Po ukončení kariéry ste mali viaceré pracovné ponuky. Podľa čoho ste si vyberali?
"Chvíľu som si dal voľno. Šestnásť rokov som hral basketbal a rodina sa mi často prispôsobovala, tak som jej chcel venovať nejaký čas, pretože si to zaslúži. Ale, samozrejme, popri tom som rozmýšľal, ako by som sa mohol uplatniť v ďalšej kariére.
Prijal som spolukomentovanie v RTVS, dokonca som moderoval basketbalový ples a začal som písať články. Neodmietol som ani ponuku firmy, ktorá má na starosti prínos produktov z inej krajiny na Slovensko. Lebo stále robiť niečo len v jednom odbore sa nevypláca. Treba si rozšíriť horizont."
Nedali ste sa na trénerstvo. Prečo?
"Basketbalu som mal celkom dosť. Trénovať som nechcel, lebo som videl, ako dnešní chlapci pristupujú k basketbalu. A tým som nebol veľmi nadšený.
Navyše som živiteľ rodiny a, žiaľ, trénovanie mládežníckych kategórií, kde sa zarába 500 - 600 eur, je z môjho pohľadu nemožné. Rád odovzdám informácie ďalej a porozprávam sa s hráčmi, ale trénovať asi nebudem."
Teraz basketbal vidíte z inej perspektívy - už ako novinár. Ktorá pozícia je pre vás náročnejšia?