Bývalý hokejový útočník, expert, analytik, veľký milovník hokeja. Hosť relácie Stana Benčata s názvom MVP Talkshow bol ONDREJ RUSNÁK, ktorý bude aj expert portálu Sportnet.sk počas MS v hokeji 2024.

Syn legendy Dáriusa Rusnáka nestratil s hokejom kontakt ani po skončení kariéry. Pôsobí aj ako spolukomentátor či hokejový insider.

Fanúšikom sa dostal do pozornosti aj počas vlaňajšieho šampionátu, keď sa divákom RTVS prihováral z priestoru medzi striedačkami.

V MVP Talkshow prezradil viac o svojej kariére, zážitkoch z hokejového života, ale aj o súkromnom živote.

Máš radšej pomenovanie expert alebo analytik?

Na svadbách mi dávajú pomenovanie expert. Najradšej mám ale Daro, po otcovi, alebo Ondro, tak, ako sa volám. Myslím si, že expert je pre mňa vcelku lichotivé pomenovanie a už sa to tak zaužíva v spoločnosti.

Spoločne sme komentovali množstvo zápasov. Ako si si užíval, keď sme boli v Košiciach a tam sa s tebou ľudia fotili? To máš rád, nie?

Áno, tak ja som nezažil takú hokejovú kariéru, aby som toho mal dosť. Stojím nohami na zemi a viem, že je to sčasti pre to, že som počas MS spolupracoval pre RTVS a na východ nechodím tak často, väčšinou komentujem len po Banskú Bystricu.

To sa málokedy stáva, že je bývalý slovanista populárny na východe.

Pamätám si na slová Tibora Turana, keď som podpisoval kontrakt v Poprade. Povedal: 'Tak, Ondriku, ešte si to rozmysli, lebo žiaden slovanista tu nebol už desať rokov.

V Poprade si ale žiadnu dieru do sveta neurobil...

To vlastne nikto, Poprad stále nevyhral titul.

Po hráčskej kariére je náročné začať s ďalšou kariérou. Vravel si, že si mohol písať, ale toto je vlastne tvoj tretí rok ako expert/analytik.

Prvý zápas, ktorý som komentoval, bol Zvolen proti Spišskej a tam príliš tej diskusie nebolo. Ale najťažšie komentátorské momenty prišli vo finále Slovan - Nitra.

Tam si ťa vychutnala jedna aj druhá strana?

Snažil som sa byť férový, ale z oboch táborov mi písali, že čo mi dal ten druhý tím, že všetko komentujem v ich prospech.

Mal si niekedy aj nepríjemný moment, hejt, alebo niekto na teba osobne zaútočil na štadióne?

Najhoršia komentátorská pozícia v našej lige je práve v Nitre, lebo to je jediný štadión, kde vám je človek za chrbtom. V Nitre je vždy výborná atmosféra, dobre sa tam hrá, trénuje a aj komentuje. V rámci komentovania je mi jedno, kto vyhráva a kto prehráva.

Kedy si mal väčšiu nervozitu, pred prvým zápasom ako hráč alebo keď si išiel komentovať?

Určite pred prvým zápasom ako hráč. Odohral som ho v Kežmarku, Cíger ma dal na posledných sedem minút, úplne zmrznutého. Ďalší zápas doma proti Slovanu som už bol v tretej päťke. Za Slovan vtedy hrali hráči ako Uram či Döme. Viac som sa pripravoval na ten zápas, väčšiu nervozitu som mal teda vtedy. No pri prvom komentovaní som mal pripravené štyri strany A4, ale teraz už mám o tom úplne všeobecný prehľad a veľa do toho dávam zo seba, a nie nejaké iné dáta.

V jednom momente počas MS si sa dostal aj na Zomri.

Áno, vtedy sme s Paľom Gašparom vraveli, že tá hokejová tabuľa, ktorú používame, je najdrahšia reklama. No áno, vtedy som si povedal, že už nič nemôže byť viac, ako keď som bol medzi striedačkami a počas zápasu som mal rôzne vstupy. Vtedy bola sledovanosť okolo milióna a nebolo ľahké takto komentovať, no už ma nič neprekvapí.

