Dve malé pivá za postup. Ako sa zrodila utajovaná párty slovenskej reprezentácie?

Keď hral Juraj Kucka prvú ligu za Ružomberok, cez voľno zopárkrát robil čašníka. Pomáhal bratovi, s ktorým si neskôr otvorili reštauráciu. Jeden z lídrov reprezentácie má vo varení záľubu. Hoci nebolo to tak vždy.

 „Keď hrával v Podbrezovej, býval v unimobunke, kde nemal ani kuchyňu. Často jedával len chlieb s lekvárom. Vtedy by som nepovedal, že bude z neho kuchár. No je, a veruže fantastický. Lepší ako ja,“ prezradil na slovenského reprezentanta jeho brat PATRIK KUCKA, ktorý takisto hrával futbal.

S bratom máte výborný vzťah. Aký bol, keď bol malý?

Sme traja bratia a máme medzi sebou nadštandardný vzťah. Som najstarší, Tomáš je prostredný a Ďuso najmladší.

Medzi mnou a Ďusom je deväťročný rozdiel. Medzi mnou a Tomášom päťročný. Mal som nádherné detstvo, len nesmeli byť pri mne (smiech).

V tom veku mal každý iné záujmy, vychádzali sme však spolu veľmi dobre. Behali sme po vonku a sem – tam som ich brával so sebou. Mama mala problém nás dostať domov.

Ďuso bol vždy priebojný, neposedný, tichý a skromný. Zostalo mu to.

Učitelia ho museli občas uzemňovať ako každého z nás, ale mali ho veľmi radi. Keď bolo treba reprezentovať školu v športe, vždy sme boli prví na zozname.

Boli sme športovo založená rodina. Pri dome sa hrali všetky športy, ktoré sa len dali. S futbalom som začal prvý a Ďusa som zobral na niekoľko tréningov.

Aký bol futbalista?

Chalani z neho boli unesení, že v mladom veku je veľmi technický a húževnatý. Odmalička vynikal postavou a priebojnosťou. Vždy patril medzi najlepších, ja som nikdy tak nevynikal ako on.

Kedy ste povedali, že bude futbalista?

To som nepovedal ja, ale ocino. Po základnej škole sa bolo treba rozhodnúť, čo bude študovať ďalej. V Prievidzi futbal stagnoval, preto sa otec rozhodol, že ak urobí skúšky do Radvane, bude začínať strednú školu tam.

Ocino je jeho veľký fanúšik. Stále chodí na jeho zápasy. Doma má vyše 330 dresov z rôznych zápasov, ktoré si brat vymenil. V zbierka má napríklad Ronalda či Buffona.

Mama mala najprv zakázané ich prať, ale dlho to nevydržalo (smiech).

Aké to bolo, keď prvýkrát prestupoval v roku 2009 do zahraničia – do Sparty Praha?

Zasadli sme ako rodinná rada a hneď sme vyhodnotili, že Sparta Praha je veľký klub a neskúsiť to by bol hriech.

Hovorili sme mu, nech skúsi šťastie a zabojuje. A on to zvládol perfektne. Nad očakávania.

Rodičia mu boli fandiť všade, kde hrával. Mrzí ma, že ja som zatiaľ nebol v Parme. Snáď sa však dostanem aj tam, keď aj spoza plota.

Niekedy ma trápi, že nevidím brata toľko ako by som chcel.

Čo by ste mu ešte zapriali do kariéry?

Bude mať 35 rokov, ale stále je v skvelej forme. K svojmu remeslu pristupuje maximálne profesionálne. Obdivujem ho, čo všetko dokázal futbalu obetovať.

Pri úspechu športovca je nesmierne dôležitá strava. Ďuso sa v tomto smere posunul.

Je obrovský bojovník a vytýčil si, čo chce v živote dosiahnuť. Ak takto bude pokračovať, na vrcholovej úrovni môže hrávať ešte minimálne päť rokov. Prajem mu to.

Naznačili ste, že musí v niečom pokračovať. V čom?

Odmalička si pridáva tréningy. Na ihrisku je možno len dve hodiny denne, ale do toho cvičí jogu, chodí do posilňovne a venuje sa mentálnemu koučing. Takže sa športu venuje vlastne aj osem hodín za deň.

Celý život si dáva najvyššie ciele. Možno bude z neho druhý Zdeno Chára či Jaromír Jágr.

Ich život sa točí len okolo tréningov a stále ich to baví. Sú do toho zažratí. Brat je rovnaký.

Nedávno sa váš brat kúpal v potoku s futbalistami dedinského tímu. Ako mu to napadlo?

Obaja sa venujeme otužovaniu. Nahovoril nás na to náš projektant, ktorý je ľadový medveď. Neskutočne nás to chytilo a má to obrovské zdravotné výhody.

Nie je to nič náročné. Všetko je len v hlave, len aby tam človek pomaly išiel a vydržal tam.

V Parme Ďuso nahovoril na otužovanie aj spoluhráčov.

Keď sa kúpal v Senci počas v októbri počas zrazu reprezentácie, smiali sa mu spoluhráči, že je blázon. Vysvetlil im, prečo to robí. Možno to niektorí tiež skúsia.

Aký prínos má otužovanie?

