Bol som hviezdou v americkej juniorke. Teraz som nováčikom v reprezentácii

Kanadský tréner Craig Ramsay už aj v minulosti ukázal, že v reprezentácii dáva šancu aj hráčom, ktorých hokejoví fanúšikovia príliš nepoznajú. A urobil tak opäť.

Na štvrtkovom zraze sa mu bude hlásiť 23-ročný útočník MIROSLAV MUCHA, ktorý hráva hokej popri štúdiu na americkej univerzite. Toto je jeho nezvyčajný príbeh.

K hokeju ma priviedli rodičia. Bolo to v období najväčších úspechov slovenskej hokejovej reprezentácie. Narodil som sa v roku 1997 a korčuľovať som začal, keď som mal tri či štyri roky.

Nemal som ani päť, keď Slováci získali zlaté medaily na majstrovstvách sveta v Göteborgu. Bývali sme v Považskej Bystrici na Rozkvete.

Pamätám si len také útržky.

V utorok sme s rodičmi v televízii sledovali semifinále Tipos Extraligy medzi Zvolenom a Slovanom. Počas prestávky práve dávali zostrihy z tohto šampionátu.

Otec mi hovoril, že počas finále s Ruskom bol taký nervózny, že pred koncom musel vybehnúť na balkón. Zrazu celé sídlisko zakričalo gól! Hneď bežal späť k televízoru. Keď to spomínal, v pamäti sa mi vynorili nejaké spomienky.

Už v tom čase, či trochu neskôr začali medzi moje hokejové vzory patriť Miroslav Šatan, Peter Bondra či Žigmund Pálffy. Keď už som bol starší, k mojim obľúbencom patril Sidney Crosby a Pavol Demitra.

V hokeji som na tenkom ľade

S hokejom som začínal v Považskej Bystrici, kde som hrával do siedmeho ročníka na základnej škole. Potom som šiel na rok do Žiliny a následne sa vrátil do Považskej Bystrice, ktorá postúpila do prvej dorasteneckej ligy.

Nasledujúcu sezónu som šiel do Dubnice nad Váhom na strednú školu, kde som tiež hrával hokej. A potom sa mi naskytla možnosť ísť do tryout kempu v USA.

Už aj predtým som chodil na turnaje do USA pod vedením Michala Krúpu a Petra Bohunického. Bol som už na Floride či v Quebecu. Vždy ma to ťahalo do USA. Neviem, či to bolo ich kultúrou alebo tým, že som sníval o NHL.

Mal som šestnásť a lákala ma myšlienka študovať a zároveň hrať hokej. Uvedomoval som si, že pri hokeji sa pohybujeme na tenkom ľade. Keď sa pritrafí zranenie, veľa chlapcov nevie, čo bude robiť ďalej. Preštudoval som si, ako to funguje na amerických univerzitách a odvtedy som si dal za cieľ sa tam dostať.

S otcom sme sa vybrali na tryout do klubu Wenatchee Wild. V kempe sa mi darilo, ale bol som veľmi mladý a napokon si ma nevybrali. Otec natáčal moje zápasy, keďže sa rád učím z videa, sledujem, kde robím chyby a čo by som mohol zlepšiť.

V tomto kempe som sa spoznal aj s Frantiskom Kollárom, ktorý mi povedal viac, ako to funguje v zámorí. Po kempe ma oslovili zo školy Shattuck St. Mary's a ponúkli mi možnosť zabojovať o prvý tím a zároveň tam aj študovať.

Hrával tu aj Sidney Crosby

Dostal som sa na strednú školu, ktorá bola v USA veľmi populárna. V minulosti tu hrávali Sidney Crosby, Jonathan Toews, Zach Parise či Nathan MacKinnon.

Rok pred mojím príchodom tu pôsobil Američan Clayton Keller, ktorý je teraz hviezdou Arizony Coyotes.

Hrával som s mnohými hokejistami, ktorých draftovali do NHL. Olivera Wahlströma si dokonca v roku 2018 vybrali New York Islanders už v prvom kole.

Navyše som mal to šťastie, že ma trénoval Tom Ward, ktorý bol asistent trénera v juniorskej reprezentácii USA a neskôr bol tri roky asistent trénera v Buffale Sabres.

Ak ide o majstrovské tituly, Shattuck St. Mary's je v USA najúspešnejšia stredná škola. Viaceré hokejové hviezdy, ktoré tu študovali, podporujú školu finančne, keďže vedia, aký je tam kvalitný program.

Dva roky som býval na internáte, ktorý bol spojený so školou. V zime som nemusel vyjsť ani z budovy. Prešiel som cez tunel a už som bol v škole. Bol to čisto chlapčenský internát, bývali v ňom aj ostatní spoluhráči.

