Hráči Serie A priznali depresie, rasizmus i homofóbiu

Renomované periodikum sa podujalo na anonymnú anketu na vzorke 50 hráčov najvyššej talianskej súťaže.

Skrývajú depresiu

Spojenie profesionálneho futbalistu a depresie bolo viac-menej tabu. Až prišiel rok 2009 a samovražda brankára Roberta Enkeho, člena širšieho kádra nemeckej reprezentácie. Jeho manželka po brankárovej samovražde priznala, že Enke už šesť rokov trpel depresiami spôsobenými nešťastným úmrtím dcérky Lary a nevydareným vysnívaným angažmánom v FC Barcelona.

Enke už počas života spolupracoval s publicistom Ronaldom Rengom na svojej autobiografii. V jednej z pasáží Reng opisuje Enkeho skúsenosť z pôsobenia v Barcelone pred pohárovým zápasom s treťoligovou Noveldou, v ktorom dostal zriedkavú príležitosť.

„Mohol iba stratiť. Ak by išlo všetko podľa plánu, Barca by vyhrala 3:0 či 4:0 a brankára by nikto ani nespomenul. Ak by to dopadlo inak, na vine by bol Róbert."

Enke spravil školácku chybu a Novelda aj vďaka tomu vyhrala 3:2. „Frank de Boer naňho kričal až od stredového kruhu. Robert tam len stál, s bledou tvárou a sklopenými očami a nepovedal ani slovo,“ opisuje v knihe Reng.

Aj prieskum talianskeho denníka potvrdil, že profesionálny futbal neznamená iba miliónové príjmy a príťažlivé priateľky. Neustály tlak fanúšikov i médií spolu so strachom zo zlyhania dostávajú futbalistov do náročného psychického rozpoloženia.

Takmer 60% hráčov v ankete priznalo, že depresia je súčasťou života profesionálneho futbalistu. Pri obdobnom prieskume magazínu FourFourTwo v rámci anglickej najvyššej súťaže pripustilo občasnú depresiu dokonca až 78% hráčov.

Rasizmus aj na ihrisku

Jedným z najväčších neduhov súčasného talianskeho futbalu je rasizmus. Začiatkom tohto roka dokonca Kevin-Prince Boateng , vtedy ešte hráč AC Miláno, na protest proti rasistickým urážkam opustil ihrisko počas priateľského stretnutia s Pro Patria.

Anketa ukázala, že výskyt rasizmu sa neobmedzuje len na tribúny, ale je súčasťou aj diania na trávniku. Až tretina opýtaných hráčov povedala, že už niekedy počula svojho spoluhráča rasisticky uraziť súpera.

Na druhej strane, iba dva futbalisti vyjadrili názor, že hráč čiernej pleti má menšiu šancu uplatniť sa ako futbalový profesionál.

„Neverím, že existujú aj homosexuálni futbalisti. Za 40 rokov som nestretol ani jedného,“ také boli v roku 2009 slová Marcella Lippiho, vtedajšieho trénera talianskeho národného tímu. Traja z päťdesiatky opýtaných však už mali spoluhráča, ktorý sa im priznal s homosexualitou.

Až tretina respondentov je presvedčená, že ak by sa futbalista priznal k homosexualite, spoluhráči aj fanúšikovia by sa k nemu správali diametrálne odlišne a jeho kariéra by utrpela. Damiano Tomassi, prezident Asociácie talianskych futbalistov, dokonca otvorene radí hráčom-homosexuálom nepriznávať sa k svojej orientácii.

Preceňovaný Balotelli

Drvivá väčšina hráčov v prieskume považuje bránkového rozhodcu za nešťastné riešenie a privítali by radšej technológiu na spôsob jastrabieho oka, aj za cenu dočasného pozastavenia hry.

„Iba Leo Messi a Cristiano Ronaldo sú lepší futbalisti ako ja,“ nechal sa pred mesiacom počuť Mario Balotelli. Opačného názoru sú však hráči talianskej Serie A, ktorí útočníka AC Miláno zvolili za najpreceňovanejšieho futbalistu ligy. Podobne dopadol aj argentínsky útočník Mauro Icardi, ktorého po jednej vydarenej sezóne v janovskej Sampdorii kúpil milánsky Inter.

Bez zaujímavosti nie je, že v spomínanej obdobnej ankete časopisu FourFourTwo väčšina hráčov priznala, že hráčska kabína má dostatočnú silu zariadiť odvolanie trénera.