Ako kajakár bol na olympiáde v Sydney 2000 ako náhradník v posádke štvorkajaka.
S K4 neskôr získal striebro na majstrovstvách sveta aj titul majstra Európy.
Teraz ANDREJ WIEBAUER v pozícii trénera pripravuje dvoch ťahúňov úspešnej slovenskej posádky K4 - Samuela Baláža a Denisa Myšáka. "Za chvíľu je tu Paríž a tam chceme byť lepší ako tretí. Hrá nám do karát, že ďalšia olympiáda bude skôr," vraví.
Čo ste si pomysleli, keď dvojkajak vo svojej disciplíne nepostúpil do finále. Neobávali ste sa, že aj štvorkajak by mohol skončiť bez medaily?
Situácia pred súťažou K4 bola náročná. Nečakali sme, že v dvojkajakoch bude taká silná konkurencia. Ukázali sa silné dve austrálske a dve maďarské lode. Boli sme menej optimistickí. Videl som na chalanoch, že majú trochu rezervu. Do 750 metrov išli výborne, ale posledných 250 metrov už trochu strácali. Pozitívom bolo, že chalani sú rýchli na prvých 500 metroch.
Po ich poslednej jazde sme si povedali ako to je. Oni to videli trochu inak, ako my tréneri. Boli nahnevaní, plní emócií, chceli byť vo finále, čo je pochopiteľné. Ale myslím, že my sme to vedeli reálnejšie zhodnotiť. Deň pred štartom K4 nebol úplne ideálny. Boli tam očakávania, ako to dopadne. Podstatná bola rozjazda, v ktorej prišli na druhej priečke, a ten pocit bol hneď dobrý. Vedeli sme, že môžeme bojovať o medailu.
Erik Vlček po pretekoch naznačil, že bolo správne, keď si Samuel Baláž s Adamom Botekom vyskúšali aj dvojkajak a zistili, že to nie je také jednoduché. Prispel tento výsledok aj podľa vás k lepšiemu výkonu v K4?
Bol to veľmi dôležitý moment. Pochopili silu olympijských hier, silu súperov a možno menej naivným spôsobom odhalili, ako treba zareagovať, aby ich výkon bol lepší. Tento štart mal svoju logiku. Možno to nebola taká prioritná disciplína, hoci aj v nej sme chceli uspieť. Ale nebolo to hlavné. Chlapci v dvojkajaku sa rozjazdili, oťukali, videli vážnosť situácie, Adam s Erikom sa pripravovali individuálne. Všetko sa nám podarilo skĺbiť, aby to nakoniec dopadlo pozitívne.
Aký to bol pocit, že keď štvorkajak vybojoval bronzové medaily?
Bol som veľmi šťastný a pyšný na to, čo chalani dokázali. Samko je môj zverenec prakticky odmalička. Vyrastal som s ním v Tatrane. V cieli to bolo tesné, ale tušil som, že sme boli o kúsok pred Rusmi. Prvý som držal vlajku hore, ostatní si mysleli, že som sa trošku zbláznil. Nik tomu nechcel veriť. Potom som sa trochu stiahol a počkal som si na oficiálne výsledky. Následne sme si všetci zakričali a spoločne to oslávili.
Z tokijskej posádky sa viac sústreďuje pozornosť na Erika Vlčeka a Samuela Baláža. Menej sa hovorí o Denisovi Myšákovi, ktorý pred olympiádou prešiel náročným obdobím, dlho bol zranený, ale v Tokiu bol vo výbornej forme.
Denis zohral veľmi veľkú úlohu. Možno sa o ňom toľko nehovorí, ale individuálne je z nich najlepší. Videli sme to na pretekoch vlani aj v tomto roku. V káštvorke bol lídrom. Aj keď navonok sa to nemusí javiť. Vedeli sme, že ak on bude mať formu, štvorkajak pôjde dobre. Bol veľmi dôležitým členom posádky.
Aj jeho prerod nebol jednoduchý. Obdivujem ho, lebo zažil slávu aj pád. Bol majstrom sveta 2015, o rok neskôr získal striebro na olympiáde a potom to išlo dole kopcom. Zrazu sa nedostal ani do finále na slovenských pretekoch. Bola to preňho facka.
Som pyšný, že sa pod mojim vedením vrátil do výbornej formy. Je nesmierne mentálne silný. Za celý čas, čo ho trénujem, som od neho nepočul pochybnosť. Do všetkého ide s tým, že chce vyhrať. Bol lídrom posádky. Veľmi ho povzbudilo, keď sa mu začalo dariť a nadobudol sebaistotu.
Ako sa formoval jeho vzťah s Balážom, ktorý sa osvedčil ako háčik? Myšák sa zrejme chcel vrátiť na svoju pôvodnú pozíciu.
Bolo to náročnejšie pre Sama. Tým že som ho trénoval odmalička, máme vybudovaný dobrý vzťah. Zrazu do toho vstúpil pretekár, ktorý bol jeho súperom. Stále sa hovorilo, kto bude teraz háčikom?
Keď Denis prišiel za mnou, či by mohol so mnou spolupracovať, Samo to neniesol dobre a musel som mu vysvetľovať, prečo som sa tak rozhodol a aký to bude benefit. Chvíľu sa Samovi na tréningoch nedarilo a pýtal sa ma, načo to bolo dobré? Odpovedal som mu, že ak to zvládneme, pomôže to najmä jemu. A potvrdilo sa to.
Energia, náboj a konkurencia, ktorú Denis priniesol, Sama posunuli. Tento rok Samo ako jediný dokázal Denisa zdolať na domácich pretekoch v K1. Nad ostatnými súpermi vyhrali s veľkým náskokom. Toto bol moment, kedy Samo pochopil, že nebojuje za seba ale za tím a Denis je súčasťou tímu. A ak budú všetci dobrí, majú šancu na úspech. Ten sa im teraz podarilo dosiahnuť.
