Z knihy Antona Zerera Hry a Sny.
Bola to v roku 1980 na lakeplacidskom ľade, poprášenom cementom z blízkej fabriky, Heidenova olympiáda. Jeho zásluhou sa v pokladniciach zaprášilo aj po neatraktívnych vstupenkách na rýchlokorčuľovanie.
Dlhé tentoraz nože vzrušovali. Najmä jeden pár. Čo štart po výstrele admirála v zálohe Georgea O'Connela, to Heidenovo zlato. Päť víťazných dielov.
Ako to superman dokázal?
,,Do jedného týždňa sa zbehlo viacero priaznivých okolností,“ sumarizoval. ,,Mal som výbornú trénerku Dianne Holumovú. Viedla ma sedem rokov. Dôverne poznala, čo si korčuľovanie vyžaduje, a cieľavedomo ma pripravovala na všetky trate.
A nechýbalo mi ani šťastie, lebo všetkých svojich päť jázd považujem za životné. Osobitnú radosť som pociťoval z triumfu na 10 000 metrov.“
Slovenský hokejista Peter Šťastný našiel v autobiografii Hokej na dvoch kontinentoch práve na ľadovom ovále americkej zimnej olympiády svoj najväčší mimohokejový zážitok.
,,Samozrejme, dostatok času som venoval sledovaniu olympiády ako celku a rovnako ako všetkých ostatných aj mňa strhol svojimi fenomenálnymi výkonmi americký rýchlokorčuliar Eric Heiden, ktorý tam získal, ak sa nemýlim, päť zlatých medailí.
Už doma som čítal, že trénuje také obrovské objemy, že to ohromovalo aj východných Nemcov, favoritov v tomto druhu športu. Bola to pravda a Heiden ich hravo porážal. Na ten čas to bolo niečo neuveriteľné. Ja som sa naňho pozeral aj z technickej stránky.
Pozorovať prácu jeho nôh pri korčuľovaní bol doslova pôžitok. Mal v nich toľko explozívnej sily, akoby to boli dva prúdové motory. Ktovie, ako na tom bol s inými hokejovými vlastnosťami. Keby ich mal rovnako dobré ako nohy, ich kombináciou by bol z neho zrejme hokejista ako hrom.“
Na slávnostnom otvorení zložil nový americký Tarzan sľub športovcov. Potom za deväť dní (od 15. februára do 23. februára) v žltej kombinéze vykorčuľoval na ovále West Allis päť zlatých s piatimi olympijskými rekordmi a jedným svetovým, čo nemá páru v zimnej olympijskej histórii.
Nik pred ním, ani potom nevyhral na jedných hrách päť individuálnych disciplín. Najviac zlatých medailí pozbieral jeho krajan, plavec Mark Spitz. Zo siedmich zlatých na mníchovskej olympiáde 1972 však až tri pochádzali zo štafiet.
,,Driečna mašina na zlato,“ zaznelo v Newsweeku na adresu 21-ročného urasteného Erica.
Denník Washington Post dodal: ,,Svaly mali aj súperi, ale buldočou vôľou a vytrvalosťou vynikal len Heiden.“
,Je v takej forme, že by vyhral aj na šmirgľovom papieri,“ často sa cituje vtipný výrok Nemca Erharda Kellera, dvojnásobného olympijského víťaza v šprinte.
,,Vždy som to považoval za najväčší individuálny výkon v športovej histórii,“ nadchýnal sa výborný šprintér na dlhých nožoch, Heidenov krajan Dan Jansen.
Američanov veľký rival Nór Frode Rönning, dvakrát štvrtý v Lake Placide, rezignovane poznamenal:
"S ním strácajú preteky vzrušenie. Zlaté medaily sú rozdelené už pred pretekmi.“
V lete roku 1979 sa Frode dokonca pripravoval spolu s Heidenom, ktorý nemal nijaké námietky. Bez okolkov prijal súpera do svojho tréningového revíru. Hneď prvá cesta nórskeho hosťa viedla na štadión.
Frode opisuje, že spolu odbehali desať ostrých štvorstoviek s päťminútovými prestávkami. Potom sa presunuli na cyklistický tréning. Ešte pred obedom si Heiden pridal tristo drepov s osemdesiatkilogramovou činkou na pleciach. Podvečer zasa obaja behali na štadióne v ráznom tempe.
