Na olympiáde v Sarajeve 1984 bývali v spoločnej izbe zjazdárky Jana Šoltýsová a Olga Charvátová. Kežmarčanka so Zlínčankou z čs. reprezentácie. Vo Vancouvri sa v olympijskej dedine stretnú ich dcéry. Slovenka Jana Gantnerová a Češka Klára Kŕížová.
Desať rokov po stíchnutí ohňa 14. zimných hier sa Sarajevo aj s veľkou časťou športovísk premenilo na trosky a popol. Počas hier v Lillehammeri 1994 športovci i diváci na otváracom ceremoniáli vyzývali bosnianske hlavné mesto, aby bojujúce strany aspoň počas hier v Nórsku zložili zbrane.
Juhoslávia. Krajina, ktorá ako prvá z bývalého východného politického bloku dostala právo usporiadať olympiádu, už neexistuje. Podobne ako väčšina štátov z bývalej východnej ríše. Vrátane Československa.
„V Sarajeve sa mi zdala olympijská atmosféra vľúdnejšia ako predtým v americkom Lake Placid. Slovanský národ nám bol bližší. Okrem rečovej príbuznosti sme vzájomne cítili aj prirodzenú súdržnosť,“ spomína Jana Gantnerová, za slobodna Šoltýsová.
„Zjadovka v Bjelašnici rozhodne nepatrila medzi ťažké kopce. Bola bezpečná s technickými pasážami pred cieľom. Najhoršie bolo, že štart nášho zjazdu odkladali pre nepriaznivé počasie šesť dní. Podľa pravidiel museli pretekári absolvovať tréning deň pred pretekmi. Rušil sa buď tréning, alebo preteky. Psychicky to každú z nás vyčerpávalo.“
Charvátová získala bronz
Jana Gantnerová bola v Sarajeve už uznávaným esom, v roku 1980 v Altenmarkte vyhrala ako prvá československá zjazdárka preteky Svetového pohára v histórii. V Sarajeve došla piata.
Prvú olympijskú medailu tam v zjade pre Československo získala o tri roky mladšia Olga Charvátová, dnes Křížová. „Jana má pravdu, boli to nervy. Mňa mrzí chyba v strednej časti trate. Vybočila som do hlbšieho neupraveného snehu, pribrzdilo mi lyže, čo ma stálo možno zlato. Bronzovú medailu mám niekde v skrini. Doma v Zlíne.“
Charvátová so Šoltýsovovou roky tvorili silné líderské duo čs. zajzdového lyžovania. Šoltýsová bola tichá bojovníčka, Charvátová technicky univerzálnejšia, navonok o niečo komunikatívnejšia. Ich devätnásťročné dcéry Jana Gantnerová a Klára Kŕížová vyštartujú vo Vanocouvri z podobných pozícií, no odlišných ako zvykli ich mamy. Pred sebou majú nedostižné jednotky Veroniku Zuzulovú, resp. Šárku Záhrobskú.
Olga Křížová Charvátová sa v cieli zjazdu tešila z bronzovej medaily.
Mamy sa neuvidia
„Je mi ľúto, ale vo Vancouvri sa neuvidíme. Nemám sa tam ako dostať. Funkcionárska kariéra mi nejde tak dobre ako Jane. Lepšie povedané, v Česku o mňa zväz nemá záujem,“ smeje sa s nadhľadom Olga Křížová, trénerka na Športovej akadémii v Špindlerovom Mlyne.
Jana Gantnerová cestuje do Vancouvru ako zástupkyňa šéfa slovenskej misie a zároveň aj prezidentka lyžiarske asociácie. „Situácia v slovenskom lyžovaní je neveselá. Za Zuzulovou je priepasť. Musíme veci prehodnotiť. Vždy som tvrdila, že hoci je lyžovanie individuálny šport, základom je silný a vyrovnaný kolektív.“
Obe staré kamarátky sú dávno zmierené, že na Slovensku i v Česku lyžovanie vždy nakoniec zatieňujú masovým záujmom hokejisti. V Sarajeve boli k zlatu nabližšie v spoločnej histórii. V rozhodujúcim súboji o zlato prehrali so Sovietskym zväzom 0:2 aj vinou polovlastného gólu.
Sarajevské medaily sa mali pôvodne odovzdávať vo Vysokých Tatrách. Celý svet sa čudoval, prečo Československo vtedy premárnilo stopercentnú šancu.
BRATISLAVA. Člen Medzinárodného olympijského výboru Vladimír Černušák sám vtedy presne nevedel, kto bol katom olympijského prívlastku Vysokých Tatier.
V októbri 1977 mal v diplomatke pripravenú československú prihlášku na kandidatúru 14. zimných olympijských hier v roku 1984. Na olympijskom zhromaždení v októbri 1977 v lichtenštajnskom Vaduze čakal len na telefonický finálny pokyn z Prahy. Namiesto povolenia vytiahnuť prihlášku, ktorá bola odobrená podpisom starostu Vojtechom Tokarčíkom, prišiel zákaz. Zhodlo sa na ňom politbyro Ústredného výboru Komunistickej strany Československa.
Francúzsky originál prihlášky leží v archíve bratislavského Múzea telesnej kultúry.
Podľa spomienok vtedajšieho predsedu slovenskej vlády Petra Colotku boli dôvodom nesúhlasu obavy prezidenta ČSSR a generálneho tajomníka ÚV KSČ Gustáva Husáka, že „český národ by to neprijal a nestrávil“. Spočiatku si chcela česká opozícia zahojiť hroziacu ujmu na prestíži umiestnením finále hokejového turnaja do Prahy či sánkovania na Moravu. Proti kandidatúre sa na poslednú chvíľu postavil aj veľký fanúšik športu Štrougal.
Prezident Husák uzavrel diskusiu normalizačnou filozofiou: Nebudeme predsa pre olympiádu rozbíjať naše národy. Keď sa to dozvedelo Sarajevo, podalo prihlášku.