Aké to pre teba bolo, keď si sa objavil na Zomri? Robili sme si srandičky, že toľko followerov na Instagrame ešte nikdy nepribudlo.

Áno, ale zatiaľ ich tam nemám nejako veľa, škoda. Ono, z toho priestoru medzi striedačkami bolo náročné dostať sa aj na WC, neboli tam dvere ani nič, jedine cez ľad a to by som bol ešte slávnejší. A tieto stránky spravia meme aj z väčších maličkostí. Ja som to videl až v stane RTVS, keďže sa mi vybil mobil. (smiech)

Ale bola to pre teba niekedy aj odľahčená, príjemná pozícia? Veď veľa chalanov poznáš aj osobne, niektorí sú podobný ročník, s inými si hral. Minimálne Hudy (Pozn.: Libor Hudáček).

Hudy áno a ešte aj Paľo Regenda sa na mňa tak pozeral. Keď sme dostali tri góly od Kazachstanu, tesne pred mojím vstupom mi Hudy povedal: 'No, Ondriku, ta teraz buc mudry'. Ja som sa snažil udržať vnútorný smiech. Mal som zakázané z mojej pozície s kýmkoľvek a akokoľvek komunikovať. Takže aj preto, keď mi niekto niečo povedal, snažil som na to nereflektovať.

Moja najväčšia interakcia so striedačkou bola, keď som chcel ukázať odpáskovanú hokejku na čepeli, ktorou Cehlárik nahral na gól a bola hodená práve v tom priestore medzi striedačkami, a tak som ju chcel ukázať divákom na kamere. Vtom prišiel jeden z trénerov a naťahovali sme sa o ňu, že aj Cehlo ju potrebuje a ja som vravel, že aj ja ju potrebujem. Tak som mu ju nechal a prvé dve sekundy vstupu som bol ticho, kým som na niečo prišiel.

Bolo pre teba náročné ísť na hokejovú dráhu s tým že sa voláš Rusnák?

Nebolo to vôbec náročné, keďže do štyroch rokov som vyrastal vo Fínsku. Tam som sa ako tak naučil korčuľovať, respektíve kĺzať sa na ľade. Na Slovensku som začal v Ružinove, kde som ostal do nejakých pätnástich rokov. Odtiaľ som šiel do dorastu Slovana, a tak ďalej až do tohto kresla. Ja som sa to snažil nevnímať. Jasné, počul som milión rečí, že toto preto, lebo tatinko, ale reálne s odstupom času viem, že otec mi nikdy nepomohol.

Jasné, že mi pomohol, ale takto hokejovo ani nie. Vravel mi, že na mňa určite budú tréneri pozerať len pre to, že som Rusnák. Ale aj dnes sa pozrú na mladého Šatan, lebo je to Šatan, alebo Štrbák, ale to je úplne normálne. Keď otec hrá hokej, tak dieťa je s ním od malička v kabíne. Treba sa obrniť od rečí ako korupcia a podobne. Všetko sú to hlúposti.

Pritom to mohlo byť všetko inak. Síce je to trochu citlivejšia téma. Dostával si mnoho otázok na to, čo sa ti stalo a ako sa ti to stalo?

Áno, ľudia sa ma na to pýtajú, ale keď som končil kariéru, mal som jeden článok, v ktorom som sa k tomu vyjadril. Keď som mal deväť rokov, tak v rukách môjho bratranca vybuchla fľaša benzínu. Mal ju otočenú na mňa a cez hrdlo fľaše vyletel oheň priamo na mňa. Rukou som si zakryl oči, ale dostal to krk, hrudník a ľavá ruka. Od deviatich do štrnástich rokov som v lete každý rok chodil do nemocnice na plastiky. Prvý týždeň mi šlo o život. Teraz to je už len vzorové. Ale aj tak som pozitívne naladený. Tým, že sa mi od nejakých šestnástich začalo dariť v hokeji, som začal naberať sebavedomie.

