Máloktoré dieťa chce drieť. Treba nájsť rovnováhu, aby vyrástli nové Vlhové

Deti zlenivejú, stratia záujem o šport a celkovo budú frustrované. Mnohí sa obávajú aj takýchto následkov prísnych opatrení, podľa ktorých je pre amatérov a mládež povolený len individuálny šport. Tisícky detí prišli o svoj zaužívaný denný režim a pohybové aktivity. 

Športová psychologička SILVIA ŠUŠOROVÁ, ktorá sa špecializuje aj na deti, sa však domnieva, že zo súčasnej situácie sa dá veľa vyťažiť.

Ako vplýva na psychiku detí, že nemôžu športovať tak, ako boli zvyknuté?

Dôležité je uvedomiť si, že šport prináša do života detí systém, štruktúru, ohraničenie ich času. Teraz nikto nevie, čo nás čaká, koľko budú trvať reštrikcie. Je veľmi náročné ustáť tú nepredvídateľnosť.

Šport chýba aj v dennej organizácii času rodičom i deťom. Deti majú rady, keď vedia, čo bude nasledovať, aký bude denný program. Sú vtedy pokojnejšie a spokojnejšie.

Ako sa s touto situáciou môžu vysporiadať?

Veľa sa hovorí a píše o tom, že deťom chýba kontakt s rovesníkmi a širšia socializácia. Je fajn byť doma s maminou a tatinom, ale sociálne siete nenahradia fyzický kontakt ľudí v skupine. Vtedy vnímate komunikáciu úplne inak, cez gestá, tón hlasu, či sa ten človek na vás pozerá…

Tieto veci v elektronickej komunikácii často chýbajú. Deťom chýba aj možnosť voľných aktivít v skupine, nadväzovanie sociálnych kontaktov s rovesníkmi, oťukávanie sa.

Mám však skúsenosti, že veľa učiteľov, detí i rodičov sa toho veľmi dobre zhostilo a na to, aká je situácia, to zvládajú fantasticky. Ťažké je najmä to, že nevieme, dokedy to takto bude. Na druhej strane si myslím, že nové výzvy sú pre ľudí veľmi podnetné. Musia sa naučiť riešiť situácie tvorivo a inak.

Ako môže pomôcť tréner alebo rodič?

Šport je podľa mňa aj rodinná záležitosť. Nemôžeme sa naň dívať ako na vec, ktorá sa deje len v klube. Zároveň to nie je len zodpovednosť rodiča. Je to záležitosť tímu - rodič, tréner, športovec, športový tím.

Vidím, že pre rodičov je ťažké nájsť správnu mieru podpory malého športovca - nebyť angažovaný ako rodič priveľmi ani primálo. Dopriať dieťaťu možnosť vlastnej iniciatívy a zodpovednosti za svoje športovanie. S pribúdajúcim vekom viac a viac. Najskôr ponúkať možnosti, zabezpečiť dostupnosť športových aktivít a postupne umožniť špecializáciu.

Teraz treba hľadať tvorivé riešenia. Rodina môže ísť spolu do lesa, spolu si zahrať futbal alebo bedminton, alebo namiesto obvyklého tenisového sparingpartnera môže dieťa teraz trochu potrénovať so starším súrodencom či s kamarátom, o ktorom vie, že sa správa podobne zodpovedne ako jeho rodina.

Je priestor na riešenia, ktoré sa bežne nevyužívali. Môže to byť hravejšie a v mnohom veľmi osožné, lebo šport sa vráti z profesionálneho nastavenia, ktoré je badateľné už aj v detskom veku, do roviny pohybovej aktivity. Dá sa to použiť aj na tímbilding rodiny či všestranný pohybový rozvoj.

Aký je z tohto hľadiska rozdiel medzi kolektívnymi a individuálnymi športmi?

Kolektívne športy ťahajú za kratší koniec, vyžadujú si spoluprácu viacerých hráčov, ktorá momentálne nie je možná. Teraz je to naozaj len o fyzickej príprave jednotlivca.

Ale aj pre individuálnych športovcov je náročné, keď nemôžu ísť do obvyklého dejiska svojho športu. Plavci sú v nesmiernej ťažkej situácii, krasokorčuliari neboli na ľade celú sezónu, musia fungovať len na kondičných tréningoch a techniku riešia cez zoom alebo iné aplikácie. To nie je jednoduché, lebo tréner potrebuje svojho zverenca vidieť, opraviť, naučiť ho to správne.

Čo môžu dať deťom spoločné online tréningy?