Denný harmonogram bol nastavený. Ráno škola, o druhej tréning a po ňom sme sa venovali štúdiu. Niekedy aj všetci spoločne. Staral sa o to tréner Tom Ward, ktorý bol prísny, ale pre mnohých bol ako druhý otec. Dohliadal na nás, aby sme popri hokeji zvládali aj školu.

Žiadne párty, ale prísny režim

Možno si niektorí ľudia predstavia, že na internáte plnom hokejistov sa striedala jedna párty s ďalšou. Omyl. Režim bol celkom prísny. Do škôl sme museli chodiť v rovnošate. Mali sme rovnaké polokošele, z ktorej sme mali na výber tri farby. A tiež nohavice či kraťasy.

Páči sa mi systém rovnošiat na školách v USA, ktorý je vymyslený preto, aby sa stierali sociálne rozdiely medzi študentmi.

Na internáte s nami bývali aj učitelia, ktorí boli z celej USA. Na každom poschodí mali apartmány a vždy niekto z nich mal dozor spolu so študentmi, ktorí sa vyberali na začiatku ročníka. Bol som medzi nimi.

Fungovalo to napríklad tak, že večer od 20.00 do 21.20 boli tiché hodiny. Nemohlo sa veľa chodiť, aby sa ostatní mohli učiť. V izbe sme museli mať otvorené dvere, aby profesor do nej izby.

Bolo to výborné, keďže veľakrát sa stalo, že som sa učil na písomku a zrazu prišiel profesor, s ktorým som ju mal.

Všetci boli ochotní veci vysvetliť či pomôcť. V roku 2016 som zmaturoval.

Sedával som tam, kde Bono z U2

Ďalšie dva roky som strávil v Severnej Dakote. Mestečko Minot má 50-tisíc obyvateľov. Práve postavili nový štadión a náš majiteľ spolupracoval aj s hudobnou skupinou U2. Vybavil nám autobus, s ktorým chodievali na turné, ale už ho nepoužívali.

Tak sme na zápasy chodili autobusom, v ktorom sa vozil aj slávny Bono. V Minote som hrával len hokej. Bol to medzistupeň medzi strednou školou a univerzitou. Na zápasy chodilo mnoho skautov, takže mojím cieľom bolo podávať, čo najlepšie výkony, aby som sa dostal do univerzitnej ligy NCAA.

Dva roky som býval v tzv. bilet rodinách. Môj bilet otec mal stavebnú firmu, ktorá robila úpravy okolo domov. Keď som mal čas, chodil som tam pomáhať. V zime sme napríklad odhŕňali sneh.

Okrem toho som však celú energiu venoval hokeju. Ráno sme mali tréning, potom posilňovňu a regeneráciu. Mal som viac voľného času. Keby som to vedel, mohol som si zobrať nejaké online hodiny, aby som to mal na univerzite jednoduchšie.

Minot bolo hokejové mesto. Hrávali sme v NAHL (North American Hockey League) a na domáce zápasy chodilo dve až dva a pol tisíc divákov. Na 50-tisícové mesto to bol výborný pomer. V meste nás ľudia poznali a boli sme tu miestne celebrity.

Často sme chodievali na základné školy pomáhať žiakom s úlohami a čítať im knižky. Nie všetci pochádzali z dobrých rodín, takže sme boli pre nich veľké vzory. Hrávali sme s nimi hokej a robili aj iné športové aktivity. Keď sme prišli do školy, mali Vianoce.

Držím rekord v počte gólov

V tíme Minotauros ma trénoval Marty Murray, ktorý odohral množstvo zápasov v NHL. Vedel, čo hráči potrebujú, aby ich dostal na vyššiu úroveň. Rozumel talentovaným hokejistom, keďže sám patril k najuznávanejším juniorom v zámorí. Dvakrát si zahral za Kanadu aj na majstrovstvách sveta do 20 rokov.

V mojej kariére zohral dôležitú rolu, jeho tréningy či komunikácia ma posúvali dopredu. Bola to však drina a veľká skúsenosť. V tíme mohli byť len štyria cudzinci, medzi ktorých sa rátali aj Kanaďania.

V zámorí stále hovoria, že nerozlišujú či ste Američan alebo Európan, ale aj tak som cítil, že musím bojovať viac ako Američan.

Ako Európan nedostanete toľko možností a keď ste s Američanom na rovnakej úrovni, bude mať prednosť on. Cítil som to prvý rok v juniorke. Boli tam hráči, od ktorých som bol lepší, ale nedostal som toľko príležitostí.

Vtedy som si uvedomil, že musím pracovať viac, ako ostatní a nemôžem sa ľutovať. Prvý rok som hrával vo štvrtej formácie možno desať minút za zápas. Strelil som dva góly. V druhej sezóne som zrazu začal hrávať v elitných formáciách a strelil tridsať gólov.

