Do NHL neprerazil, po návrate musel spadnúť na zem. Ožíva opäť jeho sen?

Športové gény mal po kom zdediť. Jeho dedo Martin Gregor bol majstrom sveta v hádzanej a patrí do slovenskej Siene slávy. Úspechy v hádzanej žne aj jeho otec Marek, ktorý zbiera tituly s dorastencami Prešova.

On v detstve hrával i futbal, ale rozhodol sa pre hokej. V minulosti koketoval s NHL a svojho sna sa nevzdal dodnes.

Na klubovej úrovni má MARTIN GERNÁT za sebou vynikajúcu sezónu. S Třincom opätovne slávil majstrovský titul a stal sa najlepším i najproduktívnejším obrancom českej ligy.

Veľa si od neho sľubuje aj slovenská reprezentácia na šampionáte v Lotyšsku.

„Máme v tíme mladíkov, ktorí dokážu konkurovať svetovému hokeju. Majstrovstvá budú skúškou,“ vraví 28-ročný rodák z Prešova.

Jablko vo vašom prípade nepadlo ďaleko od stromu.

To je pravda. Sme športová rodina, takže nejaké korene tam určite sú. Dedo i otec boli hádzanári, druhý dedo hral futbal a mamka do skončenia dorasteneckého veku basketbal.

Ako vyzerali vaše športové začiatky?

Pendloval som najmä medzi futbalom a hokejom, okrem toho som sa venoval hádzanej i bedmintonu. Mal som pestré detstvo, ale napokon u mňa zvíťazil hokej.

V trinástich rokoch som stíhal len dva futbalové tréningy za týždeň a nebolo to fér voči chalanom, že som cez víkend chytal zápasy. V tom čase sa to už nedalo zladiť.

Vo futbale vás to ťahalo do bránky?

Áno, bol som brankárom v Tatrane Prešov.

Hádzanárska kariéra vás nelákala?

Dedo hovoril, že mi zlomí prsty, ak budem hrať hádzanú, pretože je to strašne tvrdý šport. Otec sa hádzanej venuje dodnes, trénuje dorastencov a bol aj pri juniorskej reprezentácii Slovenska.

Hádzanú som si počas dvoch rokov vyskúšal, ale ozaj je to tvrdý šport, človek sa pri nej nadrie. Hokej bol v mojom prípade jednoznačná voľba. A určite správna.

Po začiatkoch v Prešove a Košiciach ste ako tínedžer zamierili do Kanady. Pamätáte si prvú cestu do zámoria?

Nejako extra už ani nie. Pamätám si skôr prvé zápasy, ktoré som tam odohral. Bolo to veľmi náročné, tamojší hokej bol oveľa fyzickejší než v Európe. Všetko pre mňa bolo nové - jazyk i to, že som býval v cudzej rodine. Zhruba po polroku to už bolo super a začal som si to užívať.

S Edmontonom Oil Kings ste vyhrali juniorskú ligu WHL, tri roky ste pôsobili vo farmárskej AHL. Do vysnívanej NHL ste však nikdy nenakukli. Kedy ste k tomu mali najbližšie?

Asi počas druhého roka na farme. Pred zranením, pri ktorom som si roztrhol väzy v kolene. Edmonton už v tom čase nemal šancu dostať sa do play off a na posledných desať zápasov bral takmer všetkých hráčov z AHL, nech si to vyskúšajú.

Vedel som, že moja šanca môže prísť, ale pár dní predtým som sa, bohužiaľ, zranil a desať mesiacov som nemohol trénovať.

Ďalší rok som naskočil do rozbehnutej sezóny, vytrejdovali ma do Anaheimu a rozhodol som sa pre návrat do Európy. 

Mali ste vtedy len 23 rokov. Urobili ste správne rozhodnutie?

Určite ma to v hokejovej kariére posunulo. Všetky veci boli tak, ako mali byť. Nič neľutujem.

Po pôsobení v Sparte Praha som bol chvíľu bez tímu, asi som potreboval spadnúť na zem a začať odznova makať. Z ničoho nič sa mi naskytla možnosť pôsobenia vo Švajčiarsku a následne tri roky v Třinci, za ktoré som veľmi vďačný. Teším sa, že mi drží zdravie a kariéra sa mi rozbehla opäť správnym smerom.

V čom spočíval problém po návrate do Európy?

