V roku 1980 sa stal druhým slovenským šachovým veľmajstrom (po Jánovi Plachetkovi).

Bol súčasťou strieborného tímu ČSSR na šachovej olympiáde 1982 v Luzerne, vyhral viacero turnajov a napísal o šachu niekoľkých kníh.

„Šach je vďačný v tom, že človeka odmeňuje - nikto vám nemusí povedať, že ste hrali dobre a potľapkať vás po pleci,“ hovorí v podcaste Vykroč ĽUBOMÍR FTÁČNIK (69).

Šáh po perzsky znamená „kráľ.“ Je to krásna hra, v ktorej je kreativita a ktorá rozvíja myslenie a logiku. Šach je demokratický, za jednu šachovnicu si môžu sadnúť rôzne pohlavia, mladí aj starší, amatéri aj profesionáli. Čím šach fascinuje vás?

Je to tak, ako keď vás „kopne“ múza a zistíte, že vás niečo oslovuje a priťahuje, tak sa za tým vrhnete naplno, hoci netušíte, čo vás čaká.

Aj preto sa ľudia prvýkrát ženia okolo dvadsiatky, keďže nevedia čo robia a je to tak dobre (smiech). Keby boli všetci štyridsiatnici, tak by bolo manželstiev málo.

U mňa to bol podobný princíp – neviete, čo činíte a ak máte šťastie, tak vstúpite do rieky, ktorá je zaujímavá, dlhoveká a uživí vás.

Mal som šťastie, že šach je natoľko „šťavnatá,“ mnohostranná a mnohosmerná záležitosť, že sa nevyčerpá a dodnes ma fascinuje, hoci ho hrám už vyše 50 rokov.

Nachádzate v šachu aj po takom čase niečo nové?

Teraz dosť veľa vyučujem mladších, ktorí by sa chceli dostať na vyššiu úroveň. Učím ich na základe aktuálnych partií a vidím, kam sa to vyvíja.

Silní hráči robia niečo podobne ako ja – dnes rozumiem šachu lepšie, ako keď som ho hral aktívne, lebo musím rozmýšľať o tom, ako vysvetliť mladším takú zložitú vec, akou šach je.

Preto hľadám metódy, ako to vysvetliť sám sebe a potom to dávať ďalej. Špičkoví hráči šachu rozumejú a partie hrajú tak, že niekedy nie sú tie veci ešte ani napísané v knižkách.

Mám v hlave takú knihu ešte napísať, lebo tí najsilnejší knihy nepíšu – nielen pre peniaze, ale rozdávali by svoje perly a najväčšie tajomstvá ostatným.

Šachom sa zaoberáte a živíte celý svoj život. Kedy ste zistili, že ste v ňom dobrý a je vaším poslaním?

Nepatril som medzi najtalentovanejších, ale tak ťažko som pracoval a tak ma to fascinovalo, že som sa dokázal v svetovom rebríčku dostať na 18.-19. miesto.

V tomto zmysle je to fascinujúce a vďačné – to, čo do toho vložíte, dostanete naspäť. Pomer nie je síce jedna k jednej, no rozhodne má zmysel sa snažiť.

Mal som aj päťdesiatročných študentov, ktorí sa chceli zlepšiť a povedal som im – prečo nie, pomôžem vám. Napriek tomu, že to znie protirečivo k tomu, že človek v danom veku najmä bráni mentálnemu a fyzickému úpadku, ale keď máte záujem, prečo nie? Každý z nás môže byť lepší v tom, čo robíme.

Šach hrá asi 600 miliónov ľudí. Má jednoduché pravidlá, ale na najvyššej úrovni je mimoriadne zložitý a náročný. Myslíte si, že ovládať jeho základy na rekreačnej úrovni by mal každý a mal by šach patriť k všeobecnému vzdelaniu?

Je veľa ľudí, ktorí sú šťastní a žijú bez šachu, nič o ňom nevedia. Na druhej strane je obrovský záujem ľudí o sebarealizáciu. Niekto zoberie štetec a skúša maľovať, iní skúšajú niečo iné a sú takí, čo objavia šach a sú fascinovaní.