Taký výrazný posun neurobil žiadny hokejista v histórii tímu. Stále držím rekord v počte gólov za jednu sezónu. Napokon som sa s 55 kanadskými bodmi stal najproduktívnejším hráčom tímu a desiatym v súťaži.

V tíme ma brali za hviezdu. Bolo to niečo, čo mi dalo nový náboj. Zistil som, že moja šanca žije. Začal som dostávať ponuky od amerických univerzít.

Stále snívam o NHL

Vybral som si univerzitu Lake Superior State University. Je to jedna z najmenších univerzít v štáte Michigan na kanadských hraniciach. Rozprával som sa aj s trénermi, ktorí videli vo mne potenciál byť lídrom tímu.

Po príchode na univerzitu som spoznal, ako to tam funguje. Ako prvák som nedostal toľko priestoru. Brali ma ako neskúseného hráča, ktorý musí čakať na svoju šancu.

Aj keď mám väčší potenciál, viac času na ľade dostanú štvrtáci, ktorí už majú skúsenosti. V druhom ročníku sa to zlepšilo, v treťom som hrával pravidelne v druhej formácii. V tejto sezóne sme navyše získali Jeff Sauer Trophy za víťazstvo v divízii NCAA a napokon sme sa dostali až do finále celej súťaže.

Popri hokeji študujem financie, ekonomiku a medzinárodný biznis. Takmer celý deň sa nezastavím. Ráno mám prednášky, tréning je od jednej do piatej, keď sme na ľade, v posilňovni či sledujeme video.

Následne s celým tímom ideme do školskej jedálne na spoločnú večeru. A po nej ešte niekedy máme prednášky. Pomedzi to úlohy či cestovanie na zápasy. Je toho dosť. Každý však vidí svoj cieľ, ktorým je NHL.

Niektorí to berú, že univerzita je ich konečná hokejová stanica, nemajú záujem o profesionálny hokej a viac času venujú škole. Pre mňa je hokej prvoradý. Snívam stále o NHL. Hoci viem, aké náročné je sa tam dostať.

Je to trochu aj o šťastí, ale nechcem mať výčitky, že som preto neurobil maximum. Obľúbený klub v NHL nemám, je mi úplne jedno, kde by som si zahral. Hoci momentálne sa mi páči štýl Toronta Maple Leafs.

Šatana stretol len na autogramiáde

Na univerzite máme aj tzv. freshmen party, ktoré sú určené pre prvákov. Máme pre nich pripravené rôzny hry. Nie je to o tom, aby sme ich zosmiešnili či im dali najavo, že sú prváci, tak budú pykať. Je to zábavný deň. Za sedem rokov v USA som nezažil šikanovanie.

Niekedy to záleží aj od človeka. Keď niekam prídete, ste namyslený a robíte to, čo by ste nemali, starší hráči vám dajú po prstoch. Ja nie som konfliktný.

Som Európan a viem, že musím byť skromný a dobrý k spoluhráčom. Keď je možnosť, pomôžem im. Keď ste dobrý človek, tak aj ostatní budú dobrí k vám.

Na ľade som robotníkom. Často bojujem v rohoch klziska v útočnom pásme, kde získam veľa pukov. Mám kvalitnú strelu, ale najlepšie sa cítim okolo súperovej bránky, odkiaľ dávam najviac gólov.

Viem sa dobre postaviť a niekedy puk do siete dotlačím. Moja tvrdá robota ma doviedla do druhej formácie a teraz až do reprezentácie.

Na začiatku sezóny som nad tým ani neuvažoval. Teraz keď mi prišla pozvánka ma to veľmi potešilo a je to pre mňa obrovská česť obliecť si reprezentačný dres.

O tom, že si zahrám za reprezentáciu som sníval od malička. Mira Šatana som sa doteraz stretol len na autogramiáde, keď som bol malý chlapec.

Teším sa aj na trénera Craiga Ramsayho. Sedem rokov spolupracujem s kanadským trénermi, takže viem, čo od hráčov vyžadujú. Tréner Ramsay je veľký odborník, poznám jeho životopis a viem, čo dokázal.

To, že trénuje slovenskú reprezentáciu je fantastické. Aj vďaka nemu sa slovenský hokej môže výrazne posunúť dopredu.

Na zraz prichádzam s cieľom zabojovať o miestenku na šampionát. Na tréningoch pre to urobím všetko, aby som svojou hrou presvedčil trénera.

Musím sa hokejom baviť, ale tiež sa chopiť šance a ukázať, čo je vo mne. Tým, že ma ešte nevideli, budú ma sledovať pozornejšie ako hráčov, ktorí už v reprezentácii niečo odohrali.

Nemôžem dávať na seba tlak, ale musím mať zdravé sebavedomie. Musím si povedať, že tam patrím. A najmä ukázať, že tam patrím.