Po troch dňoch sa ich spolupráca skončila. Frode nevydržal. Zbalil sa a odcestoval domov. Vravel o nestráviteľnom súste. Priznal, že už prvý deň mal všetkého plné zuby. Presvedčil sa, že chýry, ktoré o Erikovi kolujú, sú pravdivé. Znáša dávky, aké by iného zničili.
„Som úplne vyšťavený,“ krútil neveriacky hlavou. „To je drina pre koňa, ale on to všetko robí s úsmevom a zabáva sa pritom.“
Heiden zvyknutý na dril pokračoval sám. Túžil odčiniť innsbrucký neúspech na zimnej olympiáde 1976, ktorý ťažko znášal.
,,To je jediný suvenír z olympijského krstu,“ poznamenal, keď sa ho Rönning opýtal, prečo má vo svojej izbe práve olympijskú vlajku z Innsbrucku.
Vtedy ešte v juniorskom veku skončil siedmy na 1 500 m a devätnásty na 5 000 m. Myslel si, že keď má za sebou tri roky špeciálneho rýchlokorčuliarskeho tréningu, môže atakovať aj tie najvyššie pozície.
Mimochodom, potreboval splatiť aj istý morálny dlh: časť nákladov na cestu do Tirolska mu uhradili rodičia.
,,Chýbalo nám 1 200 dolárov. Prosili sme so sestrou sponzorov, ale nedostali sme ani cent.“
VIDEO: Eric Heiden počas olympiády v roku 1980
Eric si nikdy nepotrpel na slávu. Američania mu vraveli hrdina z nevôle.
,,Najradšej by som bol – nikto.“
Mister Nobody v ústraní.
S nadhľadom tvrdil, že rýchlokorčuľovanie je medzi zimnými športami nadhodnotené. V USA je oň záujem iba počas olympiády. Inak mediálna nula.
,,Rýchlokorčuľovanie bolo v tom čase akýmsi cvičením anonymity v krajine, kde ľudia milujú kontaktný šport, kde občas tečie aj krv. Neštartoval som na olympiáde, aby som bol slávny. Ak by som ním chcel byť, pustil by som sa do hokeja.“
Podľa sestry Beth mu ani toto umenie na korčuliach nebolo vzdialené. Hokej mu išiel od ruky. Aj jeho cesta k rýchlokorčuľovaniu viedla cez školský hokejový tím v Madisone. Na lakeplacidskej olympiáde 1980 dobyli Američania šesť zlatých.
Ani päť nepomohlo Heidenovi k absolútnej sláve. Tú si vychutnal Miracle on Ice. Zázrak na ľade sa totiž konal – v hokeji. Aj Eric mu prepadol.
"Som vášnivým fanúšikom hokeja. Počas olympiády som si čas zadelil tak, aby som na turnaji videl väčšinu zápasov nášho tímu. Vynechal som hádam iba jeden. Bolo však nemysliteľné, aby som nešiel na súboj USA – Sovietsky zväz. Navyše s Markom Johnsonom a Bobbym Sutterom sme kedysi spolu naháňali puk na univerzite.“
V Olympic Fieldhouse sa nadchýnal, akú lekciu dal univerzitný výber Herba Brooksa treťjakovcom (mimochodom, v druhej tretine slávneho brankára vystriedali...). Po hokejovom zážitku nemohol rozrušený zaspať. Ráno sa neprebudil včas. Nestíhal. Takmer zmeškal svoju poslednú disciplínu.
,,Kde trčíš?“ zaklopala mu na dvere izby trénerka Dianne Holumová, sapporská olympijská víťazka na 1 500 m (okrem toho získala ďalšie tri olympijské medaily). ,,Už ťa dávno čakáme v aute.“
Do štartu chýbali dve hodiny. Eric figuroval v rozpise hneď v druhom páre. Napochytre hodil do seba tri krajce chleba. Po najkratšej rozcvičke v živote stihol desať kilometrov vo veľkom štýle – o 6,20 sekundy prekonal svetový rekord!
