Dzurilla ho varoval: Mladý, nerob to! Potom už letela hokejka

Ako prvý slovenský kapitán zdvihol nad hlavu trofej pre hokejových majstrov sveta. Všetko však mohlo byť inak.

V roku 1983 DÁRIUS RUSNÁK plánoval útek do Kanady spolu s neskoršou manželkou, ktorá hrávala volejbal. Napokon ho premohli pochybnosti a obavy o blízkych.

„Bola veľmi zlá doba a rozhodol som sa, že zostanem,“ povedal v rozhovore.

'Spolupatričnosť s tímom a emócie. To je to, prečo hráme hokej,' hovorí Michal Handzuš o sebe a svojej generácii. Prečo ste hrali hokej vy a vaša generácia? 

V dobe, kedy som vyrastal, chcel byť športovcom každý. Mládež mala veľa možností sa niekde športovo uplatniť. Keď som býval v Banskej Bystrici, mal som blízko zimný štadión, a preto som sa rozhodol, že chcem byť hokejista. I keď sa mi darilo ako mladému chlapcovi dobre aj vo futbale.  

Ako veľmi sa hokej zmenil za posledných 40 rokov? 

Určite je rozdiel v silovej zložke hráčov. Takisto sa nehrá zónová obrana, ale vyložene hráč na hráča, čiže je oveľa menej priestoru. A v neposlednom rade je oveľa vyššia rýchlosť. Chýba mi lepšia spolupráca hráčov, už nevidieť také kombinácie ako za mojej éry, ale treba takisto povedať, že v tej rýchlosti je to oveľa zložitejšie. 

Ako si spomínate na svoje detstvo v rodnom Ružomberku a v Banskej Bystrici, kde ste vyrástli? Boli ste okolím vedený k aktívnemu pohybu? 

V Ružomberku som sa iba narodil a nikdy som tam nič nemal s hokejom, ale napriek tomu sa hlásim, že som rodák odtiaľ. Keď som býval v Banskej Bystrici, kopa ľudí mi hovorila, že som „medvediar.“ (Smiech.) Počas mojej mladosti bola tzv. „Akcia Z“, keď rodičia chodili budovať ihriská, a zhodou okolností na mieste, kde som v Banskej Bystrici býval, sa budovalo ihrisko pre základnú školu.

Na ňom sme potom všetci hrávali futbal či hokej a veľa chlapcov vtedy chcelo hrať práve hokej, lebo Banská Bystrica mala celkom šikovné hokejové mužstvo, ktoré malo asi dvakrát postúpiť do federálnej ligy, ale nikdy sa to nepodarilo. Atmosféra na hokejových štadiónoch bola navyše vždy iná ako na futbale. 

Čo všetko muselo ísť bokom, aby sa z obyčajného chlapca stal rešpektovaný reprezentant? 

Musel som si odoprieť mnoho vecí, napríklad rôzne dovolenky s rodičmi. Bol som zvyknutý, že keď som prišiel domov zo školy, hodili sme školskú tašku do kúta a boli sme do večera vonku. Za to som párkrát dostal aj, ako sa hovorí, „po riti“, lebo sme prišli okolo deviatej večer a nemal som napísané domáce úlohy. Ale rodičia to tolerovali, lebo otec bol z Oravy a mama z Kysúc a tam ľudia boli naučení fyzicky pracovať. A keď videli, že nerobím žiadne „vylomeniny“ okrem športu, tak ma nechali a hral som hokej.  

Otec v tom čase už pracoval v Bratislave, kam chodil od pondelka do piatka. Mama ma potichu nechala hrať hokej. Až som raz šiel na turnaj do Košíc a odtiaľ som doniesol malú krištáľovú vázičku „Najlepší strelec turnaja“. Otec sa odvtedy úplne otočil a rodičia mi totálne priali a podporovali ma v hokeji.

Z Banskej Bystrice ste prešli do Bratislavy, konkrétne do Slovana a jeho vtedajšieho farmárskeho tímu BEZ Bratislava. V sezónach 1974 – 1979 získali starší dorastenci Slovana štyri čs. majstrovské tituly, pričom tri z nich máte aj vy. Aké bolo pre vás toto obdobie tesne pred vstupom do seniorského hokeja?  

V BEZ Bratislava pôsobil mladý tréner Pavol Siroťák, ktorý si zakladal na tom, aby vychoval mládež. Spolu v mužstve boli so mnou napríklad Dušan Pašek, Ivan Dornič a ďalší hráči, ktorí sa neskôr presadili v A-mužstve Slovana. Vtedy sa hralo iba na tri útoky, pričom dva hrávali a tretí bol väčšinou iba do počtu, ako dnes niekedy ten štvrtý. Preto bolo menej hráčov v mužstve a bolo ťažšie sa presadiť.