Mal si po tom nejaké terapie?

Nie, nemal som. Mal som jednu fyzioterapeutku, ktorá mi na tých miestach naťahovala kožu. Bol som na tom relatívne okej. Bol som na popáleninovom a potom na plastikách. Bol tam chalan, ktorý sa chytil vlakového napätia, mal až 80 percent popáleného tela a prežil to. Ja mám len 22 percent.

Pri hokeji sa človek stretne s trashtalkom. Neskúšal to niekto na teba?

Teraz je taká móda, hovorí sa o šikane vo vlastnom tíme. Čo musia nováčikovia zažívať najmä v kanadských juniorkách. Tam som ale nikdy nehral. No niečo som zažil aj vo vlastnom tíme. Najmä od tých, ktorým zoberieš flek. Snažia sa ti to znepríjemniť. Potom som to našiel aj u súperov v našej extralige. Bolo to také, že si povieš - to vážne? Sú rôzne spôsoby, ako rozhodiť súpera, ale že až takto, to hádam nie. No nebolo toho veľa, zrátam to na jednej ruke.

Takže si v zápasoch nestrácal nervy? Nedostal si žiadny päťminútový trest?

V živote som mal jedinú päťku a hneď po nej ma pre to vyhodili z Kazachstanu.

Čo si spravil v Kazachstane?

Fauloval som Mareka Mašlonku, ktorý je teraz v Michalovciach. Vyskočil som na ľad a on šiel oproti a vybral si stranu, tak som mu tam nechal koleno. Hneď si ma riaditeľ mužstva zavolal a dal mi peniaze a letenku. Dával som si pozor, ale neurobil som niečo, čo by vlastný tím dalo do nevýhody. Bol som tam 6 týždňov, keď ma vyhodili.

Kazachstan, Rumunsko, na konci kariéry Francúzsko. Vnímaš to ako exotiku?

V Rumunsku som bol defenzívnejší center. Hrali sme zápasy 0:0, 1:0. U nás som sa nevedel nejako uchytiť. Keď sa mi začalo dariť, stále som sa zranil, tak som radšej išiel do Rumunska. To bol jediný tím, v ktorom som bol hviezda. Hral som v štvrťmiliónovom meste Galaati, klub pôsobil v maďarskej lige. Ľudia ma tam mali radi a tento hokej mi vyhovoval. Škoda, že som sa odtiaľ nikde inde neposunul. Znova som sa dosť skoro zranil. Mal som asi 29 rokov a po roku som skončil vo Francúzsku.

Hovorí sa, že v takýchto krajinách ti niečo dajú. Čo ti dali Rumuni?

Vôbec nič. Poviem to tak, mal som plat ako priemer v našej extralige. Na Slovensku som dostával maximálne dvetisíc eur. Bol som v tretej lajne a bol som aj za to rád. Určite som si tam prilepšil oproti tomu, čo som mal na Slovensku.

Moja rada pre mladých hokejistov je, že musia byť dobrí už ako násťroční, lebo keď hráč za mlada vystrelí, nemusí sa celú kariéru trápiť tak ako ja. Napríklad Samo Takáč či Zuzin museli pracovať, aby sa niekde presadili. Mne sa páčia, lebo v 21 rokoch sa o nich nevedelo, a tak museli ísť preč a budovať to od základu. Na vrchol kariéry sa dostali vo veku 32 rokov.

Určite je ľahšie byť jednotka či dvojka draftu v osemnástich rokoch a aj keď bude ten chalan robiť všetko zle, čo samozrejme nikomu neprajem, tak sa v tridsiatke ocitne v našej lige. A naopak, keď sa v dvadsiatke nedraftuje, musí päť rokov robiť všetko dobre, aby sa dostal na kraj NHL ako Regenda.

Adam Bezák a Jaro Janus sa ťa niečo chcú spýtať. Adam Bezák: Ako to teda bolo s dovolenkou v Turecku, keď sa hrali karty a prehral si peniaze?

