Rovnako ako väčšina detí pochádzajúcich z chudobných rodín v meste Manaus, aj José Aldo Junior sníval o úspešnej športovej kariére, ktorá by ho vytrhla z biedy.
Ale vzhľadom na ťažkú finančnú situáciu jeho rodiny mal obmedzené možnosti. Joseho otec, Jose Aldo, pracoval ako murár, jeho matka sa zas starala o domácnosť. „Pochádzam síce zo skromných pomerov, takže to bolo zložité, no mali sme množstvo lásky, vďaka ktorej sme toho mnoho prekonali,“ spomína Aldo na svoje detstvo.
Život, ktorý pre malého Alda už tak nebol jednoduchý, sa po rozchode jeho rodičov stal ešte zložitejším. „Bol som len malý chlapec, nerozumel som, čo sa deje, prečo moja mama odchádza. Ale aj tak ma vždy podporovala, naučila ma veľa dobrých vecí. Aj otec, obaja ma podporovali.“
Junior zostal bývať so svojím otcom, ktorému pomáhal na stavbách. „S otcom som si bol odmalička veľmi blízky. Vždy mi vravieval, že ak sa chcem stať mužom, musím tvrdo pracovať, takže som musel zostať s ním. Bol som ešte veľmi malý, no snažil som sa mu pomôcť." Aldo si ale uvedomoval, že to nie je život, po ktorom túži.
Mladý Aldo si raz chcel obliekať dres Flamenga a hrávať na bájnej Maracane. Vo futbale však chcel vynikať azda každý, a tak sa Aldo musel vzdať svojej prvej športovej lásky.
José ale stále mal šancu na úspech v iných športoch. Futbal vystriedala capoeira. Hoci Aldo miloval školu a učenie, jeho každodennou najobľúbenejšou činnosťou bol práve tréning capoeiry. José rýchlo ukázal talent, ktorý sa v ňom skrýval.
Capoeira však nikdy nemohla zlepšiť jeho život, nikdy mu nemohla zarobiť peniaze. Ba naopak, José musel do tréningov investovať aj to málo, čo získal pri práci na stavbách.
Vtedy do jeho života vstúpilo brazílske jiu jitsu. „Aldo musel skončiť s capoeirou, lebo za tréningy platil 10 BRL,“ hovorí Aldov prvý tréner BJJ Marcio Pontes. „To vôbec nebolo veľa, práveže to bolo lacné. On ale nemal ani toľko. Skončil s capoeirou a začal sa venovať BJJ.“
Pontes založil v Manause BJJ gym pre miestne deti. Aldo ale nemal peniaze ani na základné vybavenie, ktoré predstavuje gi.
Andre Luiz, Aldov bratranec, bol prvým Pontesovým študentom. Pontes mu dal zadarmo gi, aby mohli začať trénovať. To bolo týždeň predtým, ako sa tam ukázal Aldo.
Aldo a Luiz sa obávali, že Pontes už nebude chcieť dať Aldovi gi zadarmo, a tak sa rozhodli predstierať, že sú bratia.
„Vedel som, naisto som vedel, že nie sú bratia. No nechal som ich nejaký čas hrať tú hru, pre zábavu,“ smeje sa dnes Pontes. „Dal som im dve staré gi a pustili sme sa do tréningu.“
Pontes a Aldo.
Trénovanie jiu jitsu nie jednoduché. Aldo si to však hneď zamiloval. „Chcel som trénovať BJJ namiesto capoeiry aj preto, že žinenka bola omnoho mäkšia,“ vraví Aldo. „Bolo to lepšie, než trénovať capoeiru na tvrdej žinenke. Začal som čítavať magazíny o BJJ, čital som o svetových šampiónoch a tiež som sa chcel stať jedným z nich.“
Aldo sa rýchlo učil. Pontes sa už po štyroch mesiacoch tréningu rozhodol prihlásiť ho na prvý turnaj. Aldo porazil troch súperov, no zlatá medaila mu v ten deň nebola súdená. „Bol to vyrovnaný zápas, skončilo to remízou, no rozhodcovia dali výhru jeho súperovi,“ hovorí Pontes o finálovom dueli. „Bol som nahnevaný, Aldo mal zvíťaziť. Ale aj bez výhry som si uvedomil, že mám mimoriadne talentovaného žiaka.“
Aldo naďalej navštevoval aj školu a rovnako stále otcovi pomáhal na stavbách. Všetko sa ale stávalo ťažším, keďže Pontes Alda a Luiza prihlasoval na každý turnaj, ktorý sa konal v okolí, lebo chcel spopularizovať svoj gym, aby získal viac študentov.
„Vyhrali všetko ako biele a zelené pásy, a začali so mno tráviť viac času,“ hovorí Pontes. „Na turnajoch, v mojom dome. Pomáhal som Aldovi a Andremu tak, ako som mohol. Oblečenie, darčeky, peniaze, snažil som sa ich podporovať najlepšie, ako som vedel. Boli ako moji synovia.“
Aldo si uvedomil, že jeden tréning denne mu nestačí, a tak s Pontesom navštevoval aj gym Nonata Machada, ktorý Pontesovi v roku 1992 udelil čierny pás.
„Začal som trénovať, aby som raz mohol ísť do Ria a tam vyhral turnaj,“ vraví Aldo. „To bol môj cieľ. Trénoval som trikrát denne, pretože som vedel, že to by mi mohlo zabezpečiť lepšiu budúcnosť.“
Aldo raz povedal svojej matke, že jedného dňa uvidí oceán. Ona to označila ze pekný sen. Áno, vtedy to bol iba sen, no Aldo vedel, že z toho sna môže vďaka tvrdej práci urobiť realitu.
José pokračoval v dobývaní miestnej scény. Blížil sa svetový šampionát v roku 2001. Vláda sa rozhodla podporiť miestne talenty a zaplatila im cestu do Ria de Janeira. Medzi šťastlivcov sa zaradil aj v tom čase 15-ročný Aldo, ktorý sa vôbec po prvý raz ocitol v lietadle.
Aldo spolu s ostatnými Pontesovými žiakmi dorazili do hotela v Riu. Všetci boli unavení z vyčerpávajúcej cesty, vrátane Alda, avšak ten sa nevedel dočkať momentu, kedy si splní svoj sen. Nachádzali sa len niekoľko stoviek metrov od svetoznámej pláže Copacabana.
„Bol júl a vtedy je v Riu celkom chladno, no on túžil po tom uvidieť naživo pláž,“ vraví Pontes. „Boli sme unavení, no on chcel vidieť oceán, a tak som mu vysvetlil, ako sa tam dostane.“
Aldo si splnil svoj sen. Všetko vyzeralo presne tak, ako si to vysníval. Všetko bolo úžasné.
Preč bol niekoľko hodín. Keď sa večer vrátil do hotela, vo vrecku si so sebou priniesol zopár mušlí, aby mohol matke dokázať, že skutočne bol na pláži Copacabana.
„Bola hrozná zima a on prišiel celý premočený, ale aj tak sa neprestával usmievať,“ hovorí Pontes. „Splnil si veľký sen. Vedel som, že niekde vo vnútri vie, že tam chce stráviť zbytok svojho života.“
* * *