Šach je vďačný v tom, že človeka odmeňuje – nikto vám nemusí povedať, že ste hrali dobre a potľapkať vás po pleci. Buď vyhrávate alebo prehrávate, šach vám vystaví okamžitú vizitku úspešnosti na vašej úrovni, proti rovesníkom, v rodine a podobne. Keď začnete vyhrávať, také šťastie vám nikto nedá, v tomto smere je to fascinujúce.

Tá rovnica je naopak – ak ľudia majú radi šach a majú možnosť sa v škole zúčastniť krúžku, každému dieťaťu to pomáha v koncentrácii, pochopení princípu a následku, sú lepší v matematike, logickom myslení a podobne.

Na tejto úrovni je to veľmi prínosné a naučíte sa aj prehrávať, čo vám pomôže aj emocionálne. Má to mnoho aspektov a rodičia sú nadšení – v tomto zmysle je to veľmi pozitívne.

Šachovnica má 64 políčok a stojí na nej 32 figúrok. Už po prvých ťahoch sa otvárajú stovky možností, ako hra môže pokračovať ďalej. Aké sú základné princípy šachu?

Šach je veľmi jednoduchá hra z hľadiska pravidiel, za niekoľko minút či pol hodiny sa ich viete naučiť a už máte pocit, že viete hrať šach.

To však nie je presné a vystihujúce – možností je veľmi veľa, máte nejasnú cestu k úspechu a jednoznačné posúdenie úspešnosti – či ste vyhrali, prehrali alebo remizovali.

Nikto vám nemusí povedať, že dostávate napríklad 9,3 bodu za túto partiu, lebo to bolo dobré. Bolo to síce dobré, spravili ste však na konci chybu, prehrali ste a žiadne body nedostávate. Nie je potrebný žiaden postranný rozhodca, hodnotí sa to samo.

Keď začali počítače, pre programátorov to bolo vynikajúce – mimoriadne zložité, milión ciest k úspechu a jednoznačné posúdenie úspešnosti. Aj preto sa tomu venovalo veľa ľudí a programy sa časom dostali do štádia, že dnes sú počítače lepšie a rýchlejšie ako ľudia. Šach zlyhal v roku 1997, keď Kasparov prehral s počítačom zápas.

Potom sa však zistilo, že existuje ešte jedna hra, na ktorú nemá ani šach – volá sa go. Je to strategická hra s kameňmi, ktorá je ešte o rád zložitejšia než šach.

Hovorí sa, že teoretických partií, ktoré sa dajú odohrať, je viac než vo vesmíre, keďže po každom ťahu sa vám to množí a už po pár ťahoch máte tisíce, desaťtisíce či státisíce partií. Ešte asi dvadsať rokov trvalo, kým aj v go počítač porazil pred niekoľkými rokmi najsilnejšieho hráča.

Pomohol vám šach niekedy aj v bežnom živote, napríklad pri balení dievčaťa?

Existuje princíp, že šachisti by mali byť schopní si správne vyberať partnera, majú predsa nejasné zadanie, možností je veľa a je tam jednoznačné posúdenie úspechu.

Poviem vám však kuriozitu – v 90. rokoch minulého storočia mnoho šachistov povolali do bánk, „trejdovali“ peniaze – neexistovalo ešte euro a boli rôzne výmenné kurzy a každý deň veľký pohyb peňazí na medzinárodných trhoch.

Šachisti mali na to lepší cit – bola tam nejasná situácia, ale mali oveľa lepšie výsledky ako ľudia, ktorí boli neboli trénovaní v znášaní rizika.

Ale v medziľudských vzťahoch by som si nedal poradiť od šachistu (smiech). 

Najmä po ére geniálneho, ale veľmi kontroverzného, amerického šachistu Bobbyho Fischera, bývajú špičkoví šachisti označovaní ako geniálni blázni. Je medzi šachistami viac géniov alebo bláznov?

Všetci sme nejakým spôsobom postihnutí. Pre každý špecifický záujem, napríklad filatelistov, máme predstavu, že existuje nejaká „mustra“ - že sú to ľudia určitého razenia s určitými vlastnosťami.

Je to však smiešne, ak zoberieme množstvo ľudí hrajúcich šach, aby sme ich dali do jedného vreca a povedali, že sú takí a onakí. Je však napríklad typické, že keď sa vydá šachistka, tak sa jej kamarátka pýta, či si zobrala šachistu alebo niekoho normálneho (smiech).

