Život sa jej zmenil, keď išla na autobus. Slovenka našla zmysel, ktorý bolí

BRATISLAVA. V juniorských časoch štvorstovku neznášala. Vôbec sa jej v nej nedarilo, trápila sa na tréningu i na pretekoch. Musela však bojovať, nemala na výber.

Šprintérske disciplíny slovenská atlétka Alexandra Bezeková bežať jednoducho nesmela.

Na začiatku kariéry sa totiž vážne zranila a zopár rokov nemohla rozvíjať svoju rýchlosť.

„Ponáhľala som sa na autobus. Chcela som preskočiť ľad, ale nešťastne som dopadla na jeho koniec a padla na zadok. Bola to veľká bolesť, ale nepripisovala som tomu pozornosť,“ začína so svojím príbehom 25-ročná Košičanka.

Trénovala so zlomenou kosťou

Vtedy mala pätnásť, atletiku milovala a naďalej pokračovala v tréningoch. Na najbližších pretekoch jej entuziazmus dostal vážne trhliny.

Panvová kosť sa jej naštiepila o 1,5 centimetra a vyšetrenie ukázalo, že je zlomená.

„Bolo to ťažké obdobie. Po zranení boli rôzne komplikácie, bolesť sa vracala. Mala som obavy, či vôbec budem môcť športovať,“ prezrádza slovenská atlétka.

Operáciu nepotrebovala, ale štyri mesiace musela mať absolútny pokoj. Až potom začala s ľahkým tréningom. Avšak aj jednoduchý výklus skrýval v sebe bolesť.

Musela zabudnúť aj na najkratšie šprinty, na ktoré sa so svojím trénerom Rastislavom Miškom začali sústreďovať.

„Nemohla som mať žiadnu silovú prípravu, ktorá je na šprint nevyhnutná. Aj preto sme prešli na štvorstovku.

Prvú som bežala asi sedem mesiacov po zranení. Bola som nepripravená a poriadne ma to bolelo,“ spomína Bezeková.

Bolestivá cesta, ktorá má zmysel

Tri roky po náročnom zranení začala v sebe prebúdzať rýchlostné parametre.

Chodila do posilňovne a postupne silnela. Následky nepríjemného pádu boli zažehnané.

„Odvtedy si však už dávam na seba väčší pozor a zo zásady už neutekám za žiadnym autobusom,“ zareagovala s úsmevom.

Z podpriemernej štvorstovkárky sa začala pomaly meniť na kvalitnú šprintérku.

Dokonca až tak, že od roku 2015 nemá v najkratších bežeckých súťažiach na Slovensku konkurenciu.