Nechcela nikoho sklamať, dva roky hladovala a myslela na samovraždu

V terapii pre závislých sa často používa cvičenie, keď pacienti majú napísať list objektu svojej závislosti. Môže ním byť alkohol, drogy, jedlo či hazardné hry.

List, ktorý napísala americká olympionička Gracie Goldová, však bol vskutku neobvyklý.

„Zneužila som tvoju lásku a stala som sa závislou na tvojom zhone. Sledovala som, ako si rozbilo moju rodinu, zničilo môj život a priviedlo si ma na dno. Si maska, ktorú nosím najčastejšie. Kto som pod ňou? Nemám šajnu. Je čas sa rozlúčiť s týmto vzťahom. Toxická špirála hanby nesmie pokračovať. Nenechám ťa úplne zničiť môj život.“

Adresátom bolestivo úprimného priznania bol jej samotný šport, milované (a nenávidené) krasokorčuľovanie.

Šport pretvárky

Je to šport, ktorý má krásu aj v názve, a v mysli divákov sa spája s trblietavými šatami, dychberúcimi skokmi a emotívnou choreografiou.

Krasokorčuľovanie je však aj šport pretvárky. Veď jeho základným princípom je, že pretekári a pretekárky predvádzajú nesmierne ťažké prvky, pričom sa tvária, že ich to nestojí žiadnu námahu.

Gracie Goldová je dvojnásobná majsterka Spojených štátov a bronzová medailistka z tímovej súťaže na olympiáde v Soči. V pretekoch jednotlivkýň obsadila štvrté miesto za Ruskou Adelinou Sotnikovovou, Kórejčankou Juna Kim a Taliankou Carolinou Kostnerovou.

Jej blond vlasy, žiarivý úsmev a prekrásne šaty spĺňali všetky predstavy o dokonalej ľadovej princeznej.

Ona sama sa však cítila ako tučná a neschopná.

Bezcenná lúzerka

Outofshapeworthlessloser. Takto znie názov nedávno vydanej autobiografie Gracie Goldovej. Do slovenčiny by sa dalo preložiť ako „Neforemnábezcennálúzerka.“

Nie je to komentár, ktorý americkej pretekárke povedal niekto zvonka, alebo čo jej napísali na sociálnej sieti.

Je to jej alterego, neutíchajúci kritický vnútorný hlas, ktorý jej znemožnil naplno prežívať tie najväčšie úspechy a ktorý ju dohnal až k samovražedným myšlienkam.

Životopisy športovcov väčšinou prinášajú fakty a zaujímavosti, ktoré predtým pre širokú verejnosť neboli známe, no spoveď Goldovej je až šokujúco úprimná.

„Je veľmi príznačné, že príhoda, ktorú som každému rozprávala o tom, ako som začala korčuľovať, je výmysel,“ začína svoj príbeh 28-ročná Američanka.

Novinárom vždy hovorila, že korčuľovanie si obľúbila na narodeninovej párty jedného spolužiaka a po nej doniesla mame leták o kurze krasokorčuľovania, na ktorý sa chcela prihlásiť.

Ten leták však bol o hokejovom kurze.

Malá Grace Elizabeth Goldová bola divoké dieťa, kamarátila sa najmä s chlapcami a najradšej sa cítila vo voľnom oblečení, ktoré sa jej čo najmenej dotýkalo, keďže má zvýšenú citlivosť na senzorické podnety. Mala pocit, že hokej je pre ňu stvorený.

Jej mama Denise si však myslela, že krasokorčuľovanie sa viac hodí do dokonalého obrazu bezchybnej, milujúcej rodiny z predmestia.

Samotná Gracie túto spomienku o pôvodných hokejových ambíciách úplne vytesnila z mysle, až po rokoch v dospelosti jej ju pripomenula náhodná poznámka.

Môže sa zdať, že je to nepatrný detail. Prezrádza však veľa o prístupe rodiny, kde zachovanie dokonalej fasády bolo dôležitejšie ako čokoľvek iné.

Úsmev namiesto plaču

Samotné krasokorčuľovanie ako šport založený na subjektívnom hodnotení, v ktorom sa od pretekárov a obzvlášť od pretekárok očakáva úsmev aj po tých najhorších pádoch, nehovoriac o neustálych kontrolách váhy, môže poznačiť mentálne zdravie každého športovca.

Genetické faktory a určitý typ výchovy či iné traumy môžu tento nábeh na psychické problémy ešte znásobiť. U Gracie Goldovej sa to objavilo všetko, aj keď o určitých faktoroch sa dozvedela až v dospelosti.

„Už v malom veku som sa naučila, ako sa usmievať, keď mi je do plaču,“ skonštatuje Goldová.

Už odmalička si osvojila myšlienku, že jej korčuľovanie je zárukou rodinnej pohody. Jej matke prišlo vhod, že mohla byť s dcérami Gracie a Carly na zimáku, lebo otec mal rôzne milenky.

Aj keď sa o tom nahlas nehovorilo, napätie sa dalo krájať a hádky, krik a plač boli v dome Goldovcov na dennom poriadku.

Keď však vystúpili z auta pri zimnom štadióne, všetci nasadili povinný prázdny úsmev.

Gold nad zlato

Gracie Goldová získala v roku 2012 striebro na juniorských majstrovstvách sveta. V nasledujúcej sezóne debutovala medzi seniorkami a na Grand Prix v Moskve obsadila druhé miesto.

V roku 2014 sa stala prvou a doteraz jedinou Američankou, ktorá vyhrala japonské podujatie Grand Prix, NHK Trophy. Trikrát sa zúčastnila na súťaži družstiev World Team Trophy.

Má úchvatnú zbierku medailí a výnimočných výsledkov, no vo svojej knihe je samotné krasokorčuľovanie akoby v pozadí.

Perfekcionizmus a túžba po bezchybnom výkone, aby nikoho nesklamala, vyústili v to, že Goldová sa akoby vzdialila sama od seba a na pretekoch svoje jazdy jazdila na autopilota. Stvárňovala emócie, no neprežívala ich.

To však nezabránilo tomu, aby z nej médiá spravili novú nádej amerického krasokorčuľovania.

V predolympijskej sezóne 2012/13 bola na amerických majstrovstvách druhá a s blížiacimi hrami v Soči pribúdali palcové titulky so slovnými hračkami, na ktoré priezvisko Gold (zlato) priam nabádalo.

Zlaté dievča Ameriky. Zlatá horúčka. Všetko, čo sa blyští je Gracie Gold.

„Začala som túžiť po tom, aby som mala nové meno. Stacy Silver či Bonnie Bronze, napríklad,“ poznamenala Goldová vo svojej knihe.

Zároveň dodala, že sama nebola imúnna voči celonárodnej atmosfére. V tom čase jazdila na aute Mini Cooper, ktoré malo nad evidenčným číslom nápis: GOLDN.

Jedno jablko a laxatíva

Na hrách v Soči však vyhrala zlato domáca Sotnikovová. Gracie Goldová bola po krátkom programe štvrtá a na tomto mieste ostala aj vo voľnej jazde, v ktorej spadla z trojitého flipa.

„Štvorka je najosamelejšie číslo, najmä na olympiáde,“ tvrdí americká korčuliarka a priznáva, že si želala, aby skončila piata či siedma.