Fanúšikovia Partizanu sa bili medzi sebou. A potom spolu oslavovali gól

BELEHRAD. Futbal na Balkáne vraj treba zažiť. Prvý zápas druhého kola kvalifikácie Európskej konferenčnej ligy, v ktorom DAC Dunajská Streda nastúpil na ihrisku Partizanu Belehrad, bol ideálnou príležitosťou.

Už cesta na štadión bola dobrodružná. V tomto kúte svete akoby ľudia ešte nepoznali smerovku, a v jedinom vyznačenom pruhu pokojne jazdili vedľa seba aj tri autá.

Parkovisko pri štadióne neveštilo nič dobré. Pred zápasom sa tu zgrupovali „Grobari“, fanúšikovia Partizanu, ktorí vzbudzujú rešpekt ba priam naháňajú hrôzu. Svoje nelichotivé pomenovanie získali podľa čierno-bielych dresov Partizanu, ktoré pripomínajú niekdajšiu rovnošatu hrobárov. Zaparkovať auto v ich bezprostrednej blízkosti by asi nenapadlo žiadnemu súdnemu človeku.

Muži na ženských toaletách

„Je to bezpečné parkovisko?“ spýtali sme sa.

„Samozrejme. Žiadny vandalizmus. Dohliada na to polícia,“ odvetil pracovník domáceho klubu. Za plot do VIP sekcie novinárov zo Slovenska nepustil. Tam mohlo parkovať iba oficiálne vozidlo, ktoré priviezlo rozhodcov.

Útroby tridsaťtisícového futbalového stánku vyzerali v horšom stave, než väčšina treťoligových štadiónov na Slovensku. Staromódna drevená nástenka s vyrezávaným nápisom Partizan navodzovala dojem, že sme sa vrátili v čase minimálne tridsať rokov.

Pred ženskými toaletami čakali muži. „Nech sa páči, sú to ženské toalety. My len čakáme dievčatá,“ prekvapil zdvorilý tón fanúšika v strednom veku. Dobrý dojem však netrval dlho. Všetky kabínky obsadili muži a tvárili sa podráždene, čo tu robí nejaká žena. „Hajde, hajde,“ vypoklonkovali ma.

Pandemické opatrenia sa v Srbsku uvoľnili len nedávno. Partizan hral po dlhom čase prvý domáci zápas pred divákmi. Na štadión mohlo prísť takmer trinásťtisíc fanúšikov.

Rúška, odstupy? No určite 

"Treba nosiť rúška a dodržať odstupy." Miestny hlásateľ to pred zápasom vysvetľoval aj Grobarom. „Jedna stolička obsadená, jedna voľná,“ snažil sa apelovať na nabudených fanúšikov.

Márne. Po mesiacoch prázdnych tribún bola atmosféra až šokujúca. Ovácie domácim, piskot hosťom, neutíchajúce chorály.

Asi v pätnástej minúte zápasu sa fanúšikovia Partizanu začali biť medzi sebou. Cudzinec netušil, čo sa deje, nerozumel pokrikom a motív náhleho vzplanutia vášní zostal pre neho záhadou.

Mladíci v čiernych tričkách zrazu preskakovali cez novinárske stoly, aby sa dostali do centra diania. Zdemolovali niekoľko dosiek, ale všetky počítače prežili tento atak bez ujmy.

Na atletickej dráhe sa zoradili policajti. Šarvátku však náhle ukončil gól Partizanu. Z presného zásahu Lazara Markoviča sa spolu tešia všetci fanúšikovia, ako keby predtým nemali medzi sebou žiadne nezhody. Futbal na Balkáne treba naozaj zažiť.