Formoval ho legendárny ruský tréner. Na Slovensku zažil šok i životnú poctu

PREŠOV. V Prešove zvykli vyhlasovať výsledky tradičnej ankety Najúspešnejší športovci a športové kolektívy mesta Prešov začiatkom roka.

Koronavírus sa však podpísal pod fakt, že výsledky jubilejného šesťdesiateho ročníka vyhlásili až v druhej polovici septembra.

Rovnako ako v predchádzajúcich rokoch, aj tentoraz ovládol anketu historicky najúspešnejší slovenský hádzanársky klub.

Vyrastal pri svetových hráčoch 

V kategórii jednotlivcov vyhlásili organizátori za najúspešnejšieho športovca mesta Prešov v roku 2020 hádzanára Tatrana Prešov Romana Carapkina. Ruský legionár v službách slovenského šampióna začal v jeho tíme šiestu sezónu.

Moskovský rodák už ako mládežník upútal ruskú trénerskú hádzanársku legendu Vladimira Maximova, ktorý si ho vyhliadol do klubu Čechovských medveďov.

Ten ho pozorne sledoval v dorasteneckých súťažiach a už ako šestnásťročného si ho vybral do svojho klubu.

„Bola to pre mňa ohromná udalosť a obrovská pocta,“ netají Carapkin.

„Dva roky som hrával za juniorku a keď som dovŕšil osemnásty rok, podpísal som s klubom Čechovských Medveďov profesionálnu zmluvu. Tréner Maximov mi ponúkal päťročný kontrakt, dohodli sme sa na trojročnom.

Medvedi mali v tých časoch mužstvo nabité svetovo uznávanými hráčmi. Dibirov, Rastvorcev, Igropulo, Čipuryn... Preraziť medzi nich bolo veľmi ťažké. Zväčša som hrával za druhý tím zložený prevažne z mladých hráčov,“ spomína.

Klub však onedlho postihli finančné suchoty a najlepších hráčov ´rozobrali´ viaceré popredné európske kluby.

„Predali aj časť majetku, napríklad i klubový autobus. Zlé časy našťastie pominuli a klub pokračoval. A tak sa stalo, že z juniorky si ma Maximov vybral do prvého mužstva.“

Carapkinovi sa oplatilo trpezlivo čakať na svoju šancu. Klub sa časom skonsolidoval a tá prišla.

„Hoci najväčšie hviezdy odišli, Maximov to znovu vyskladal. Na postoch v spojkovom rade bola stále veľká konkurencia. Postupne som si však minutáž na ľavej spojke, hlavne v obrane, zvyšoval. No rozhodne som chcel viac.“

Trtík po ňom siahol po prvom tréningu

Mladému hádzanárovi, ktorý bol s Čechovskými Medveďmi pri zisku troch ruských titulov a dvoch národných pohárov, sa naskytla nová príležitosť.

Carapkinov vtedajší agent ponúkol jeho služby prešovskému Tatranu. Slovo dalo slovo a Roman pred šiestimi rokmi pricestoval na skusy do Tatran handball arény.

„Tím slovenského majstra v tom čase trénoval Rastislav Trtík. Tomu som sa celkom pozdával, predovšetkým ako hráč do stredu obrany,“ vraví.

Trtíkovi stačil v podstate jeden Carapkinov tréning s mužstvom Tatrana, aby postrehol, že sa mu núka špecialista do obrany. S Prešovom podpísal profesionálnu zmluvu.  

„V tomto smere ma piloval v Rusku Maximov. Tréner, ktorý hráčom nič nedaroval a tvrdil, že v športe demokracia nefunguje. Tvrdý muž, ale výborný tréner. V dobrom však spomínam i na Trtíka.

Zo začiatku ma nasadzoval výhradne do obrany od začiatku zápasu. Trochu som si musel zvykať na iný spôsob bránenia. Mal som dvadsaťjeden rokov a nie príliš veľa skúsenosti,“ skonštatoval. 

