Trénerka Hejková: Všetky výbehy na Malinô Brdo sa nám mnohokrát vrátili

BRATISLAVA. V štyroch rôznych krajinách (Slovensko, Rusko, Španielsko, Česká republika) získala so svojimi družstvami 24 majstrovských titulov. Je najúspešnejšia trénerka modernej histórie Európskej ligy, ktorú vyhrala päťkrát.

So slovenskou reprezentáciou sa kvalifikovala na OH v Sydney 2000 a prispela aj k striebru na ME 1997 v Maďarsku. Ako asistentka pôsobila pri ženskej reprezentácii Ruska. V roku 2019 ju uviedli do Siene slávy Medzinárodnej basketbalovej federácie (FIBA).

Hosťom podcastu Vykroč portálu sportnet.sk bola basketbalová ikona NATÁLIA HEJKOVÁ.

Svoju hráčsku kariéru ste začínali v rodnej Žiline. Počas štúdia na vysokej škole ste hrali za Sláviu Praha (dnešné USK). Z Prahy ste po promóciách prestúpili do Ružomberka, kam vás odporučil bratranec, manažér basketbalového oddielu vo Svite. Aká ste boli hráčka? Je pre kariéru úspešného trénera dôležité mať za sebou úspešnú hráčsku kariéru?

Nie, nie je to dôležité. Úspešná hráčska kariéra dáva síce budúcemu trénerovi istý rozmer a mnoho skúseností, ale nejestvujú žiadne záruky, že vynikajúci hráč bude zároveň aj vynikajúci tréner. Ak by som dnes trénovala samú seba, tak by som možno ako trénerka často dvíhala obočie a mračila sa.

Počas jedného sťahovania sa z bytu som našla svoj tréningový denník spred pár desiatok rokov. Bola v ňom poznámka od môjho vtedajšieho trénera. Napísal, že nenávidím dlhotrvajúce aeróbne činnosti, čiže beh, ako aj to, že moje morálno-vôľové vlastnosti nie sú na postačujúcej úrovni. Ten denník som našťastie nevyhodila, ale ani som si nepamätala, že takýto skvost môj byt ukrýva.

Špičkové trénerské meno ste si vybudovali počas pôsobenia v Ružomberku. Práve tu sa začala vaša trénerská kariéra, najskôr trénovaním dievčat, k ženám ste sa dostali ako zaskakujúca trénerka. Druholigový ženský basketbalový tím z malého stredoslovenského mesta ste postupne prerobili outsidera na šampióna, dotiahli ho k trinástim ligovým titulom a zázrak ste zavŕšili ziskom dvoch víťazstiev po sebe v prestížnej ženskej Eurolige. Čo bolo na tejto ceste najdôležitejšie? Dá sa niečo z toho využiť aj v súčasných pomeroch?

Najdôležitejšie bolo to, že sa v správnom čase na správnom mieste stretli ľudia, až fanaticky zanietení do basketbalu, ktorí mali veľmi jasnú víziu a odhodlanie urobiť pre jej naplnenie všetko potrebné.

Úlohou trénera je nastaviť vysokú latku a pomáhať hráčkam, aby uverili, že dokážu aj veci, o ktorých by si nikdy nepomysleli, že ich zvládnu. Docieliť, aby všetci v tíme uverili a vedeli, že nemožné je možné. A úspech, ako ovocie dlhotrvajúceho, cieľavedomého úsilia, sa dostaví.

Najúžasnejšie na celej ružomberskej ére bolo, že sme rástli postupne, každým rokom to bolo lepšie a lepšie. Bola to aj odmena za odvedenú prácu a zároveň neustály prísun novej motivácie. Najkrajšia je vždy cesta smerom nahor.

Dnes by podobný úspech bez hráčok zo zahraničia možný nebol. My sme prvú zahraničnú hráčku angažovali až v deväťdesiatych rokoch, vtedy to bola pre mnoho tímov novinka.

Základ družstva bol však naďalej postavený na domácich slovenských hráčkach. Chodili sme po Slovensku a vyhľadávali talentované štrnásť-pätnásťročné dievčatá, ktoré sme si po angažovaní tvarovali podľa našich potrieb, berúc do úvahy vtedajšie svetové trendy moderného ženského basketbalu.

Ružomberok, podobne ako všetky tímy, ktoré ste trénovali, sa vyznačoval vynikajúcou fyzickou pripravenosťou. Vaše dievčatá museli doslova každý pondelok vybehnúť na kopec Malinô Brdo nad mestom, a to v daždi aj v snehu. Zlepšovali ste ich riadeným vystupovaním z komfortnej zóny, a okrem fyzickej kondície si tak budovali aj svoju psychickú odolnosť. Sú aj dnešné hráčky ochotné podstupovať podobný dril a obetovať pre úspech všetko svoje pohodlie?

Bez toho to nejde, ak nebudete vystupovať zo svojej komfortnej zóny, nikdy sa nezlepšíte. Tie najlepšie svetové hráčky veľmi dobre vedia, že bez driny a nepríjemných pocitov nezažijú slastný pocit na konci zápasu, alebo sezóny.

Uvedomujú si, že ak chcú niečo dosiahnuť, musia na sebe veľmi tvrdo pracovať. Áno, ísť behať, keď vonku prší, alebo je mráz a mínus desať stupňov je nepríjemné a stresujúce. Dôležité je však nastavenie mysle.

Úspešné zvládnutie fyzicky náročných tréningov pripravilo dievčatá na krízové situácie v zápasoch. Keď nastali, moje hráčky boli na nepohodu a stres mentálne pripravené a dokázali si s tým poradiť, lebo to mnohokrát prežili v tréningu a zvládli to.

Všetky tie nepopulárne výbehy na Malinô Brdo sa nám tak v zápasoch mnohokrát pozitívne vrátili.

Boli aj časy, keď sme chodili plávať. Tam sa mi však niektoré hráčky topili, tak predsa len bolo lepšie, keď sme chodili behať