Poplakali si obaja

Ako v rozprávke so šťastným koncom. Na začiatku bola túžba preniknúť do sveta veľkého lyžovania.

Na jej konci (nie úplnom, lebo Veronika plánuje ešte olympiádu v Soči 2014) , si v cieli sobotňajšieho slalomu svetového pohára obaja poplakali od šťastia. Dvanásť rokov v kolotoči špičkového zjazdového lyžovania vytrvalo pracovali. Zuzulovci sa dočkali víťazstva až v 145. pretekoch Svetového pohára. V Semmeringu, kde na susednom kopci Stuhleck, od detstva brúsili Veronikin talent.

Cesta na vrchol nebola priamočiara. Brzdili ju nepríjemné zranenia, čo v lyžiarskom športe nie je nič výnimočné.

Vyštudovaný tréner otec Zuzula rýchlo pochopil, že v pomeroch, aké vládnu v slovenskom športe, sa bude musieť spoliehať okrem odborných schopností aj na servisnú, organizačnú až manažérsku nadprácu. Spočiatku najmä vlastnú.

Od funkcionárov lyžiarskeho zväzu dostal alibistickú nálepku večného rebela. „Ak je otvorený názor či kritika stojatých vôd rebelstvom, tak som ním bol.“

Timovi na bývalom zväze zvykli otĺkať o hlavu aj príliš pootĺkané slalomové tyče, čo si vždy sám vláčil.

Trpká pravda v čudesnej rozprávke je to, že pred rokom našu slávnu víťazku šikanovala materská asociácia. Stresovala ju dokonca zákazom reprezentácie. Nevysvetliteľne.