Šok z množstva zápasov a cestovania

Roman Carapkin si Prešove musel zvykať nielen na iný herný štýl mužstva.

„V prvom rade na množstvo zápasov v sezóne, na štarty v dvoch medzinárodných a dvoch domácich súťažiach a s tým súvisiace cestovanie. Pre mňa to spočiatku bol priam šok,“ priznáva.

„Spomínam si na prvý turnaj v maďarskej Tatabányi. Odjazd autobusu z Prešova o štvrtej ráno, príchod niečo po ôsmej a o desiatej nás čakal prvý turnajový zápas,“ pokračuje.

V Rusku to bolo celkom naopak. Na zápasy, či už letecky alebo autobusom, bol zvyknutý cestovať deň vopred.

„Pred každým stretnutím bol ráno tréning, či sa hralo popoludní, alebo neskôr večer. Darmo, iný kraj, iný mrav. Na slovenský spôsob som si však už dávno zvykol,“ s úsmevom poznamenal.

Ruská mašina bolesť necítila

V rodnej krajine hrával na poste spojky. V Prešove sa vyprofiloval na hádzanárskeho univerzála.

Dominantného v obranných činnostiach, ale platného aj na opačnom konci ihriska. Či už v spojkovom rade, alebo z postu pivota, ktorý mu v Tatrane prischol najviac.

„Keď sa Tatranu zranili niektorí pivoti, musel som zápasy odtiahnuť nielen v obrane, ale aj v útoku. Hry „hore-dole“ som si neraz užil do sýtosti. Hoci som „vyučená“ spojka, takmer dva roky sa už viac cítim byť pivotom,“ priblížil.

Generálku v príprave na šiestu sezónu v Prešove mal smoliarsku. V prípravnom stretnutí v Bosne a Hercegovine sa pred štartom medzinárodného turnaja v Doboji vážne zranil. Paradoxné pritom je, že o tom vôbec nevedel.

Zápas dohral, s mužstvom sa potom ubytoval v dejisku turnaja. Na druhý deň sa ale jeho telo ozvalo.

Vysoké teploty, bolesť v ľavom lakti, silno opuchnuté pravé koleno. Lekári v nemocnici v Doboji zistili trieštivú zlomeninu v lakti.

Koleno podliate krvou toho veľa neprezradilo. Až ďalšie vyšetrenia po návrate v Prešove odkryli problém.

„Žiadne vážne zranenia ma počas doterajšej kariéry, našťastie, nepostihli. Menšie boli, ale s takými som hral aj cez určitú bolesť.

Dodnes však netuším, ako došlo k môjmu zraneniu v Banja Luke. Bolesť som až do konca zápasu necítil. Zrejme som typ človeka, ktorý ju v zápale boja nevníma. Taká ruská mašina,“ tvrdí Carapkin.

„Na druhý deň ráno som už rukou nemohol poriadne pohnúť a do večera mi koleno poriadne opuchlo.

Turnaj som preležal v posteli, cestu domov s útrapami prežil a teraz sa doliečujem. Zatiaľ to vyzerá, že do polovice novembra sa k trénovaniu nedostanem.“ 

Vďačný a nesmierne poctený

Aktu slávnostného vyhlásenia Najúspešnejších športovcov a športových kolektívov mesta Prešov za rok 2020, sa Roman Carapkin zúčastnil. Síce doráňaný, no prebral si najvyššie ocenenie.

„Ako hádzanár som vyrástol predovšetkým v Tatrane Prešov. Za šancu byť súčasťou tohto klubu vďačím majiteľovi Miloslavovi Chmeliarovi, manažérom, trénerom i spoluhráčom.

Som nesmerne poctený, že si moju prácu všimli zostavovatelia ankety. Nikdy som takéto vysoké ocenenie nezískal. Nemám ďalšie slová na to, ako by som opísal moje pocity šťastia. Ďakujem,“ povedal s dojatím v hlase.