Nie, že by šachisti boli nenormálni, ale predstavte si takú šachovú olympiádu – všetci, čo sú tam, sú šachisti pomerne vysokého štandardu a nemajú si čo vyčítať. Je to špeciálny „zverinec,“ nenosíme rúška, všetci sme rovnako „postihnutí,“ sme svojím spôsobom medzi svojimi. Každý si hľadá svoju svorku.

Šachista má mnoho kolegov, ktorých ani nepozná. Som síce veľmajster, ale je kopa dobrých šachistov, ktorých som ledva stretol. Sú tisíce ľudí, ktorí hrajú dobre šach, videl som mnoho ich partií, ale nevidel som ich osobne naživo.

Cez jeho štýl sa však viete na neho pripraviť - viete jeho profil, aké chyby robí, či je opatrný a podobne, pričom som ho nikdy nevidel a vidím iba jeho šachové partie.

Keď prišli Číňania prvý raz na olympiádu, nevedeli žiaden jazyk, napriek tomu sme sa dohovorili. Na šachovnici bolo jasné, kto sa kedy šiel vzdať, kedy sme sa dohodli na remíze a podobne - nevedeli sme spolu komunikovať, ale rozumeli sme si.

Do sveta organizovaného šachu ste v klube Slovan Bratislava vstúpili vo veku 13 rokov. Psychológovia Gobet a Campitelli zistili, že šanca šachistu dosiahnuť úroveň medzinárodného majstra klesá z 1:4 na 1:55, ak s tvrdým tréningom nezačal do veku 12 rokov. Vy ste sa však veľmajstrom stali. Boli ste výnimka potvrdzujúca pravidlo?

To je akoby ste povedali, že ak by Mozart nezačal v šiestich rokoch, nemohol by byť hudobník. Začal som v období, keď mi šlo na 14. rok, ale šach ma zaujímal, hral som ho so spolužiakmi a ako šiestak som porážal deviatakov, ktorí z toho boli nešťastní.

Čítal som nejaké šachové knihy a keď som prišiel do klubu, bol som na porovnateľnej úrovni s tými, čo tam už chodili dva-tri roky. A za rok som bol pred všetkými ostatnými. Mal som síce formálne neskorý začiatok, ale nebolo to rozhodujúce.

Boris Spassky, ktorý bol majster sveta, začal asi vo veku 14 rokov, no mal taký obrovský talent, ktorý všetci obdivovali - bol schopný hrať ostré pozície, strategické pozície a veľmi na sebe pracoval.

Štatisticky to teda môže byť pravda, ale ak má niekto od Pána Boha pridané, môže tak či onak vyniknúť. Niekto vloží do toho všetko a narazí na svoju hranicu a naopak iný, ktorý je lenivý a berie to ležérne, je pred ním. Kde je spravodlivosť? V tomto smere neexistuje.

V roku 1977 ste získali titul juniorského majstra Európy a v roku 1980 ste sa vo veku 23 rokov stali šachovým veľmajstrom. Čo je potrebné na získanie tohto prestížneho doživotného titulu?

Vyrástol som šachovo v Československu, ktoré malo veľmi dobrú šachovú históriu a šachistov, ktorí patrili aj do svetovej špičky.

Obecná kultúra bola veľmi dobrá a to je základ. Keďže hráte s ľuďmi, ktorí majú priemernú alebo nadpriemernú úroveň, musíte do toho vložiť veľa úsilia a tréningu a objektívne sa zlepšiť – a potom spĺňate tzv. technické normy.

Každý má okrem titulu aj poradie a rating, ktorý vám hovorí, či ste úspešný alebo nie. Keď prídem na turnaj a priemer ratingov ľudí vyjde presne na mojej úrovni, mám urobiť 50%, keď je ich priemer vyšší, stačí mi urobiť 40 či 45%, aby som si ho podržal a keď to prekonám, idem vyššie.

Pre titul veľmajstra musíte podať výkony na úrovni 2600. Kedysi tam bolo ledva sto, dnes povedzme dvesto ľudí a nie raz, ale trikrát to musíte splniť.

