Bývalý hráč Slovana skončil na vozíku: Naučil som sa to rešpektovať

Ich život je šport. Lenže po víťazstvách aj prehrách sa začína reálny život. MARTIN SUCHÝ (40) si obliekal dres Slovana Bratislava, s ktorým vypadol a následne postúpil do najvyššej súťaže.

Bol súčasťou tímu, za ktorý nastupovali Róbert Vittek, Stanislav Šesták, či Ladislav Pecko. Neskôr hrával za Most a okúsil druhú holandskú ligu. Dnes žije v Příbrame. Jeho život minulý rok zmenila nešťastná udalosť. Prečítajte si ďalší príbeh zo seriálu Život po kariére.

Sedíte na invalidnom vozíku. Čo sa vám stalo?

Mal som nehodu v práci. Minulý rok v júli som potreboval vyjsť na strechu. Išiel som po lešení a prelomila sa mi podlážka.

Snažil som sa zachytiť o lešenársku trúbku, ale prerazila mi ruku. Spadol som z pätnástich metrov. Okolo jedného robotníka som preletel a trvalo sedem sekúnd, kým som cez všetky poschodia dopadol na zem.

Znie to hrozivo...

Aj to bolo. Po celý čas som bol pri vedomí. Po páde som zavrel oči a nevedel som, či ich ešte niekedy otvorím.

Vedel som, že je problém, pretože som si necítil nohy. Kolegom som vravel, aby so mnou nehýbali. Vrtuľníkom som letel do nemocnice v Českých Budějoviciach, kde som päť dní ležal na jednotke intenzívnej starostlivosti.

Neskôr ma previezli do Fakultnej nemocnice Motol, kde je špecializované pracovisko zaoberajúce sa chirurgiou chrbtice.

Pravda je, že to mohlo dopadnúť ešte horšie. Som rád, že žijem.

Aké zranenia ste utrpeli?

Pri páde sa mi poškodil dvanásty stavec, ktorý mi nahradili titánovou stabilizáciou. Poranilo mi miechu a bedrový stavec. Mal som polámané rebrá, rameno a ruku, ale to nebolo také podstatné.

Chvála Bohu, že sú odborníci, ktorí ma dali ako tak dokopy. A teraz záleží na tele, či sa spamätá.

Budete môcť po takýchto veľkých zraneniach chodiť?

To vám nikto nepovie. Sú dvaja ľudia, z ktorých sa jeden postaví a druhý nie. Keď som bol v špecializovanom rehabilitačnom centre, bol tam pán, ktorému sa to po piatich rokoch od nehody podarilo. Musím preto veriť.

Máte za sebou ťažkú životnú skúsenosť, sedíte na invalidnom vozíku, no napriek tomu ste usmiaty. Ako to robíte?

Myslím pozitívne. S niečím takým sa nedá vyrovnať, no naučil som sa to rešpektovať. Napriek nepriazni osudu chcem žiť naplno.

Trikrát ma operovali, aby ma dali dokopy. Som ochrnutý od pása nadol, no žijem a nevzdám sa. Život je boj a ja budem bojovať.

Aké boli prvé dni po návrate domov, s čím ste sa najťažšie vyrovnávali?

Bol to zvláštny pocit. Celý život ma živili nohy a zrazu som ich nemohol použiť.

Infraštruktúra v mestách pre imobilných ľudí nie je dostatočná. Bez výťahu sa nedostanem nikam, problém mi robia obrubníky, schody, štrk i vysoká tráva.

Taká jednoduchá vec, ako ísť v byte na toaletu, je zrazu komplikovaná. Napriek tomu som rád, že môžem byť aspoň na vozíku. Po troch mesiacoch ležania v nemocnici to bolo pre mňa vykúpenie.

Spadol som asi tisíckrát, udrel som si zuby, no nezúfam. Vždy mi niekto pomôže späť do vozíka. Ďakujem ľuďom, ktorí sú mi oporou. Najviac ďakujem rodičom, ktorým vďačím zaveľa.

Čomu sa venujete vo voľnom čase?

Cvičím a naďalej športujem. Bez športu by to nešlo, potrebujem sa niekde natiahnuť, rozhýbať sa. Šport bol, je a bude súčasťou môjho života. Veľa ľudí by sa opustilo, ale ja nie som ten typ. Snažím sa žiť naplno ako počas futbalovej kariéry. Neľutujem sa a nechcem, aby tak robili druhí.

Ako si spomínate na futbalové začiatky v Petržalke?

Mal som päť rokov. Na ihrisko ma doviedol otec, bývalý medzinárodný rozhodca. Od prípravky som hral vo všetkých kategóriách. Futbal sa stal súčasťou môjho života.

Dotiahli ste to do Slovana Bratislava, najúspešnejšieho slovenského klubu.

Keď som ako osemnásťročný fagan sedel vedľa Laca Pecko, bola to veľká vec. V kabíne boli mená ako Róbert Vittek, Stanislav Šesták, Zsolt Hornyák, Ľubomír Meszároš či Radim Nečas. Krásne spomienky. Začiatky v Slovane boli dobré, ale zažil som aj tie horšie časy.

V sezóne 2003/04 Slovan vypadol z najvyššej súťaže, čo sa dnes považuje za blamáž.

Vtedy v klube nefungovalo nič. Pamätám si, že netiekla ani teplá voda. Vonku bolo päť stupňov, pršalo a po tréningoch sme sa sprchovali v studenej. Pravidelne.