Sú veľmi užitočné, lebo to je forma sociálneho kontaktu, keď deti robia niečo spoločne. Obdivujem všetkých trénerov, ktorí sa toho zhostili, a robia to veľmi dobre. Neberú to ako menejcenné. Je to v tomto momente to najlepšie, čo svojim zverencom môžu dať.

Čo keď dieťa nechce trénovať, lebo má pocit, že „náhradné cvičenia“ ho už nebavia? Treba ho do toho dotlačiť?

Tu vzniká otázka, čo pre mňa šport znamená a ako som ochotný sa v ňom zdokonaľovať. V detskom veku je to o hre a o dobrodružstve, uvedomelá práca na sebe sa začína až v puberte alebo aj neskôr.

Treba hľadať spôsob, ako športovať. Neverím tomu, že deti nebaví pohyb. Možno ich nebaví konkrétna forma činnosti. Šťastný je rodič, ktorý naučí svoje dieťa, že hýbať sa akoukoľvek formou je dôležitá súčasť života. Šport by nemal byť vnímaný len ako profesionálna kariéra. Majster sveta je ročne v každej disciplíne len jeden a v niektorých športoch dokonca len raz za štyri roky. No my chceme, aby deti športovali, a potom, keď sa tak rozhodnú, mohol z nich vyrásť Peťo Sagan alebo Peťa Vlhová.

Niektorí tréneri sa v tejto pandemickej situácii stretávajú aj s prípadmi, keď na online tréningu stratí trpezlivosť rodič.

Rodičia chcú zažiť deti ako úspešné. Máme predstavu, že im dávame možnosť v niečom vyniknúť. V športe to však nie je také jednoduché. Otec Petry Vlhovej teraz povedal, že Peťa drela ako mula.

Mala kus talentu, ctižiadosť, strávila veľa času na lyžiach a začalo sa to prejavovať na výsledkoch. Ale na to, aby bola takáto skvelá, mnohokrát musela drieť ako mula. Som však presvedčená, že ona drela preto, lebo chcela, lebo ju to baví.

V dospelom veku sa pre to už viete rozhodnúť. V detskom veku máloktoré dieťa chce drieť ako mula. Rodič si ale uvedomuje, že na tom, aby bol človek dobrý, treba pracovať. Treba však nájsť rovnováhu, lebo pre deti je hra v športe veľmi dôležitá. Práca príde s tým, keď dieťa bude ten šport milovať.

Mnoho mladých športovcov môže mať obavy, že po tomto výpadku už nebudú dosť dobrí, že veľa stratia. Ako to zvládnuť psychicky?

Ako príklad môže poslúžiť situácia, keď sa športovec vracia po dlhodobom zranení, po celosezónnom či dlhšom výpadku. Sú športovci, ktorí po vážnom zranení úplne pretransformujú svoj život a stanú sa z nich vynikajúci parašportovci. Niektoré štúdie dokonca hovoria, že ľudia dosahujú najlepšie výsledky až vo svojom treťom športe, ktorému sa aktívne venujú.

V súčasnej situácii má veľa športovcov ten istý problém, majú rovnaký výpadok. Nie je to vec, ktorá diskriminuje jedného a ostatní sú na tom lepšie. Teraz všetci musia hľadať náhradné riešenie. Keď nemôžu trénovať techniku, môžu zlepšovať kondičku, ohybnosť, alebo inú oblasť. Môžu sa venovať mentálnej príprave, pracovať so svojou mysľou.

Súťaže momentálne zväčša nie sú, no myslím si, že pre deti je to dokonca zdravšie. Súťaže majú dobrý úmysel, dať deťom hravé porovnanie sa, ale v súťaži je dieťa vystavené tomu, že niekto je lepší, niekto horší. Možno to, že teraz nemôžu súťažiť a len sa hrajú, zdokonaľujú sa v tom, čo robia, je zaujímavý experiment. Uvidíme, koľko detí pri športe vydrží napriek tomu, že nemajú možnosť sa porovnávať a ako ich to obohatí.

Teda tvrdíte, že súčasná situácia nemusí mať len negatívne následky?

Veľa sa hovorí o jednostrannom zaťažení detí. Mnohé športy sú časovo veľmi náročné, ale teraz deti nemajú toľko individuálnych tréningov a môžu si vyskúšať aj iné pohybové aktivity, na čo doteraz priestor nebol. Môže ich to pohybovo obohatiť. Pomocou rodičov, tvorivých trénerov a samotných hravých detí sa dá z tejto situácie veľa vyťažiť.