Veľmajstrov je aj tak relatívne veľa, lebo šach je nesmierne populárny, nemá obmedzenie jazyka či krajiny, sú tam veľmi malé vstupné investície a keď za mojich čias bolo pár stoviek veľmajstrov, dnes sú ich tisíce.

Aká je popularita šachu, odkedy nastúpili počítače?

Šach je stále veľmi populárny, ba dokonca ešte aj populárnejší. Mali sme veľkú obavu, že šachu je koniec – počítače budú silnejšie ako ľudia a tým sa to skončí. To sa našťastie nestalo.

Počítače síce hrajú lepšie ako ľudia, ale krásne to vystihol Nigel Short, ktorý hral o titul majstra sveta proti Kasparovovi a hovorí: „Ste normálni? Niekto očakáva, že bežec bude bežať proti ferrari a bude rýchlejší? Spamätajte sa. Počítače sú jedna kategória a my sme iní – omylní, zabúdajúci, unaviteľní, emocionálni. My môžeme súťažiť medzi sebou a počítače sú iná kategória.“

Ľudí baví súťaženie ľudí. Aj v športe môžete stvoriť monštrum, ktoré bude bežať rýchlejšie než najrýchlejší bežec - ale to je pre ľudí zaujímavé? Ľudia sa porovnávajú s ľuďmi, je to prirodzené a normálne.

Aj športy ako šach alebo hra go zostavujú rebríček svojich hráčov. Ich výkonnosť je meraná koeficientom ELO, nazvaným podľa amerického profesora fyziky maďarského pôvodu Árpáda Élőa. Aktuálny líder svetového rebríčka Magnus Carlsen má ELO 2840. Váš najvyšší rating bol 2618. Prečo?

V čase môjho najvyššieho rankingu mal najlepší hráč ranking okolo 2720, ani Bobby Fischer nemal nikdy nad 2800. Rating je totiž relatívny a vypočítava sa od ostatných hráčov a ich ratingov.

Je napríklad veľmi ťažké pre tých najlepších s ratingom nad 2700 si ho udržať, lebo hrajú s hráčmi s nižším ratingom a musia s nimi robiť viac než 50% bodov a pri neúspešnom turnaji kľudne „odpíšu“ aj relatívne veľa bodov.

To iba naznačuje, že hoci Magnus Carlsen odmietol naďalej brániť svoj titul a každý rok-dva podstupovať tortúru obhajoby titulu majstra sveta, je stále najlepší a najsilnejší podľa rebríčka.

Súčasný majster sveta Gukesh Dommaraju z Indie je mladý chlapec s fantastickými nervami, ktorý je veľmi dobrý, ale je porovnateľný s ďalšími desiatimi okolo neho. Má asi o 80 bodov nižší rating ako Carlsen, pochybuje preto niekto, že Magnus je najsilnejší šachista na svete? Jedna vec je formálny titul a druhá tento rating.

Formálny titul môže byť rôzny – juniorský, seniorský a podobne. Ja sám ešte stále hrám, dlhodobo som sa bránil, ale po 65-ke som začal hrávať seniorské turnaje.

Tie sú rozdelené nad 50 rokov a nad 65 rokov. Hral som 5 súťaží za sebou za 2 a pol roka, dvoje MS a troje ME, doniesol som päť medailí.

V slovenskom šachovom zväze som obľúbený, lebo za to dostávame viac peňazí na ďalší rok, som vlastné také „zlaté vajce.“ (smiech)

Samozrejme, na tých najlepších už nestíham, ale v tej seniorskej oblasti niektorí už prestali a ja som na tej mojej úrovni stále ešte „slávny.“

Prvým majstrom sveta v šachu sa stal v roku 1886 rakúsky šachista Wilhelm Steinitz. Druhým majstrom sveta sa stal nemecký matematik Emanuel Lasker, ktorý kládol dôraz na psychologickú stránku šachu. Všímal si ako hrajú súperi, ich silné aj slabé stránky. Ako ste sa pripravovali na svojich oponentov a čo ste si na nich všímali počas hry?

Šach vás naučí všímať si u oponenta to, čo robí – ľudia sú nervózni, na niektorých je vidno, keď zistia, že stoja zle a „narazili na klinec.“ Týka sa to aj mňa aj iných ľudí.