Udiali sa niektoré veci poza môj chrbát, s ktorými som nesúhlasil. Došlo k ukončeniu mojej zmluvy v Prahe a chcel som si počkať na ponuku, ktorá by mala hlavu i pätu.

Veľmi dobrá skúsenosť bol angažmán v Lausanne. Do Švajčiarska by som sa rád vrátil, úroveň ligy i zázemie je na vysokej úrovni. Prešiel som si rôznymi súťažami vrátane Ligy majstrov, takže to viem porovnať.

Vaša produktivita v Třinci každým rokom rastie. V tejto sezóne ste v 50 zápasoch základnej časti získali 41 bodov a v play off ste pridali ďalších sedem. Stali ste sa najproduktívnejším i najlepším obrancom českej ligy. Považujete to za najvydarenejší ročník v doterajšej kariére?

Bodovo som na tom bol veľmi dobre aj prvý rok v zámorskej juniorke. Po minulej sezóne, v ktorej sa play off pre koronu nehralo, bolo mojim cieľom získať aspoň rovnaký počet bodov (vlani ich mal 34, takisto v 50 zápasoch, pozn. red.).

Podarilo sa mi ich pridať ešte niekoľko navyše, čo je super. A okorenili sme to ziskom titulu. So sezónou môžem vysloviť veľkú spokojnosť.

Atakovali ste bradatý rekord krajana Ľubomíra Sekeráša, ktorý pred 23 rokmi získal v drese Třinca dokonca 44 bodov. Vďaka čomu vám to tak šlo?

Najmä vďaka dôvere od trénerov a dobrému kolektívu. Všetci hráči sme boli ako jedna rodina, zápasy sme si užívali. Môj osobný úspech je úspechom celého mužstva. Musím sa poďakovať všetkým spoluhráčom i trénerom, v dobrom tíme sa body vždy zbierajú ľahšie.

Třinec má len 35-tisíc obyvateľov, ale v Česku patrí k absolútnej hokejovej špičke. Čím to je?

Majú veľmi kvalitné zázemie i mládež. Hokej tam robia najlepšie, ako vedia, a dovolím si povedať, že podmienky patria k najlepším v celej Európe. Mesto je síce malé, ale hokejovo na vysokej úrovni.

Čo z mimohokejových aktivít sa dá v meste neďaleko hraníc so Slovenskom i Poľskom robiť?

Blízko sú väčšie mestá Ostrava i Bielsko-Biala, takže ak chcete ísť do reštaurácie alebo sa len tak prejsť, dá sa tam do pol hodiny až hodiny dostať. V okolitých horách je možné absolvovať výšľap či nejakú dlhšiu túru. Možností je až-až.

Bezprostredne po skončení klubovej sezóny ste posilnili reprezentačný tím. Stihli ste si užiť majstrovské oslavy?

Áno. Trvali dva dni, bola to rýchlovka. Po zápase sme oslavovali v kabíne a na druhý deň už len zľahka. Následne som cestoval domov. Potreboval som zbaliť 'celý Třinec' a presťahovať sa nazad do Prešova. Hneď nato som sa pripojil k reprezentačnému tímu.

Do šampionátu vstúpi Slovensko piatkovým zápasom proti Bielorusku. Čo si od turnaja sľubujete?

Som vďačný, že môžem byť súčasťou tohto tímu. Čaká nás náročný turnaj poznačený pandémiou. Testovania a bubliny sú veľmi prísne. Vyskúšali sme si to už v Piešťanoch.

V mužstve máme najmä hráčov z Európy. Škoda, že sa nepripojilo viac chlapcov z Ameriky. Máme mladý tím a uvidíme, ako nám to pôjde.

Po výbornej klubovej sezóne sa od vás očakáva, že budete lídrom aj v národnom tíme. Ste na to pripravený?

Zoberiem takú pozíciu, akú mi pridelia. Budem sa snažiť užiť si každé striedanie a verím, že sa mi bude dariť tak ako v Třinci. Do turnaja musíme ísť s pokorou.

Hoci nemáte ešte ani tridsať, v mužstve sú aj hráči o vyše desať rokov mladší. Ako to vnímate?

Z obrancov som jeden z najstarších, ale sme dobrá partia a vieme si povedať veci na rovinu. Základom je byť súdržní. Len tak môžeme uspieť.

Na šampionáte si zahráte druhýkrát. Pri vašej premiére v roku 2017 skončilo Slovensko v skupine až na predposlednom siedmom mieste. Ako si na to spomínate?

