Nemajú ľad, no obúvajú si korčule. Pandémia decimuje mládežnícky šport

Až zavládne v celém světě blahobyt,

Až budem umět skoro všechno vyrobit,

Pak bude možná pozdě na to chtít se ptát

Co děti? Mají si kde hrát?

Slová z kultovej skladby českej hudobnej kapely Katapult sú dnes celkom aktuálne. Dôvodom však nie je blahobyt či technologický pokrok, ale pandémia ochorenia Covid-19 a s ňou súvisiace obmedzenia.

Už niekoľko mesiacov sú na Slovensku povolené iba profesionálne súťaže v piatich športoch - futbale, hokeji, volejbale, hádzanej a basketbale. Mládežnícky aj amatérsky šport majú stopku. Mnohé športové areály sú opustené a vyzerajú ako mestá duchov.

Deti trénujú len individuálne alebo vôbec, niektoré aspoň doma v izbe onlajn. Tréneri musia vymýšľať a improvizovať. Podľa viacerých odborníkov zanechá takýto dlhý výpadok na mladých športovcoch veľmi negatívne stopy. 

Testovanie detí zatiaľ neprešlo

Najväčšia basketbalová akadémia na Slovensku Young Angels Academy v Košiciach združuje v 11 družstvách a 4 prípravkách takmer 200 detí. Generálny manažér Daniel Jendrichovský ráta s tým, že po pandémii sa minimálne štvrtina z nich už k basketbalu nevráti.

„V porovnaní s ostatnými klubmi na Slovensku máme obrovský počet detí. Neviem si predstaviť, ako budú fungovať tam, kde sa z dvanástich detí nevrátia do tréningového procesu štyria či piati,“ vraví.

Deti podľa neho veľmi ľahko skĺzli k pohodlnosti, ktoré so sebou prinieslo dištančné vzdelávanie. „Zvykli si, že ráno takmer ešte v pyžame absolvujú školu online a potom si pustia nejaký film alebo zahrajú si na počítači hru. Pohyb sa stáva niečím nechceným a to je veľmi zlé,“ upozorňuje Jendrichovský. 

Basketbalový manažér je v kontakte aj s mládežníckymi tímami z Európy, ktoré majú povolené trénovať za prísnych hygienických opatrení.

„Je dôležité, že majú vôbec možnosť trénovať a v mnohých prípadoch dokonca hrať mládežnícke súťaže v rámci svojich krajov a regiónov. Pre nás by bola spása, ak by nám umožnili aspoň trénovať v menších skupinkách.“

Jednou z možností by mohlo byť podľa Jendrichovského pravidelné testovanie detí. To však u kompetentných zatiaľ neprešlo.

Nie sú tréningy ani telesná výchova

Dcéra Judit Boholy Bató z Rimavskej Soboty hrá za družstvo U10 miestneho klubu. „Hanna futbal miluje a tréningy jej veľmi chýbajú. O to viac, že v poslednom čase nemali už ani telesnú výchovu v škole,“ hovorí matka mladej futbalistky.

„Výpadok sa určite prejaví vo vývoji malých športovcov. Keď mali pravidelné tréningy, tak viditeľne futbalovo napredovali, teraz však nemajú šancu zdokonaľovať sa v zakončení či v prihrávkach,“ dodáva. 

Hanna hrá futbal od šiestich rokov. Za normálnych okolností mala dva tréningy týždenne. Po sprísnení opatrení sa tréningový proces v klube zastavil. Niektoré deti si chodia zakopať von, ale nedostávajú tréningové plány, ako vo veľkých akadémiách. Záujem o futbal ich však neopúšťa.

„Hanna určite chce pokračovať. Nevie sa dočkať, kedy sa môže vrátiť na ihrisko,“ vraví Rimavskosoboťanka.

Trénovať by bolo riziko

László Benkovics je učiteľ telocviku a geografie v základnej škole v Galante. Zároveň ako starý otec sleduje športovú kariéru svojich vnúčat - vnuk hrá futbal za žiakov Nitry, vnučka jazdí na koni. 

„Deti, ktoré pravidelne športovali, sa podľa mňa vynájdu aj za týchto okolností. Pôjdu si zabehať, plnia si tréningové plány. Ale ostatné deti sú naozaj zavreté v izbách a určite to má na ne negatívny vplyv. Všetok čas trávia pred počítačom,“ domnieva sa Benkovics. 

Jeho vnuk ako hráč FC Nitra pravidelne dostáva tréningový plán kondičných, rýchlostných i vytrvalostných cvičení, dvakrát týždenne má družstvo online aj spoločný kondičný tréning.