Tvrdiť, že zavriem očí a zaujíma ma iba 64 polí a súper neexistuje, je nemožné - je tam živý organizmus, človek so svojimi vášňami či predstavami.

Niekto hrá na výhru v každej situácii a je mu jedno, či stojí lepšie alebo horšie. Vy dopredu viete, s kým idete do ringu a viete, ako postupovať proti konkrétnemu súperovi.

Hráte síce na šachovnici, ale proti človeku – je to súboj ľudí, kde figúrky a vzťahy na šachovnici sú nástroj, ale snažíte sa byť lepší ako súper a nie ako jeho figúrky.

Je to čestný súboj s absolútne rovnými podmienkami. Jediné narušenie absolútnej symetrie na šachovnici je to, že biely začína a má tým pádom výhodu. Inak máte to, čo súper, rovnako času, všetko máte rovnaké a nech lepší vyhrá.

Zmenilo sa niečo v tomto ohľade po nástupe počítačov a telefónov?

Telefón je dnes taký silný, že môžete ísť na záchod, pustiť si telefón a pozrieť si nasledujúci ťah. Pre šachové turnaje je to ako mor - nesmieme doniesť telefón do turnajovej miestnosti, pomaličky by vás za to zastrelili.

Chodíme cez detektory, kde nehľadajú zbrane, ale hľadajú napríklad telefóny, čo je dnes najstrašnejšia zbraň pre šachistov. Hocijaký telefón je dnes silnejší ako majster sveta.

Keď ste za šachovnicou, všetko treba dať preč a nemať žiaden vonkajší vplyv – ukáž, že sa vieš lepšie sústrediť, že vieš podať lepší výkon, lepšie zareagovať v kritických chvíľach. V tomto je to fantastické a prekrásne.

Ako sa zmenil šach za počas vášho života?

Dramaticky.

V mojich úvodných šachových rokoch začal vychádzať Šachový informátor – kniha, ktorá raz za pol roka dávala najlepšie partie a môj kolega, Jan Smejkal, sa sťažoval, že každého pol roka mu všetky novinky publikujú do knihy.

Dnes to na špičkových turnajoch vidíte ešte počas samotnej partie, čo vymysleli jednotliví šachisti.

Kedysi bolo prerušovanie partií po piatich hodinách, šachisti napísali svoj ťah do obálky a šli ste, večerali, analyzovali a dohrávalo sa na druhý deň. Dnes sa každá partia dohrá do konca.

Dnes sú elektronické hodiny, kedysi boli mechanické a zástavka na hodinách visela tak, že ste ani nevedeli, či máte ešte desať sekúnd alebo tridsať. Dnes je všetko inak.

Najviac majstrov sveta pochádzalo zo Sovietskeho zväzu. Zastavme sa na chvíľu pri Kasparovovi, ktorý sa stal majstrom sveta v roku 1985 ako 22-ročný po zápase s Karpovom, ktorý trval 6 mesiacov. Zostal ním 15 rokov. Hovorí sa o ňom, že bol geniálny šachista, ktorý mal talent, ale bol aj a húževnatý a pracovitý. Máte s ním osobnú skúsenosť?

Ja mám s ním skúsenosť, že on nie je „kompletný“ človek (smiech). Známa je historka, keď sa na začiatku rozdáva - krása, rozum, charakter a tak ďalej a človek nestihne stáť vo všetkých radoch.

Ľudia, ktorí dostanú do vienka genialitu, sú zvyčajne leniví ako psi a niekto ich musí dotlačiť k tomu, aby pracovali a svoju latku dotlačili až do „neba.“ Ešte aj Mozarta musel otec naháňať, aby študoval, on si skrátka hral svoje.

Kasparov však pracoval najťažšie zo všetkých. Z hľadiska daností a talentu bol nesmierne nadaný a skombinoval to s niečím, čo pri geniálnych ľuďoch nebýva - s pracovitosťou. A „uletel z hrazdy“ všetkým ostatným, dvadsať rokov na neho nikto nemal.

Boli dobrí šachisti, ktorí boli kúsok od neho, hoci v podstate boli za ním o celú jednu konskú dĺžku, lebo boli ležérni ako Ind Anand a podobne. On dokonca povedal, že by umrel, keby robil tak, ako Kasparov.