Bol to môj prvý turnaj, preto som si to užíval. Aj keď výsledky neboli ideálne, aj pre okolnosti, za akých sa vtedy tím vyskladal.

Slovenskí fanúšikovia sa vtedy modlili, aby Dáni zdolali Talianov a reprezentácia nevypadla z elitnej kategórie. Ako ste to prežívali vy hráči?

Bolo to už dávno a veľmi si na to nespomínam. Určite sme ten zápas sledovali a želali si, aby to dopadlo pre nás dobre. Podarilo sa nám zostať v A-kategórii a to bolo hlavné. Verím, že tento rok budú výsledky lepšie.

Slovenský tím sa do štvrťfinále prebojoval naposledy v roku 2013. To čakanie je už poriadne dlhé. Vyjde to teraz v Rige?

Potrebujeme zvládnuť úvod turnaja, ktorý bude veľmi dôležitý. Potom uvidíme, čo prinesú ostatné zápasy.

V prípravných zápasoch mužstvo viac víťazilo, než prehrávalo. Je to povzbudenie pred turnajom?

Príprava nám celkom vyšla. Tímy však počas nej ešte nie sú poskladané na 100 percent, aj keď každý chce ukázať svoju silu.

Presvedčili sme sa, že máme mladíkov, ktorí dokážu konkurovať svetovému hokeju. Najväčšou skúškou pre nás budú samotné majstrovstvá.

Klubovú budúcnosť už máte vyriešenú?

Ešte nie. Nejaké vízie sú, ale uvidíme po majstrovstvách, či z toho bude niečo konkrétnejšie a priblíži sa tomu, čo by som chcel.

Vašim snom aj naďalej zostáva pôsobenie v NHL. Myslíte si, že je to reálne?

Každý hokejista chce aspoň raz nastúpiť v NHL. Ani ja nie som výnimka. Ak by sa mi naskytla príležitosť odísť ešte aspoň na rok do zámoria, určite by som neváhal a šiel by som. Skauti sledujú výkony hráčov počas celého roka a chýbať nebudú ani na majstrovstvách.

Boli by ste ochotný ísť znova na farmu?

Záleží, za akých podmienok. Za takých, ako keď sme boli nováčikovia, už nie. To by som radšej preferoval niektorú top ligu v Európe.

Spomenuli ste Švajčiarsko. Ktorá európska súťaž vás ešte láka?

Všetci hovoria o tom, že KHL je výborná liga. Takže určite aj tá. Ale vravím, zatiaľ sa tomu nevenujem. Po skončení sezóny si k tomu sadneme a vyberieme pre mňa najlepšiu možnosť.

Ktorý hráč vás v doterajšej kariére najviac ovplyvnil?

Z Edmontonu si pamätám McDavida. Bol to najlepší hráč, s ktorým som pôsobil v jednom tíme. Takých, ktorí ma ovplyvnili, je však strašne veľa.

Starší hráči odovzdávajú skúsenosti mladším a napríklad v Třinci sme mali veľa skúsených hráčov. Lídri tímov, ktorí hrali v najlepších ligách, vedia poradiť stále.

Bolo už za vašej éry v Edmontone vidieť, že z Connora McDavida rastie jedna z najvýraznejších osobností NHL?

Áno. Hneď v prvej sezóne získal veľa bodov, aj keď sa potom zranil. Počas rekonvalescencie, jeho aj mojej, sme spolu trénovali, takže to bolo také šťastie v nešťastí. Aj o tom je hokej.

Ktorý tréner na vás urobil najlepší dojem?

Veľmi dobré spomienky mám na Třinec a trénera Varaďu s asistentom Zadinom. Pod ich vedením som vyhral najviac titulov za najkratší čas. V kanadskej juniorke ma viedol Derek Laxdal. Oni patria k najlepším trénerom, pod ktorými som hral.

Prešovský hokej by mal po dlhých 23 rokoch účinkovať v najvyššej súťaži. Čo na to hovoríte?

Prešov je mesto, v ktorom by sa mali hrať futbal, hokej i hádzaná na najvyššej úrovni. Fanúšikovia si to veľmi prajú. Ak hokej v meste skutočne bude, o početnú divácku návštevu na zápasoch sa nebojím.

Ide o to, aby sa to dotiahlo na sto percent. A ak budú v kádri aj nejakí domáci hráči, o to lepšie to bude.