„Riešením bude len očkovanie,“ tvrdí učiteľ, ktorý má pred vírusom rešpekt. „V súčasnej situácii mnoho rodičov by nesúhlasilo ani s tréningami s negatívnym testom. Predsa by to bolo riziko,“ myslí si. 

Hokejistom chýba ľad 

V nepriaznivom postavení sú mladí hokejisti, keďže ich príprava a tréningy je naviazaná na zimné štadióny. Tie sú pre nich pre obmedzenia už pol roka zatvorené. „Mládež a deti stratili jeden hokejový rok,“ vraví manažér mládeže v Dukle Trenčín Róbert Kompas. 

Najhoršie podľa neho je, že deti stratili kontakt s ľadom.

„Keď úplne zavreli štadióny, komunikovali sme so zväzom a verili sme, že od januára začneme. Mysleli sme si, že sa situácia zlepší. Lenže je marec a je to len horšie. Nám by pomohlo, keby sa otvorili napríklad už len školy. Dúfali sme, že potom by nám povolili nejaké tréningy bez toho, aby sa deti prezliekali spoločne v šatni a bez sprchovania,“ vraví bývalý brankár, ktorý chytal aj v reprezentácii.

Väčšinu štadiónov, vrátane trenčianskeho, spravujú mestá. V apríli či máji zvyknú ľad rozpustiť. V teplých dňoch náklady na chladenie rastú.

„Nám by pomohlo, keby nechali ľad celoročne. Ak sa opatrenia uvoľnia, mohli by deti namiesto suchej prípravy korčuľovať. Dobehli by to, čo v uplynulých mesiacoch zameškali. Ale veľmi tomu neverím. Mestá nemajú financie nazvyš,“ dodal Kompas. 

Deti už majú toho dosť

Na ľad sú odkázaní aj mladí krasokorčuliari. Na Slovensku sa venuje tomuto športu deväťsto detí. V hale môžu trénovať len reprezentanti starší ako 15 rokov, na ostatných sa vzťahuje prísny zákaz.

„Tréneri robia, čo sa dá, vymýšľajú cvičenia, posielajú im videá, aby ich udržali v nejakej fyzickej kondícii, ale je to veľmi zlé. Deti už toho majú naozaj dosť,“ vysvetľuje Zuzana Drnzíková, trénerka HK Kraso Nitra.

Krasokorčuľovanie je špecifický šport, v ktorom pretekárovi veľmi rýchlo môže „odísť“ technika. Dajú sa imitovať nejaké cvičenia na suchu, ale tým sa nenahradí tréning na ľade. 

„Zo zúfalstva už robíme všetko možné. Raz za týždeň obujeme deťom korčule, lebo aj nohy si od toho pocitu odvyknú. Takto si aspoň skúšajú nejaké polohy v piruetách. Je to však len chabá náplasť. Skoky sa bežne trénujú aj na suchu a sú aj rôzne spinnery na točenie piruet, ale nie každý ho doma má, sú relatívne drahé,“ hovorí Drnzíková. 

S kolegami si pre svojich zverencov vymýšľajú aj online súťaže, aby deti úplne nestratili motiváciu a chuť. „Museli si spraviť nejakú zostavu, sami si vybrali hudbu a spravili choreografiu z prvkov, ktoré sa dajú robiť na suchu. Malo to veľmi dobrý ohlas,“ dodáva trénerka. 

Bez kamarátov klesá motivácia

Náročné obdobie zažívajú aj florbalisti. Najvyššia súťaž funguje na amatérskej báze a preto nedostala výnimku ako hádzanári, volejbalisti či basketbalisti. Už niekoľko mesiacov stagnuje aj florbalová mládež. Mladí florbalisti naposledy trénovali v polovici decembra.

„Zachraňujeme seniorský šport, ale neuvedomujeme si, že akýkoľvek výpadok z pravidelnej športovej aktivity je nebezpečnejší pre deti ako pre dospelých. Práve deti a mládež si totiž k športu návyky ešte len vytvárajú,“ varuje šéf Východoslovenského florbalového regiónu Martin Kopejtko.

Tvrdí, že veľa detí prejavuje iba malú ochotu pripravovať sa individuálne v domácich podmienkach. Chýba im súťaživosť a emócie.

„Veľká snaha trénerov o kontakt so svojimi zverencami na diaľku sa vo väčšine športov končí na úrovni kondičnej prípravy. Motivácia detí k tréningom v online priestore bez prítomnosti kamarátov, spoluhráčov, súperov postupne klesá,“ dodáva Kopejtko.