Keď však zoberieme osobné vlastnosti Kasparova, jeho osobný život, manželky atď., nechceli by ste byť jeho manželka (smiech).

Je veľmi šikovný, ale nerozumie demokracii, pochádza zo Sovietskeho zväzu, žije v New Yorku, rozbil niekoľko šachových organizácií a podobne.

Bol zaujímavý a výrazný typ, vodili ho za ruku k najbohatším ľuďom na svete, no po pol hodine, keď hovoril iba o sebe, veľakrát bohatí ľudia povedali, aby toto „hovädo“ už nikdy späť nedoviedli.

Kasparov premárnil príležitosti pre šach, lebo nie je „kompletný.“ Bohužiaľ. Pán Boh je v tomto spravodlivý a nikomu nedá všetko, nikto nie je dokonalý.

Za najlepšieho hráča súčasnosti je teda považovaný
35-ročný Nór Magnus Carlsen. Ako je možné, že v nešachovom Nórsku vyrástol takýto klenot?

On je exemplárny príklad demokratickosti šachu. Neexistuje žiaden predpis, prečo by najlepší šachista mal byť z krajín bývalého Sovietskeho zväzu alebo z Číny či Indie.

Nikto nepovedal, že nemôže byť niekto zboku, z inej krajiny. Natoľko ho bavil šach, že keď bol malý chlapec, mal vlastný stolík v rodine, tam mu dali jedlo a on si tam pozeral šachové partie.

Jeho rodičia akceptovali, že tam asi, v dobrom slova zmysle, nie je všetko v poriadku. Dlho pôsobil ako autista, bol to jednoducho Mr. Chess, už ako mladý bol veľmi dobrý, mal veľmi dobrú techniku a najlepších šachistov na svete porážal v koncovkách.

Keď mal malinkú prevahu, za normálnych okolností by to jeho súper hladko remizoval, ale proti Carlsenovi mnoho takýchto partií prehrali.

Sám som prekvapený, že v Nórsku okrem rybolovu, lososov či krásnej prírody, vyrástol takýto hráč.

Za najlepšiu šachistku sveta je považovaná Judit Polgárová, najmladšia z troch dcér maďarského učiteľa, ktorý si zaumienil, že zo svojich detí vychová géniov. Judit bola už vo veku 12 rokov najlepšou ženou na svete a vo veku 15 rokov sa stala najmladším šachovým veľmajstrom v histórii. Jej najvyššie ELO bolo 2711. Čo na ňu hovoríte?

Zabŕdnem aj do niečoho, čo si nemyslím, že je kontroverzné, ale nehovorí sa o tom. Ja, takisto ako aj vy, som do určitej miery žena. Každý z nás má do istej miery v sebe niekoľko percent opačného pohlavia.

Judit nebola typické dievča a človek si ju mohol pomýliť s chlapom, ktorý ide tvrdo za cieľom, nemala žiadne výkyvy výkonnosti a podobne.

Jeden veľmajster v Česku hovorí, že to, v dobrom slova zmysle, bola typická mužatka majúca vlastnosti, ktoré pre ženy nie sú typické. Ženy nepotrebujú bojovať, ísť tvrdo za cieľom, nemať emocionálne výkyvy a tak ďalej.

Nebol to typický ženský šachista a mali z nej hrôzu aj tí najlepší šachisti. Nebrala si nikdy obrúsky pred ústa a hovorievala: „Ja som žena? Ja vám to na šachovnici ukážem!“

Dámsky gambit je skvelý seriál, ktorý spustil novodobú lavínu záujmu o šach. Hlavná hrdinka seriálu je síce žena, ale v skutočnosti ide o príbeh Bobbyho Fischera, ktorý v roku 1972 narušil hegemóniu sovietskych šachistov a po víťazstve v zápase storočia s Borisom Spasským získal titul majstra sveta. Ako ste toto obdobie studenej vojny medzi Západom a Východom prežívali vy ako reprezentant Východu?

Ja som ešte nevedel, že som reprezentant Východu (smiech). Je to však pre mňa veľmi prelomový rok, lebo som do šachového klubu prišiel v roku 1971 a o rok neskôr bola explózia záujmu o šach spôsobená práve týmto zápasom – šach bol na prvých stránkach The New York Times.

