futbale. Pochopiteľne, na takomto stretnutí nechýbali domáci ani zahraniční experti. Pred ich očami prevzal okrem viacerých uznaní aj zlaté kopačky, ktoré mu venovala UEFA. Ocenila tak jeho plodnú činnosť a dodala pracovnému zasadnutiu slávnostný charakter s leskom hodným mena nášho svetom uznávaného experta. Málokto si však z prítomných uvedomil, že na svoju veľkú futbalovú púť trénera vykročil rázne v metropole východu. Nik však nespochybňuje ani jeho predchádzajúce kroky, ktoré pracovitý a učenlivý hráč na našich trávnikoch urobil, lebo predsa jedno nejde bez druhého. Košice, a hlavne VSS, sa stali pre tohto svetového znalca nespochybniteľným odrazovým mostíkom, pretože v tomto klube dostal prvú veľkú šancu na uplatnenie svojich teoretických a praktických schopnosti. Získal ich najskôr na bratislavskom Tehelnom poli a potom takmer počas štvorročného pobytu v krajine protinožcov. Keď v roku 1955 prišiel ako 19-ročný študovať na Pedagogickú fakultu do Bratislavy, mal ružomberský rodák prvé skúsenosti z miestneho Tatrana, a veľkú školu ešte len pred sebou. Tréner Leopold Šťastný mu dal hneď v prvom roku možnosť hrať v štrnástich majstrovských zápasoch hlavne v strede poľa, ale aj v útoku. Napokon prežíval veľkú radosť, lebo Slovan získal štvrtý a on prvý majstrovský titul s kolektívom, ktorý i s ním tvorili: Schrojf, Tibenský Beňa, Vičan, Jankovič, Čirka, Benedikovič, E. Arpáš, J. Kováč, K. Gajdoš, Čurgaly, A. Bilý, E. Pažický, Hančin, Tegelhoff, Molnár, Brehovský a V. Hlavatý. Nuž, lepší začiatok v I. lige si ani nemohol želať. Aj zásluhou tohto triumfu bol jedným z prvých čs. hráčov, čo hral EPM konkrétne proti CWKS Varšava a Grasshoppersu Zürich takže futbalová zelená mu žičila a otvárala brány pomaly všade. Pre svoju kamarátsku povahu, húževnatosť i skutočnosť, že na trávniku nechal vari celé srdce, stal sa medzi fanúšikmi veľmi obľúbený.
Jožko si belasý dres veľmi vážil, preto, s výnimkou vojenčiny v Dukle Pardubice, mu doma ostal verný. Koncom roku 1965 odišiel do Austrálie. Dovtedy v I. lige nastrieľal desať gólov, okrem titulu dvakrát vyhral so Slovanom Československý pohár, šesťkrát nastúpil za ČSSR B, trikrát za olympionikov a trikrát za juniorov. Nedočkal sa iba dresu čs. áčka, ale na druhej strane sa stal jeho veľkým kormidelníkom. Dovtedy však dolu Dunajom pretieklo ešte veľa vody... Počas austrálskeho pobytu hral a trénoval FC Prague Sydney a neskôr kormidloval reprezentáciu Austrálie. To bola pre Vengloša ďalšia výzva. Hráčom rád vštepoval svoje prvé vedomosti, ktoré získal u stratéga Leopolda Šťastného. Tohto experta z Tehelného poľa neskôr žil v Rakúsku a v Kanade považoval za veľkého odborníka a svojho najväčšieho učiteľa. Ak sme už pri ňom, svojmu žiakovi vymyslel prezývku Lolo. Prečo si ju zlizol? V roku 1956 hral dlhoročný kapitán Slovana za juniorov ČSR na karnevalovom turnaji v talianskom Viareggiu, kde mu samotný pohár odovzdávala božská Lollobrigida a ešte k tomu pridala propagačnú pusu. Každý by sa takémuto krstu potešil, a tak aj Vengloš meno Lolo prijal rád. Odvtedy uplynulo polstoročie... Mimoriadne úrodné. Okrem už spomenutých úspechov žal svojou ctižiadostivosťou od konca šesťdesiatych rokov vavríny na trénerskom poli. V súvislosti s touto činnosťou sme košickú ponuku nespomenuli náhodne. Jožko sa vrátil domov, kypela v ňom túžba presadiť sa na našej vrcholnej scéne, ale kde? Ligové lavičky boli v jesennej sezóne obsadené známymi a skúsenými odborníkmi. Slovan trénoval M. Vičan, Trnavu J. Hucko, Spartu M. Navara, Inter L. Kačáni, Teplice A. Rýgr, Lokomotívu Košice M. Moravec, Duklu Praha J. Vejvoda, VSS Košice Š. Jačiansky, Prešov Jozef Karel, Trenčín K. Borhy, Baník Ostrava J. Rubáš, Gottwaldov M. Bekeský, Slaviu J. Forejt, Žilinu J. Kľučiar, Kladno A. Šolc, či Bohemians S. Pluskal. Nakoniec v januári 1970 zakotvil medzi košickými strojármi. Dostal do rúk skúsených, ale i talentovaných hráčov Švajlena, Pivarníka, Bombu, Desiatnika, Š. Jutku, Polláka, Daňka, Štafuru, Strausza, Boroša, Králku i ďalších, a pretože mal pre realizáciu vytúžených plánov zelenú, dokázal svoje myšlienky presadzovať v príprave, v stretnutiach, i v práci v odborných zväzových komisiách. V časoch, keď Jožko pracoval na košickom štadióne na Solovjevovej ulici, zavládol názor, že VSS hrajú najkrajší futbal, ktorému chýbala iba majstrovská šľahačka. Pri rozhovoroch s ktorýmkoľvek hráčom z veľkého kádra každého mrzelo len jedno, že v ročníku 1970/71 svoju hru neozdobili titulom. To už meno Vengloša skloňovali futbaloví fanúšikovia a experti vo všetkých pádoch, lebo ako sa ukázalo ani austrálsky pobyt podkutý odbornými znalosťami nebol márny. Práve v Košiciach vyšlo najavo, že náš futbal už muža takéhoto rangu potreboval ako soľ, a že je priam žiadaným sviežim vánkom. Svoje trénerské schopnosti však vďaka tomu mohol naplno uplatniť nielen medzi strojármi, ale aj v reprezentácii. Do tímu dvadsaťtrojky ho pozval tréner Jan Fábera za asistenta a spolu v roku 1972 po dvoch finálových stretnutiach so ZSSR doviedli mužstvo až na trón európskeho šampióna. Keďže náš najmladší ligový tréner sa výrazne presadil, český týždenník Gól uverejňoval jeho myšlienky a zaujímavé názory na domáci i svetový futbal. Funkcionárov zväzu presvedčil, že kluboví tréneri potrebujú mať s Európou užší kontakt, a zrazu začali chodiť na študijné pobyty do špičkových profesionálnych klubov. Väčšina však kvôli jazykovej bariére vytĺkla z takýchto ciest málo, čo sa prejavilo predovšetkým na slabšej publikačnej činnosti, hoci ju doma všetci veľmi netrpezlivo čakali. Od Jožka sa dočkali. Aj zásluhou dobrej angličtiny skúsenosti z kolísky futbalu ponúkal a odovzdával na stranách týždenníka Tip. A nielenže svojimi myšlienkami obohacoval náš futbal množstvom nových poznatkov, ale snažil sa ich presadzovať v každodennej praxi. Hlavne v Slovane. S týmto mužstvom získal v roku 1974 titul, Slovenský a Československý pohár, v nasledujúcom obhájil majstrovský trón i Slovenský pohár. V 1976 z hr