Ďalšia olympiáda bude už za tri roky. V kanoistických disciplínach prevláda trend skracovania disciplín. Aj dvojkajak by mal už súťažiť na 500 metrov. Vyhovuje vám takáto zmena?
Trend je úplne jasný. Museli sme na to zareagovať po olympiáde v Riu. Bol to ťažký prerod, dva roky sme sa trápili a nemali sme výsledky. Je to dynamická disciplína. Tým že K2 1000 už tiež nie je olympijská disciplína, musíme na to zareagovať a pracovať viac so šprintérmi.
Všetko to smeruje k päťstovke. Z pohľadu trénera je to jednoduchšia príprava. A určite budú aj nejaké nové posádky. Hneď, ako chalani prišli do cieľa v Tokiu sme sa na seba pozreli s Peťom Likérom a hovorili sme si: Ok. Tu sme tretí a za chvíľu je tu Paríž, ale tam chceme byť lepší ako tretí. A nám hrá do karát, že ďalšia olympiáda bude skôr. Tešíme sa na to. Chalani budú mať 25 – 26 rokov, a to bude zrelá posádka.
Medzi šprintérmi je v reprezentácii Csaba Zalka. Sú podobní šprintéri medzi mladými pretekármi?
V ročníkoch 2000 až 2001 ani nie. Ale teraz prichádzajú juniori a medzi nimi sú aj výborní šprintéri. Pre nich je zrejme ešte olympiáda v Paríž skoro. Nejakú rezervu budeme mať. Ale nevidím tam takého silného pretekára, ktorý by mohol konkurovať chalanom zo štvorkajaka.
V rýchlostnej kanoistike u nás sa presadzujú najmä muži. Medzi ženami sme mali v minulosti dvojkajak Kmeťová, Kohlová. Čím to, že slovenská ženská kanoistika zaostáva?
Tá bola u nás slabšia. Boli roky, keď sme mali dve pretekárky, no inak to bolo skôr na klubovej úrovni. Veľkým pozitívom je, že máme mladú dvojicu Mariana Petrušová, Lisa Maria Gamsjägerová. Dokázali, že do 23 rokov už sú v európskej špičke. Uvidíme, či sa zaradia aj do svetovej. S optimizmom hovorím smerom k Parížu, že by sa mohli na olympiádu kvalifikovať a zabojovať o dobrý výsledok. Asi na nich budeme trochu stavať ženskú kanoistiku. Vidím to pozitívne.
Veľkým pozitívom je, že posádka štvorkajaka sa stále obmieňa a prichádzajú mladí reprezentanti. Čím to je, že kanoistika nemá zatiaľ problémy s generačnou obmenou?
Máme veľkú kajakársku základňu. To je podstatný faktor a následne najlepších posúvame do stredísk a dokážeme s nimi pracovať. Máme aj vzory a títo mladí sa dokážu nadchnúť. Majú pri kom sa zlepšovať. Funguje tu aj zdravá rivalita. V kanoistike nič nie je samozrejmé. Ak niekto v 2019 vyjazdí miestenku na olympiádu, neznamená to, že v lodi bude aj sedieť na olympiáde. Chalani sa o to museli pobiť, vypádlovať si to.
Naša kanoistika však stále ťaží z entuziazmu, energie ľudí a práce klubov. Úspechy nie sú výsledkom svetových podmienok. Nemci majú napríklad tím odborníkov, ktorý analyzuje len dáta. Čo by ste potrebovali, aby ste sa k Nemcom priblížili?
Som trochu skeptický. Šport sledujem veľmi dlho a zisťujem stále viac a viac, v akých úzkych je slovenský šport. Mám obavu, že lepšie to nebude. Schéma toho, ako by to malo fungovať, je tak zle nastavená, že sa ani nechcem pozerať, čo majú Nemci, lebo by som sa zbláznil. Jeden tréner nedokáže všetko spracovať, vyhodnotiť. V Nemecku pracuje celý tím ľudí a oni trénerovi dodajú spracované údaje, s ktorými on potom pracuje.
U nás to nikdy nebude fungovať, a to nehovorím o tom, že Nemci majú pomaly v každom meste kanál na úrovni, aký my nemáme ani národný. Kanoistiku u nás zachraňujú silné osobnosti, sedliacky rozum a zdravé oko. Fungujeme s citom.
Oproti iným krajinám nemáme také individuality, ktoré by v singli získali tituly majstrov sveta a potom by sme ich posadili do K4 a bolo by jasné, že vyhrajú. My robíme štvorku ako posádku. Máme na to svoj vlastný systém.
Asi sa to nebude dať stále ťahať len entuziazmom a osobným prínosom.
Áno. Veď slovenský šport na to postupne prichádza, že máme toho menej a menej. Priznám sa, nemám vymyslený plán, ktorý by fungoval. Musíme sa hýbať v hraniciach systému, ktorý máme. Môžeme improvizovať a priblížiť sa tomu, čo majú súperi, ale nedá sa to porovnávať.
Ak by bolo vo vašich silách niečo zmeniť, čo by vám najviac pomohlo v príprave?
Mať vlastný národný kanál, ktorý by mal parametre, aké sú v zahraničí. Na Zemníku máme krásnu vodu, ale nemáme zázemie, lodenicu, tribúnu, vratný kanál, nič. Máme tam kontajnerové mestečko. Postupne sa to posúva, ale stále to nie je dokončené. Ak sa to podarí, práca trénerov bude lepšia a budú lepšie výsledky. Druhá stránka je nastavenie financií, podpora štátu, sponzorov.
Letná olympiáda Tokio 2020 / 2021