V Slovane vtedy vládol chaos a panika. Rok sme nevideli výplaty, tak sme štrajkovali. Nechodili sme na tréningy, no nič nám to nebolo platné. Našťastie som mal nejaké peniaze našetrené, a vydržal som.

Klub potom kúpil Ľudovít Černák (bývalý dvojnásobný minister hospodárstva - pozn.), ktorý nám všetky dlhy vyplatil. Bolo to však náročné obdobie.

Sporili ste si už počas kariéry?

Áno, vždy som myslel na budúcnosť. Mal by tak robiť každý, pretože kariéra športovca je krátka.

V Česku som po kariére hral štvrtú ligu a aj z tohto obdobia som si nejaké peniaze odložil. Zostal som prekvapený, koľko prostriedkov vedia funkcionári v amatérskom futbale hráčom poskytnúť.

Dá sa vďaka profesionálnemu futbalu zabezpečiť na celý život?

Vo svete áno, možno aj zopár najlepších hráčov v Slovane to dokáže. Ak peniaze nerozhadzujú na hlúposti. Väčšina hráčov však musí myslieť aj na život po kariére.

Vždy ste vedeli, že keď skončíte s futbalom, budete pracovať v stavebníctve?

Priznám sa, že nie. Keď som bol dvadsaťročný hráč, neriešil som to. A to nie je správne.

Mal som v tomto smere šťastie. Presťahoval som sa za priateľkou do Česka, kde som si spravil maturitu z technického odboru. A začal som sa venovať projektovaniu.

Skomplikovala vám nehoda výkon povolania?

Na niektoré miesta musím posielať kolegov, ale v podstate na mojej práci nič nezmenila. Robím to, čo predtým.

Utrpeli ste pracovný úraz. Boli ste poistený?

Samozrejme. V dnešnej dobe by to inak nešlo. Aj počas kariéry som mal poistku. Vtedy som ju nevyužil, no teraz nejaké peniaze dostanem.

Už za mojich čias kluby nepodpisovali s hráčmi zmluvy, keď neboli poistení. Dnes je to samozrejmosť.

Uvedomovali ste si počas kariéry, že vašim základným kapitálom je zdravie? Že bez neho by ste nemohli hrať a živiť sa futbalom.

Ako mladý chalan som to neriešil. Keby som sa bál zranenia, nemohol by som hrať futbal. Nebol som typ hráča, ktorý vyhľadával ostré zákroky, ale na takéto veci som nemyslel.

V roku 2006 ste so Slovanom postúpili späť do ligy, no sťahovali ste sa do českého Mostu. Prečo?

Skončila sa mi zmluva. Nedohodli sme sa s klubom na ďalšom pokračovaní, a tak som odišiel. Išiel som tam, kde mi to vybavil manažér.

V Moste trénoval Zdenek Ščasný, v kabíne boli mená ako Jiří Novotný, Horst Siegl či brankár Martin Vaniak. Bol som prekvapený, aká kvalita sa tam stretla.

Zo Slovákov tam so mnou boli brankár Jaroslav Beláň a dnešný tréner Trnavy Michal Gašparík. Sezóna 2006/07 bola nezabudnuteľná. Najlepšia, pretože v ďalšej sme vypadli.

Stretávate sa s bývalými spoluhráčmi?

Skôr s chalanmi z Česka. Sledujem však spomínaného Michala Gašparíka. Je úspešný a držím mu palce.

Pred nehodou ste nastupovali za Trhové Dušníky v okresnej súťaži. Prečo ste sa usadili v Česku?

Zavialo ma to sem za bývalou priateľkou. Máme spoločnú dcérku a chcem tráviť čas s ňou. Nepoviem, že ma to na Slovensko neláka, ale zatiaľ som nad tým nerozmýšľal. Veď nebývam v Kazachstane, ale tri hodiny od Bratislavy.

Zahraničný angažmán ste okúsili v holandskom druholigovom klube AGOVV Apeldoorn. Ako si spomínate na toto obdobie?

V Holandsku som sa naučil hrať futbal. Ich štýl je nenapodobiteľný. Kvalita a úroveň bola vynikajúca, škoda, že som tam nevydržal dlhšie.

Prečo?

Hralo sa prevažne na umelej tráve, čo mi nesedelo. Mal som problémy s trieslami a nastupoval som pod injekciami. Bolo to neúnosné, preto som sa vrátil domov.

Zahral som si tam proti menám ako Dries Mertens či Nacer Chadli. Vtedy mladé uchá, no dnes veľkí hráči.

Mohla byť vaša kariéra úspešnejšia? Spravili by ste niečo inak?

Ťažko povedať. Asi by som nemenil nič. Hranica medzi úspechom a neúspechom je veľmi tenká. Vo futbale treba mať šťastie. Nebol som najväčší hráč, no niečo som odohral. Nebol som 'špílmacher' ako Franz Beckenbauer, presadil som sa skôr bojovnosťou, ale nemám sa za čo hanbiť.

Vo finančnej zbierke na to, aby sa váš dom zmenil na bezbariérový, vyzbierali ľudia takmer milión českých korún. Prekvapilo vás to?

Áno. Nečakal som taký ohlas a bol som nadšený. Založila ju moja bývalá priateľka s kamarátkou. Pomohol aj Slovan Bratislava, čo si nesmierne vážim. Ďakujem všetkým, ktorí sa do tohto projektu zapojili.

Články zo seriálu Život po kariére prináša Sportnet.sk a finančná skupina PARTNERS.