Vystrieľal si slávu. Prvý slovenský medailista na OH končil bez plaču

KOŠICE. Na premiérovú olympijskú medailu v ére samostatnej Slovenskej republiky, teda po 1. januári 1993, sme museli trpezlivo čakať. Tri a pol roka.

O to viac radosti priniesla. Za vôbec prvé vystúpenie našich olympionikov na zimnej olympiáde 1994 v nórskom Lillehammeri sa síce slovenskí reprezentanti nemuseli hanbiť, ale domov sa vrátili bez cenného kovu.

K tomuto historickému momentu došlo 25. júla 1996, teda pred štvrťstoročím v americkej Atlante. Získal ju košický rodák Jozef Gönci.

Odchovanec športovej strelnice v severnej časti mesta na Podhradovej mal vtedy 22 rokov, ale pôvodne sa s jeho nomináciou nerátalo.

Vystrieľal si ju doslova v hodine dvanástej. Tesne pred olympiádou vyhral súťaž Svetového pohára v talianskom Miláne.

Bronzovú medailu získal v disciplíne streľba z ľubovoľnej malokalibrovky 60, a nechýbalo veľa, aby sa mu na prsiach zaligotal ešte cennejší kov.

V každom prípade jeho tretie miesto bolo nečakaným úspechom, ktorý zarezonoval v celej republike. Najmä v jeho rodných Košiciach, i keď v tom čase už bol členom Dukly Banská Bystrica.

Dvojnásobný najlepší športový strelec sveta

Jozef Gönci si svoju nováčikovskú daň zaplatil niekoľko dní predtým v disciplíne vzduchová puška 60.

Tesne pred súťažou sa rozprával s vtedajším prezidentom Slovenska Michalom Kováčom.

Toto stretnutie v strelcovi vyvolalo zvýšený pocit zodpovednosti, zároveň však aj trémy a nervozity, výsledkom čoho bolo až 28. miesto.

Na olympijských hrách mnohí, dovtedy neznámi športovci zažiaria, vrátia sa do svojich domovov a svoje výsledky, dosiahnuté pod piatimi kruhmi už nikdy nezopakujú. Postupne upadnú do zabudnutia.

Gönci však tento prípad nebol, naopak. Jeho výkony i sláva rástli z roka na rok.

Za výsledky dosiahnuté v sezóne 1998 ho vyhlásili za najlepšieho športového strelca sveta, pričom týmto titulom ho dekorovali aj o rok neskôr.

Verí, že virózu zapríčinil liek

Gönciho cesta na Hry XXVII. olympiády v Sydney v roku 2000 bola istá už v časovom predstihu.

Zainteresovaní i široká verejnosť očakávali, že zopakuje svoje úspešné umiestnenie z Atlanty.

Mnohí dokonca verili, že sa domov vráti nie s jednou, ale dvomi medailami.

Žiaľ, nestalo sa tak. Jednoznačnou príčinou jeho horších výsledkov bola viróza, teda zlý zdravotný stav.

V disciplíne streľba z ľubovoľnej malokalibrovky 60 ani neštartoval, v súťaži ľubovoľná malokalibrovka 3X40 obsadil 8. miesto.

Napriek tomu dosiahol najlepšie umiestnenie z tria slovenských strelcov.

Ako vlastne došlo k ochoreniu?

Podľa Gönciho mu deň pred odletom jeden z lekárov našej výpravy podal liek Isoprinosine.

Išlo vraj o vitamíny na lepšie zvládnutie aklimatizácie. Tento mu však skomplikoval život a vyvolal už spomínanú virózu.

Nikto zo zainteresovaných odborníkov si však netrúfol spojiť Gönziho zdravotné problémy s užitím tohto lieku, ktorý ľudia používajú bežne.

Reakcia organizmu slovenského strelca na jeho užitie bola skutočne ojedinelá.

V každom prípade išlo o Gönciho osobné pocity a domnienky.

Londýnska rozlúčka bez plaču

Na olympiáde v roku 2004 v kolíske týchto hier – gréckych Aténach sa košický rodák stal už dvojnásobným držiteľom bronzovej medaily, v celkovom poradí desiatej, ktoré dovtedy získali slovenskí olympionici.

Ani on, ani jeho priaznivci však vtedy netušili, že k ním Gönci už nepridá ďalšiu...

Žiaľ, naozaj sa tak stalo. Jozef Gönci sa s olympiádami i vrcholovým športom rozlúčil na OH 2012 v Londýne vo veku 38 rokov.

V streľbe z ľubovoľnej malokalibrovky 3x40 obsadil 31. miesto výkonom 1157 b., pričom víťaz Campriani z Talianska nastrieľal až 1278,5 bodu.

„Bola to rozlúčka bez plaču, moju kariéru považujem za krásnu, miestami neprekonateľnú“, povedal vtedy najstarší účastník slovenskej výpravy v hlavnom meste Británie.

Zo strelníc do politiky

Máloktorý športovec sa môže pochváliť takou úspešnou bilanciou ako tento nenápadný muž.

Okrem dvoch olympijských bronzov sa stal päťnásobným absolútnym víťazom Svetového pohára.

Z majstrovstiev sveta, Európy a Svetového pohára si dohromady priviezol 71 medailí.

Nečudo, že po skončení aktívnej činnosti dostával ponuky na všelijaké funkcie a mal možnosť si medzi nimi vyberať.

Dával prednosť predovšetkým tým, ktoré súviseli s olympijským hnutím.

Nakoniec predsa len prijal ponuku z politiky – 7. januára 2019 sa stal štátnym tajomníkom ministerstva školstva, vedy a športu, zodpovedným za rezort jemu tak blízky.

Stal sa na Slovensku vôbec prvým štátnym tajomníkom pre šport, lebo do jeho nástupu na ministerstvo takáto funkcia neexistovala.

Nominovala ho Slovenská národná strana a žiaľ, mnohé média ho ihneď „onálepkovali“ ako Dankovho človeka.

Darmo sa bránil, že nemá záujem o politickú kariéru a nie je členom žiadnej strany, teda ani SNS.

Cítil sa „iba“ ako manažér na športovom poli, pretože z tejto práce mal už určité skúseností a plne mu vyhovovala.

Chcel znížiť počet členov TOP tímu

Pre pandémiu koronavírusu mu celý uplynulý rok v práci prakticky „vypadol“ a teda nemal veľa príležitosti ukázať svoje organizačné kvality.

Prišiel však s niekoľkými zaujímavými návrhmi – napríklad namiesto špecializovaného ministerstva športu založiť štátnu športovú agentúru.

Mnohých potešil aj tým, že sa nesnažil získavať športovcov rôznymi sľubmi o zlepšení ich materiálnych podmienok a to bez ohľadu na ich výkony.

Tak napríklad netajil sa aj svojimi výhradami voči minuloročnému TOP tímu slovenských športovcov, ktorí dostali rôzne ročné finančné dotácie – od 30 000 do 100 000 eur.

Gönci si dokázal predstaviť nový, náročnejší štatút voči poberateľom týchto prostriedkov tak, že ich počet by sa znížil až o polovicu.

V marci minulého roku Jozef Gönci odišiel s bývalou vládnou koalíciou.

Podľa získaných informácií sa snaží udržiavať minimálne kontakty s bývalými spolupracovníkmi a kolegami a nereaguje ani na mnohé telefonáty.

To však nič neuberá na fakte, že sa navždy zapísal do dejín celého slovenského športu a najmä jeho olympionizmu.