Budujeme si imunitu. Nepamätám si, kedy som bol chorý. Pre Ďusa to má obrovskú výhodu, pretože po náročnom tréningu rýchlejšie zregeneruje.

S bratom vlastníte reštauráciu. Ako vznikol nápad pustiť sa do podnikania v gastronómii?

Celý život som robil čašníka. Keď hrával Ďuso prvú ligu za Ružomberok, cez voľno mi zopárkrát prišiel pomôcť. Bola to akási bratská pomoc, brigáda zadarmo.

Gastronómii sme sa doma venovali vždy, aj to bol jeden z dôvodov, prečo sme si otvorili reštauráciu.

Ďuso zarába futbalom a chcel do niečoho investovať. Bavili sme sa, čo ideme robiť. S nápadom prišiel on. Kúpili sme budovu, ktorú všetci poznajú v Prievidzi pod názvom Kazačok.

Išli sme do toho s malou dušičkou, srdcom v gatiach, ale rozhodli sme sa správne. Vložili sme do toho všetku energiu a dnes sme na to hrdí.

Vraj je výborný kuchár. Ako sa dostal k vareniu?

Keď hrával v Podbrezovej, raz za čas som ho navštívil. Vtedy sa stravoval ako na internáte. Býval v unimobunke, nemal ani kuchyňu. Často jedával len chlieb s lekvárom.

Vtedy by som veru nepovedal, že bude z neho kuchár. No je, a veruže fantastický. Lepší ako ja.

Keď hrával v Ružomberku, už mal byt. Volával mi a pýtal sa, ako čo uvariť. Začínal so šalátmi, mäsom a neustále sa zlepšoval. Vo svete potom získal množstvo skúseností s varením.

Čo najlepšie vie uvariť?

Dokáže spraviť fantastické omáčky, ktoré sme jedného času zaradili aj do jedálneho lístka. Hodia sa k viacerým druhom jedál.

Jeho cheesecake je obľúbeným dezertom našej rodiny. Má pre varenie neskutočný cit.

Prečo práve Meridiana?

Nad názvom sme rozmýšľali dlho, nevedeli sme prísť na ten najvhodnejší. Sedeli sme u kamaráta v Taliansku, ktorý má takisto reštauráciu. Vravel, že nie je dôležitý názov, ale ako nás ľudia vnímajú.

Pýtal sa, že čo sme zachovali na mieste z minulosti. My sme mu odpovedali, že nič, okrem slnečných hodín. A on len odvetil: Meridiana. To sú slnečné hodiny.

Váš podnik krstili futbaloví reprezentanti. Ako sa vám to podarilo zorganizovať?

Vo veľkom utajení. Nikto o akcii nevedel, len Juraj, ja, ocino a moderátor. Reprezentácia vtedy postúpila na majstrovstvá Európy. Bola to obrovská eufória.

Myslím, že v krste sme svetová rarita. Chlapci mali za odmenu povolené dve malé pivá. Bola to pre nás špeciálna udalosť.

Juraj už vtedy patril medzi lídrov, stabilných členov kádra. Takže pán prezident SFZ Kováčik súhlasil, že to pre neho povolia.

Reprezentácia nie je holubník. Hráči mali presne na hodinu určené, dokedy môžu v reštaurácii sedieť. Jedinú výnimku mal Ďuso, ktorý mohol byť o dve hodiny dlhšie.

Aké ste mali ohlasy zo strany reprezentantov?

Skvelé, pochvaľovali si. Vraj to bolo pre nich veľké spestrenie.

Ako tím chodievajú do divadla, alebo majú iný kultúrny program. Toto však bolo o inom.

Mali radosť a my ešte väčšiu. Pre nás to bol prvý veľký úspech. Zorganizovať niečo také v malom meste ako Bojnice či Prievidza sa len tak nevidí.

Okrem hráčov bolo pozvaných 250 hostí, ktorí o ničom netušili. Tesne pred začiatkom sa im povedalo, že čakáme ešte jedného hosťa, ktorý bude krstným rodičom podniku.

Keď pristavil autobus, ľudia nevedeli, čo majú robiť. Všetci boli v nemom úžase a mali otvorené ústa. Prišiel obrovský, spontánny a neutíchajúci potlesk. Bol to veľký zážitok, zimomriavky mám z toho dodnes.

Boli sme veľmi šťastní, že všetko dopadlo na výbornú.

Ohrozila pandémia chod vašej reštaurácie?

Z časti áno, pretože sme nevedeli čo bude ďalej. Straty sú veľké, na rok 2020 sa snažíme zabudnúť a nechceme sa k nemu vracať. Už tú stratu nedobehneme, ale myslíme pozitívne.

Pozeráme sa dopredu. Veríme, že gastronómia na Slovensku pôjde.

Blíži sa európsky šampionát. Aký je váš tip na umiestnenie Slovenska?

Sme malá krajina, preto vždy ideme na šampionát ako outsider. Momentálne výsledky nie sú uspokojivé, ale verím, že to chalani zvládnu a postúpia zo skupiny.

Proti silným súperom vieme zabrať, ale ťažko sa prenášame cez relatívne slabších. V skupine nás čakajú kvalitní súperi, preto verím, že môžeme prekvapiť.

Španielsko sme už zdolali, keď Ďuso prepálil Casillasovi rukavice. Verím, že niečo podobné zažijeme opäť.