are. To bola pochúťka. Jardova mamina pre zmenu robila výborné knedlo, vepřo, zelo," spomína Bondra. O dva dni sa stretnú znova, ale ako súperi. Bondra, 42-ročný manažér slovenskej reprezentácie, bude svojim hráčom radiť, ako zastaviť českého lídra.
Hokejový turnaj snov sa blíži. „Každého môžeme zdolať, s každým môžeme prehrať. My aj vy," rozprával Bondra pár metrov od ľadu počas jedného z tréningov. Občas mu do reči skočia anglické slovíčka, ale niet sa čo čudovať, keď v Amerike žije už takmer dvadsať rokov. Preto aj Bondra každému podľa pravidiel angličtiny tyká - jeho rozhovor pre MF DNES prinášame v pôvodnom znení.
Aj keď robíte Slovákom manažéra, zatiaľ ste s nimi stále na ľade. Nepripíšete sa na súpisku pre turnaj?
„To je secret, teda tajné. Nemôžem to prezradiť. Pripravujem si gumu, pretože keď budem písať hráčov na súpisku, mohol by som niekoho vygumovať a namiesto toho mena pripísať seba. Potom to už nepôjde opraviť."
Skúsite to?
„Ale nie, to bol vtip. Ja len na ľade vypĺňam priestor, pokým priletia chlapci z NHL. Aby si mal správny tréning, potrebuješ mať na ľade aspoň pätnásť hráčov, a to my zatiaľ nemáme. Preto fungujem ako výplň. Keď mi tréner povie, že som obranca, tak idem dozadu. Keď mi povie nech blokujem strely, urobím to. Starám sa o pohodu pre chlapcov."
Ale na ľade vyzeráte ako vo svojom živle.
„Nemyslím si, nekorčuľujem často. Naposledy to bolo snáď v decembri. Ale veď čo, korčule som si priviezol, tak sa chodím vypotiť."
Keď mi tréner povie, že som obranca, tak idem dozadu. Keď mi povie, nech blokujem strely, urobím to. Starám sa o pohodu pre chlapcov."
Keby sa napríklad Marián Gáborík, kanonier z New York Rangers, nestačil uzdraviť, zaskočil by ste?
„Ale on sa uzdraviť stihne. A ja? Ani na presilovky už by to nešlo. To si nedokážeš predstaviť, aký to je rozdiel nehrať a byť v pozícii chalanov, ktorí sú tu. Ani za dva mesiace by som to už nedobehol, ani za celý život, už na to nemám vek. Nedá sa povedať: Aha! Ja na to stále mám. Srdce možno je stále na ľade, ale realita je inde. Môžem o tom len snívať a zmieriť sa s tým. Keby som dokázal vrátiť čas, nestojím tu teraz ako manažér."
To si Česi môžu vydýchnuť. Boli ste svetový strelec.
„Teraz už by som pomáhal skôr Čechom."
Aký máte k Česku vzťah? Napríklad Jágra ste si vo Washingtone nemohli vynachváliť.
„Hovorili sme spolu chvíľu po slávnostnom otvorení hier, Jarda sa vôbec nemení, stále má dobrú náladu. Ale na nejaké veľké spomínanie čas nebol, bavili sme sa o jeho nedávnej bitke v KHL. Pozrel som si to cez internet a Jarda má teda silu ako malý býk."
Aké to bolo vtedy, keď prišiel v roku 2001 do Washingtonu?
„Boli sme veľmi excited, teda vzrušení. Prišla superstar. Ja som bol osobitne rád, pretože Jaro na seba vždy stiahol súpera na checking-line a moja formácia mala na ľade viac priestoru, uľavilo sa mi. Škoda, že sa nám vtedy nepodaril dobrý výsledok."
Čím to je, že to Washington s Jágrom nedokázal, zatiaľ čo Washington s Ovečkinom teraz žiari?
„Nebolo by to k Jardovi fér, keby som ich porovnával. Jágr bol možno ešte väčší hráč ako Alex, takí hráči sa rodia raz za... za veľa rokov. Teraz hrajú Capitals dobre, majú mladších hráčov, nechýba im chuť, radosť a nadšenie, hokejový fajnšmeker si na ich hre naozaj zgustne. Ale nehovorme o Ovečkinovi."
Tak hovorme o Jágrovi. Vy ste si ľudsky sadli, však?
„Nie sme až takí kamaráti, že by sme sa chceli nasťahovať do jedného spoločného domu, ale rešpektujeme sa. Poznáme sa, na sústredeniach sme spali na jednej izbe."
Teraz už by som pomáhal skôr Čechom.
Tiež ste sa stretávali mimo štadión. Grilovali ste u vás.
„Jasné, keď bol nejaký americký sviatok alebo na Vianoce, tak sme sa navštevovali."
Varila Jágrova mama lepšie vepřo, knedlo ako vaša manželka?
„Uf, na to sa ťažko odpovedá. Aby som neurazil. Asi musím povedať, že moja manželka je najlepšia kuchárka zo všetkých. A Jarda určite to isté povie o svojej mame."
Stále bývate v zálive Chesapeake Bay?
„Stále. Mal som to šťastie, že som mohol hrať štrnásť rokov na jednom mieste. Zatiaľ čo ja som vo Washingtone vyrastal hokejovo, moje tri deti zase osobnostne, ľudsky. Ich domov je v Amerike."
Na Slovensko sa sťahovať nebudete?
„Vylúčiť to nemôžem, aj keď pre deti by to bolo ťažšie."
Späť na ľad. Ron Wilson, vtedajší kouč Washingtonu, najprv proti Jágrovi z Pittsburghu ťažko brojil. Taktika znela: Bite ho!