,,Na každého Američana vrátane mňa zapôsobil úspech hokejistov kolosálnym dojmom. Vtedy som na nich aj trochu žiarlil. Ale aj sa inšpiroval. Vtedy som totiž na hokeji pochopil, že nič nie je nemožné. V bezprostrednej príprave na zaspaté preteky som musel improvizovať. Svoj rituál som mal vždy napísaný od a do zet. Presne na minúty som vedel, ako mám bezprostredne pred štartom postupovať.“
Po piatej zlatej ho prenasledoval iba jeden problém. V slabej chvíli utrúsil, že ak získa zlato na 10 000 m, pustí sa na dlhých nožoch dolu bobovou dráhou!
Hlášku pustil len tak naverímboha. Ale v spoločnosti citlivých novinárskych uší. Aj by sa na to odhodlal, lenže do diskusie rázne vstúpila trénerka. Žena, ktorá bola svojím rýchlokorčuliarskym rozhľadom a skúsenosťami kľúčovou postavou jeho úspechov. Aj keď vždy viedla Erica v duchu, že ,,nuda je najväčším nepriateľom športovca“, toto bláznovstvo mu zatrhla.
,,Ak by chcel takú hlúposť vyviesť, som tu ešte ja!“ ozvala sa rozhodne.
Potrebovala ho celého...
A tak zlatý poklad spustil zo sľubov:
,,Ak vyhrám piatu zlatú, asi sa zbláznim.“
Ako vieme, ani to nesplnil...
Sestra Beth, majsterka sveta v cestnej cyklistike, pridala v Lake Placide do rodinnej zbierky bronz v rýchlokorčuľovaní na 3 000 m. A tak sa Heidenovci (5 – 0 – 1) postarali o presnú polovicu amerických medailí (6 – 4 – 2).
Keď na lakeplacidskej dráhe zozbieral všetko zlato, na absolútnom vrchole ukončil rýchlokorčuliarsku kariéru. Mnohí jeho myšlienkový pochod veľmi nechápali, ale on to nebral až príliš traumaticky.
,,Mám rád svoje súkromie. Nerád sa dívam na športovcov, ktorí sú závislí od svojej minulosti. Vždy treba kráčať vpred. Ja som to mal jednoduché. Odmalička som vedel, že chcem byť lekárom.“
A tak sa vydal po inej ceste. Trénovať však neprestal. Vyhovovali mu rozmanité formy pohybu. V Stanforde vložil svoju energiu do štúdia medicíny. Pokračoval v rodinnej ortopedickej tradícii a odmietol množstvo lukratívnych filmových a televíznych ponúk.
(Mimochodom, jeho vtedajšia marketingová hodnota dosahovala dva milióny dolárov...) S jedinou výnimkou – komentátora olympiád.
O štyri roky v Sarajeve ho prepadli kolegovia otázkou, kde skrýva svoj zlatý poklad.
,,Myslím, že medaily odpočívajú v skrini pod hŕbou svetrov.“
Medzitým sa v domácej cyklistickej kvalifikácii usiloval o štart na moskovskej olympiáde 1980, ktorú USA napokon bojkotovali. O päť rokov neskôr sa stal americkým profesionálnym šampiónom v cestnej cyklistike.
V roku 1986 si dokonca ako člen prvého amerického tímu 7-Eleven testoval sily na Tour de France. V 18. etape ho po hromadnom páde so zranením previezli do nemocnice.
,,Dodnes ma mrzí, že som nedošiel až do parížskeho cieľa.“
Chýbalo mu päť dní...
Po ukončení športovej kariéry sa s rodinou usadil v Sacramente. Má syna a dcéru. Na ZOH 2002 a 2006 bol lekár rýchlokorčuliarskej reprezentácie.
Môže sa ešte niekedy objaviť nový Heiden?
,,Nemyslím si, že sa tak stane,“ tvrdí, ,, lebo súčasná povaha rýchlokorčuľovania núti do špecializácie. Kariéra sa dá urobiť iba na jednej-dvoch tratiach. Kým v mojich časoch sme korčuľovali na všetkých.“ Heiden – či chceme, alebo nie – zrejme ostane neopakovateľný...
