Lekári mu nedávali šance. Najlepší strelec študuje manažment a pečie

Vážne zranenie chrbtice v 16 rokoch ho takmer pripravilo o hokejovú kariéru. Absolvoval náročnú operáciu v Prahe. Po nej nasledovala dlhá rehabilitácia. Vynechal celú sezónu. Nikdy sa však nevzdal. Veľkou oporou mu bola rodina a kamaráti. Opäť sa dostal na najvyššiu úroveň. Zahral si v zámorí aj v KHL.

Po piatich rokoch strávených v Nitre sa útočník JURAJ ŠIŠKA v lete presťahoval do Nových Zámkov. Aktuálne je so Samuelom Bučekom z Nitry najlepším strelcom Tipos extraligy. V rozhovore pre Sportnet prezradil, ako zvládol náročné obdobie po ťažkom zranení aj to ako dokáže popri hokeji študovať vysokú školu a navyše aj rozbiehať biznis so zdravými raňajkami.

Po ťažkom zranení pred ôsmimi rokmi vám lekári hovorili, aby ste sa tešili, že ste to vôbec prežili. V zápase ste v rýchlosti narazili hlavou do mantinelu. Mali ste narazenú a podvrtnutú krčnú chrbticu. Ako si spomínate na to obdobie?

Bolo to veľmi náročné. Človek si však zranenia nevyberá. Záleží len na tom, ako na ne zareaguje. Ja som mal smolu, že sa mi stalo vážnejšie zranenie s chrbticou. Prvé prognózy neboli pozitívne. Absolvoval som najskôr operáciu v Prahe u doktora Vyskočila. Ostatní lekári nevedeli, či sa to dá operovať a či vôbec budem môcť pokračovať v hokejovej kariére. Bolo tam veľa otáznikov.

Doktor Vyskočil za mnou prišiel a povedal mi, že on takéto operácie robí pravidelne. Veril som mu. Operácia sa podarila a všetko funguje, ako má. Som mu za to vďačný. Klobúk dole pred ním. Vo svojom odbore je to veľká kapacita. Aj vďaka nemu sa mi podarilo vrátiť k hokeju.

Kto vám bol v tom čase najväčšou oporou?

Bol to okruh mojich najbližších ľudí – rodina a priatelia. Práve oni mi pomohli prekonať ťažké obdobie. Bol som vtedy mladý 16 ročný chalan.

Najskôr som to vnímal tak, že mi niekto zobral môj sen. Robíte niečo 14 rokov a zrazu vám zo dňa na deň povedia, že asi v tom už nebudete môcť pokračovať. Hlava mladého človeka niečo také ťažko spracováva. Ja som mal našťastie veľmi dobrých ľudí okolo seba. Pomohol mi aj môj agent a samozrejme fyzioterapeuti.

Pripúšťali ste možnosť, že s hokejom budete musieť skončiť?

Ak by sa mi to stalo v neskoršom veku, možno by som to celé vnímal inak. Ale keďže som bol mladý nebral som inú možnosť ako pokračovať v hokeji. Keby to nešlo zrejme by som sa s tým musel zmieriť. Nič iné ako hokej som však nepoznal. Ani som si nevedel predstaviť, žeby som sa venoval zrazu niečomu inému. Hokej bol pre mňa jediná možnosť.

Návrat k hokeju vám trval vyše roka. Cítili ste sa na tréningoch, akoby ste začínali odznova?

Bol to veľmi dlhý čas, kým som začal znova hrať. Vynechal som celú sezónu. Nebolo to ako klasické zranenie, po ktorom sa dávate dokopy dva až tri mesiace a keď ste kondične v poriadku môžete hrať. Ja som po operácii absolvoval veľa rehabilitácií. Doktori mi radili, čo už môžem robiť a s čím mám ešte počkať. 

Kým som sa vrátil na ľad, už som ani nevedel ako som na tom bol pred zranením. Nevedel som si to s ničím porovnať. Jednoducho som začal opäť hrať a pokračoval som v tom, čo ma baví.

Ako vás to z mentálnej stránky zmenilo?