Mne sa to však podarilo, ako BEZ-ka sme vyhrali prvé neoficiálne majstrovstvá Československa starších žiakov, keď sme porazili Litvínov a odvtedy sa začalo hrávať aj o majstra Československa v staršom doraste. Titul som získal trikrát, jediný, kto ho získal štyrikrát, bol Marián Bezák. Víťazstvá mi otvárali dvere aj do juniorských národných mužstiev – sedemnástky, osemnástky a dvadsiatky.  

Pomohlo mi určite aj to, že som hneď prvý rok v doraste, kde vtedy hrali hráči od 15 do 19 rokov a Slovan mal aj B-mužstvo, bol ako 15-ročný najlepší v kanadskom bodovaní. Potom ma už aj sledovali a vo veku 17 rokov si ma Laco Horský vybral do seniorského A-mužstva s tým, že som odohral posledné štyri zápasy za Slovan v sezóne, úplne prvý z nich v Brne. 

Svoj prvý gól v seniorskej lige ste strelili Brnu, za ktoré vtedy chytal legendárny Vlado Dzurilla. Vykali ste starším spoluhráčom a nosili im tašky? 

Tašky sa nenosili, maximálne tak od autobusu. Mali sme však tzv. „mŕtvolu“. Bol to obrovský vak, do ktorého všetci hráči dávali hokejky a tento sme my mladí museli nosiť.  

Keď sa vrátime k Vladovi Dzurillovi – ako som spomenul, prvý zápas v Brne som odohral ešte na konci predchádzajúcej sezóny. V nasledujúcej sezóne sme prvý zápas hrali doma s Trenčínom, prehrali sme ho 3:4 a šli sme potom do Brna, kde sme vyhrali 5:2 a ja som dal svoj prvý gól zrovna Dzurillovi.  

Nevynadal vám za to? 

Vtedy nie, ale na jar pred tým, ako sa končila tá predchádzajúca sezóna, sa mi stali dve veci. Vlado Dzurilla bol doma a prišiel na naše slovanistické rozkorčuľovanie. Strieľali sme, robili blafáky, dal som mu aj ja nejaké góly. Ale doteraz viem, že mi jeden spoluhráč hovorí, aby som to Dzurillovi dal medzi nohy. Prišiel som a dal som mu to tam. On na to: „Mladý, nerob to!“ Mňa to však nezaujímalo, zobral som puk a opäť som mu to dal medzi nohy. V tom momente letela po mne jeho brankárska hokejka a keby ma bol ňou trafil, tak neviem, čo by bolo so mnou. (Smiech.) On si ma potom aj zapamätal, aspoň mi o tom rozprával, keď nás potom trénoval. 

Druhá príhoda sa viaže na výstroj. Prišiel som do kabíny, samozrejme, starší hráči mali čas a ešte tam neboli. Sadol som si na kraji na jedno miesto. Potom prišiel Rudo Tajcnár a hovorí: „Mladý, tu sedím ja.“ Tak som si zbalil veci a odtiahol som sa preč. Ale potom zobral spod masérskeho stola stoličku, dal ju k sebe a povedal: „Mladý, tu si sadni, ale tu máš iba jeden vešiak, viac ti nedám.“ (Smiech.) Takže takéto boli prvé dotyky s veľkými hráčmi. 

Vrchol vašej bohatej kariéry v Slovane prišiel, keď ste mali len 19 rokov a stali sa v roku 1979 majstrom Československa. Slovanistický útok ťahali najmä bratia Šťastní, vy ste boli centrom formácie prezývanej „mladí sršni“ na krídlach s Jánom Jaškom a Mariánom Bezákom. Bola to napínavá sezóna až do posledného víťazného domáceho zápasu s Pardubicami, po ktorom prepukli oslavy. Aký to bol zážitok? 

Doteraz, keď si na to spomínam, mi niekedy naskočia zimomriavky z toho, čo sa dialo na štadióne. Každého hráča nosili fanúšikovia na ramenách po celej ľadovej ploche. Vtedy by nám zobrali všetko – dresy, korčule a ostatné veci, ale nedali sme si to zobrať, bolo to vtedy drahé. Takú atmosféru človek len tak nezažije.

Treba však povedať, že pohár za víťazstvo v lige sme dostali až po ďalšom zápase, ktorý sme hrali v Litvínove. V českých novinách písali, že taký zápas na československej klubovej úrovni ešte nevideli, že to bol vrchol hokeja. Prileteli sme potom domov lietadlom, do malých nákladných áut, tzv. 1203-ok, sa dali lavice a asi 5-6 takýchto áut nás viezlo po Bratislave.

Ľudia zastavovali, pozerali sa na nás s pohárom, fandili nám, skandovali, bolo to niečo také, ako keď sa Slovensko stalo majstrom sveta v hokeji a hráči prešli autobusom celú Bratislavu. To však bolo pripravené a naša cesta nie. Vtedy sa také veci nerobili, keďže režim sa bál, že by sa to mohlo zvrhnúť.  

Sezónu pred ziskom titulu skončil Slovan až na 8. mieste. Čo sa udialo, že nasledovala víťazná sezóna v celej lige?