„Presne tak, vtedy bolo ťažké Jaromíra zastaviť. Snažili sme sa na neho nasadiť tú najlepšiu obranu, zdvojovali ho. On si predsa vedel urobiť priestor v rohoch, mal silu a stabilitu na korčuliach. To bude rovnaký problém aj teraz proti Česku. Zastaviť Jágra! Aj keď som si všimol, ako Jarda začal hovoriť, že už nie je ten hráč ako voľakedy. Snaží sa presunúť tlak a zodpovednosť na spoluhráčov, ale my vieme, kde je česká aj Jardova sila."
Budete ho strážiť špeciálne? Trebárs viac ako kapitána Eliáša?
„Oj, ja nie som kouč. A navyše, game plan, teda plán na zápas, zostane len v našej kabíne."
Tréner nie ste, ale veľké slovo máte. Ste pri reprezentácii skôr manažérom zámorského typu, ktorý vyberá hráčov, alebo to nechávate na trénerov?
„Vyberáme spolu. Vieš, ja tých chlapcov poznám, viem, čo v nich je. Keď sa chcú zveriť, počúvam. S väčšinou z nich som kamarát, preto sa im možno lepšie komunikuje so mnou ako s trénerom, viem sa do nich vžiť. Ale tiež im dokážem pokojne povedať: Hej, nevymýšľaj!"
Napĺňa vás to?
„Je to super prechod z pozície hráča. Neviem si predstaviť, že by som robil niečo iné ako hokej. Mimo ľad som prakticky ešte len druhý rok. Teraz je môj cieľ pomôcť Slovensku. Keď to splním, budem šťastný. Keď nie, pôjdem inou cestou."
Akou? Plánujete niečo?
„Priznám sa, že ma párkrát oslovil Ted Leonsis, majiteľ Washingtonu Capitals, chcel by ma zahrnúť do mužstva. Uvažujú o tom, ponuka z NHL sa ťažko odmieta. Ale ešte nie som pripravený. Momentálne všetku energiu venujem Slovensku, potom sa začne nová kapitola."
O pár dní nás čaká federálne derby. Pri poslednej veľkej bitke, vlani na majstrovstvách sveta, ste prehrali 0:8. Je to pre vás téma?
„Chlapci sa za to určite stále hanbia, ale nepôjdeme do zápasu s tým, že to chceme Čechom vrátiť. Ste favoritom, to vieme, takže musíme zvoliť taktiku, ktorá vás zastaví. Rozhodne napríklad maličká chybička, možno zbytočné vylúčenie. Musíme hrať disciplinovane a byť patient. Ako to preložiť? Byť trpezliví. Keď do tretej tretiny pôjdeme za stavu 0:0, bude to dobré."
Pre čo si Slovensko do Vancouvru vlastne prišlo? Na olympiáde ste nikdy neprešli cez štvrťfinále.
„Môžeme len snívať. Napríklad nad medailou. Snáď sa nám to podarí aj zrealizovať."
Tak vysoko rúbete?
„Bolo by to krásne, nie? Ale teraz je hlavné to, aby sme z olympiády odchádzali s tým, že nás vlastné výkony uspokojili. Aby nám fanúšikovia doma povedali: Hej, chlapci, pre úspech ste urobili všetko. Či budeme na ôsmom mieste, desiatom alebo postúpime do semifinále, to sa uvidí."
A váš reálny odhad je aký?
„Moja mentalita je trochu iná ako ľudí u nás. Ja chcem vážne vyhrať každý zápas, to je môj prístup."
Slávna slovenská partia okolo Pálffyho a Šatana má asi poslednú šancu na veľký olympijský úspech.
„To hej. Možno práve Žigovi zostala reprezentácia v srdci, aj keď za ňu nehral. Nemusel som ho prehovárať, aby išiel."
Pálffy patrí medzi veteránov rovnako ako Jágr, Forsberg alebo Fiodorov. Je dobre, že tu sú?
„Samozrejme, na takomto turnaji sa skúsenosť hodí. Tu nemôžeš experimentovať, do zápasu musíš dať to najlepšie, čo máš k dispozícii. Snáď na majstrovstvách sveta je priestor dať šancu mladým, aby okúsili veľký hokej. Na olympiáde sa netestuje."
Dominik Hašek vám tu nechýba?
„Vy ste ho so sebou nevzali? Vieš, Domino je špeciálny muž, v živote som stretol málo takých. Vôbec sa mu nečudujem, že chcel ešte raz ísť na olympiádu, on hokej miluje. Možno je pre nás dobre, že tu nie je."
Brankári bývali najväčším slovenským problémom. Máte ho teraz vyriešený?
„Jaro Halák má v Montreale formu, snáď mu to vydrží. Ani sa nemusíte pýtať trénerov, on je momentálne našou jednotkou. Brankár bude na turnaji najdôležitejší faktor. Inak máme lídrov dosť. Chára je kapitán Bostonu Bruins, navyše Šatan, Demitra, Gáborík, Marián Hossa... Čo meno, to pojem. Tá súdržnosť alebo ako to povedať, v našej šatni určite bude."
Môže niekto prekonať váš zlatý gól? Vo finále majstrovstiev sveta 2002 s Ruskom ste po Pálffyho asistencii rozhodol 100 sekúnd pred koncom.
„Fúúú, snáď to niekto niekedy prekoná. Ale rád by som bol pri tom. Ja som zažil svoj sen. Keď som ako malý chlapec zaspával, mal som zatvorené oči a často som premýšľal, ako sa blíži koniec nejakého veľkého finále, skóre je nerozhodné a ja dávam víťazný gól. Splnilo sa mi to. Čo som mohol chcieť viac?"