Jaro Janus predtým, ako podpísal zmluvu v KHL, povedal, že ak tam uspeje, tak za liter nás pozve na dovolenku. My sme si mysleli, že na to zabudne. A po sezóne prišiel za nami, že pôjdeme na dovolenku. Vybrali sme si Turecko. Všetci traja sme dobrí kamaráti, spolu sme boli už od dorastu Slovana. Presne vtedy sme boli všetci traja single, a tak sme si zabookovali hotel Adam&Eva v Turecku.

Nachádzal sa v TOP 10 najromantickejších hotelov na svete. Bolo tam 500 izieb, z toho 499 párikov a my traja single. Hrali sme teda všetky druhy hier a ja som najviac prehrával. Nebolo to však len o peniazoch, bola to aj nejaká činnosť. Napríklad: oslov tú zadanú Rusku, ktorá ma geroja vo vode a podobne. Nikdy sme však neprekročili medze slušného správania. 

Jaro Janus sa pýta: Vedel by si poradiť mladým chalanom kvalitnú letnú prípravu? Čo by mali robiť, nejaké tipy, triky, keďže my, čo ťa poznáme, vieme, že ty si nepotreboval ani trénerov, strašne si drel a išiel si si svoje. A vysvetli význam dvoch slov - klop, klop.

Začnem s klop, klop. Robil som grilovačku a všetci zaspali. Ja som skutočne dobrá duša a nerobím nič také zlé. Nikomu neklopem ani nič podobné. Ale tak vtedy večer som predsa šiel a zaklopal som jednej dievčine, ale ona chcela niekoho iného. Ja som tam však stále klopal. Ráno sa prevalilo, že som tam klopal vo veľkom. Bolo to už pred ôsmimi rokmi. Keby som sa volal Janus, tak by to možno vyšlo.

A tá druhá otázka. V tom nemá pravdu. V lete hráme tenis a po každej jednej výmene už nevládze. Takže si nemyslím, že som mal slabé letné prípravy, len neboli také múdre. Mňa to veľmi mrzí, že som nemal príležitosť hrať proti nim našu ligu. Keď som komentoval Winter Games Slovan - Košice, tak Janus chytal a Bezák hral za Slovan. Chcel by som byť s nimi na ľade v takom veľkom zápase ešte raz, ale to sa mi už nepodarí.

Doberajú si ťa? Napríklad aj po tom zápase. Napíšu ti po dueli?

Nikto mi nepíše. Nikdy nie som osobný. Keď poviem kritiku, tak na konkrétnu funkciu a nie na človeka, že urobil chybu, ktorú vidí celé Slovensko. V minulej sezóne, keď bol Ernest Bokroš v Prešove, sme sa v po nejakom štvrtom-piatom kole rozprávali. Vždy pred zápasom sa zhováram s trénermi.

A on mi hovorí: 'nemám to dobré, mladý mančaft, potrebujem tu dvoch skúsených útočníkov, ktorí mi to tu ukľudnia, no ten Ľupták mi odmieta niekoho kúpiť. Musíš to povedať aj ty on to potrebuje počuť ešte z nejakej inej strany.'

A tak som to povedal, Prešov prehral v Nitre 3:8. Na ďalší deň som počul v rádiu, že Prešov kúpil 35-ročného útočníka. Takže to niekedy potrebujú počuť aj z inej strany.

Kde sa vidíš o desať rokov?

Vôbec neviem. Nikdy som sa nad tým nerozmýšľal, ani v minulosti. Keď som mal 17 rokov, povedal som si, že v 25-ke budem mať dve deti, takže neviem, možno ich mám. (smiech) Nič v živote si nechcem takto plánovať. Nechcem hovoriť niečo, z čoho by som bol len zbytočne sklamaný, ako napríklad, že o desať rokov sa vidím ako tréner Slovana, kouč dvadsiatky alebo manažér. Je to zbytočné. Uvidíme, hádam tu o tých desať rokov budem.