Fischer urobil pre šach veľký krok, ale znovu, ak sa bavíme o kompletnosti, kritizoval som Kasparova, ale ten bol ešte geniálny proti Fischerovi.

Ten nedokončil strednú školu, nemal vzdelanie, venoval sa iba šachu. Keď sa stal majstrom sveta, začal čítať históriu a nechcel veriť tomu, čo ľudia v histórii boli schopní urobiť. A to bol dospelý pán, ktorý žil ako zvieratko.

Bol mimoriadne nadaný, ale opäť nie „kompletný.“ Napokon skončil ako antisemita, hoci sám bol židovského pôvodu, po zisku majstrovského titulu sa schovával, žil v ústraní a asi dvadsať rokov ho nebolo vidieť. A toto že je šťastný človek?

Skončil potom na Islande, kde ho uznávali a kde sa vyhýbal daňovým povinnostiam Spojených štátov. Ako 64-ročný dostal rakovinu, odmietol sa liečiť a zomrel vo veku 64 rokov, rovnako, ako je šachových políčok.

To, že bol „nekompletný,“ bolo u neho jasne vidieť. U niektorých je to iba trochu, tu to bolo jasné.

Existuje však iba jeden dokonalý človek – a to vaša manželka, keď sa oženíte (smiech). Hoci aj tam môžete objaviť, že to nie je také dokonalé z každej stránky. Ale to je ľudské a normálne – nikto z nás nie je dokonalý.

Najväčším vaším úspechom je strieborná medaila zo šachovej olympiády v roku 1982 v drese ČSSR. Vy ste v zápase proti Sovietskemu zväzu porazili Polugajevského. Aký je recept na víťazstvo proti silnejšiemu súperovi?

Nemali sme čo stratiť. Sovietsky zväz mal Karpova, Polugajevského a ďalších skvelých šachistov. Zápas sme síce celkovo prehrali 1,5:2,5, no ja som svoj zápas vyhral a celkovo sme získali strieborné medaily za Sovietskym zväzom a pred USA.

Československo však malo dlhú šachovú tradíciu a výborných hráčov a až do nástupu počítačov sme mali priemerný výsledok na olympiádach okolo 5. miesta. Ešte v roku 1990 v Novom Sade sme boli piati.

Ale byť medzi medailistami bolo niečo výnimočné a obrovský výkon a úspech. Nebola to však náhoda, ja sám som sa zúčastnil na mnohých olympiádach a neboli sme na nich outsideri. Napriek tomu je spomienka dobrá a pohladí dušu.

Oproti ostatným v tíme som bol o pol generácie mladší, prišiel som do družstva starších hráčov a akoby sa uzavrel kruh a pomohol som o desať rokov starším šachistom k úspechom.

Bol som ten jeden, ktorý im chýbal na to, aby pokryli celú plochu a na každej šachovnici mali špičkového hráča. To je pre mňa zadosťučinenie, že hoci som sa možno blbosti venoval celý život, ale tak krásnej, bohatej a odmeňujúcej.

Obľúbenými odnožami šachu sú rapid a bleskový šach. Pri klasickej šachovej partii má hráč na svoje ťahy aj niekoľko hodín, v týchto skrátených verziách len niekoľko minút. V rapide 15-60 minút, v bleskovom šachu len 5-10 minút. Rozhodovanie je tak veľmi zrýchlené. Obľubujete aj tieto skrátené verzie?

Nie sú to odnože, je to ten istý šach.

V roku 2002 bol v Prahe veľký turnaj, hral tam Anand, Kasparov a ďalší a ja som pre jeden český časopis prekladal rozhovor s Anandom. Pýtali sa ho, že bol úspešný v každej disciplíne, kde je rozdielny čas a on sa spýtal: „Prečo z toho robíte osobitnú disciplínu? Je to ten istý šach.“

V klasickom šachu máte na prvých 40 ťahov dve či dve a pol hodiny a potom ďalší čas na ďalšie ťahy, čo sa zdá veľkorysé, ale aj tak je to relatívne rýchle.

Keď idete do hĺbky, niekedy potrebujete aj dvadsať minút na to, aby ste našli to najlepšie riešenie a aj tam sa ľudia dostávajú do časovej tiesne.

Ja do pol minúty či minúty viem, čo sú dobré ťahy, ale neviem, ktorý je ten najlepší a možno desať minút sa rozhodujem medzi dvoma-tromi ťahmi, ktorý z nich je ten lepší. Hrať ozaj dobre znamená hrať tak, že aj počítač ho schváli, že to bol najlepší a najsilnejší možný ťah.

Kratšie disciplíny sú zaujímavejšie, lebo je tam viac „krvi,“ samozrejme symbolicky povedané. Kvóta vyrovnaných remízových zápasov je výrazne menšia a pravdepodobnosť, že aj silní spravia chybu, sa dramaticky zvyšuje.

Dokonca existuje aj tzv. bullet šach, kedy musíte celú partiu zahrať do jednej minúty. Ľudia idú ako blesk a keď zahráte ťah bez toho, aby ste stratili sekundu, je to veľký úspech. Samozrejme, máte návyky a pozície, ktoré opakujete, ale príde pozícia, ktorú ste v živote nevideli a tú hráte citom za 2-3 sekundy. To je už vážne extrém.

Stále ste aktívny hráč a nosíte medaily zo seniorských majstrovstiev sveta. Čo robíte pre to, aby ste mali aj v takomto veku bystrý úsudok a skvelú pamäť?

Šach nie je o pamäti, pamätáte si selektívne. Pamäť je obecne selektívna, pamätáme si príjemné zážitky, nepríjemné zážitky a ženy majú fantastickú pamäť na všetky hriechy, čo ste urobili (smiech).

Nepamätám si všetky figúrky, pamätám si to, čo sa zmenilo, ten jeden ťah. Pamätám si jeden bit, človek si vie typicky zapamätať osem čísel, ako „byte“ v počítači. Súvisí to aj s obmedzením ľudského mozgu a keď je to dlhšie, človek je stratený.

Človek robí všetky triky, aby pri ustupujúcej pozornosti, energii či schopnosti si pamätať, to ešte stále držal „nad vodou.“ V podstate sa jedná o bránenie sa úpadku.

Celý trik je v tom, aby som ako-tak fyzicky vládal, žil v rovnováhe s okolím, jedlom, pohybom a podobne. Je pravda, že idem dole, ale snažím sa to brzdiť a hrám s ľuďmi, z ktorých to niektorí nevedia a sú v podobnom veku. 

Jedna otázka mimo šach: Vraj vášnivo varíte, aké jedlá obľubujete?

Mám o dvadsať rokov mladšieho kamaráta, ktorý mi povedal, keď sme sa spoznali, že rád varí. Na otázku čo varí, mi povedal, že má byt s veľkým balkónom, na ňom má gril, na ktorý niečo hodí a niečo urobí k tomu. Smial som sa mu, že čo je to za varenie.

On často chodí do Talianska, nakúpi si prosecco, fajnové syry, toto-tamto a tam vidí, čo a ako sa pripravuje. A dnes varí lepšie, ako ja. Keď sa stretneme, vypijeme fľašku a ukazujeme si nové recepty.

Kedysi som bol fascinovaný verzatilitou a kvalitou čínskej stravy, a celkovo orientálnej. Dnes mám rád Taliansko a ich stravu – z troch-štyroch prvkov urobia jedlo, ktoré je voňavé, krásne a nie je pritom ani drahé. Obdivujem taliansku kuchyňu.

Náš rozhovor vznikol v rámci podcastu VYKROČ, na záver preto dovoľte našu klasickú otázku: Ako vyzerá vaše vykročenie do nového dňa? Máte nejaký obľúbený ranný rituál?

Mám jeden rituál – kúpil som si činky a ráno si trochu pocvičím chrbát, brušné svaly či celé telo. Popritom trochu obmedzujem jedlo, lebo rád varím a jem a kedysi som mohol zjesť takmer všetko, no to sa už časom „spravilo“ a metabolizmus sa spomalil.

Ale nezabúdam na to, že pohyb je veľmi dôležitý. Kedysi som behával aj v zime, našiel som ti teplovod, kde bola šanca, že sa nezabijem a tadiaľ som behal. Doma na mňa pozerali, či som normálny, ale to mi najviac pomáhalo aj pri šachu.

Povedal by som, že dnes naháňam viacero zajacov, ale tak rozumne, nič sa nesnažím preháňať.