Bicek: Mladá generácia? O päť rokov budú plné ulice oslavujúcich ľudí

Bol prvým hokejistom, ktorý priviezol Stanley Cup na Slovensko. Rodák z Košíc vynikal šikovnými rukami a zmyslom pre precízne až milimetrovo presné prihrávky. S hráčskou kariérou skončil JIŘÍ BICEK v roku 2017. Pri hokeji však ostal naďalej. Dostal ponuku pôsobiť v štruktúrach Slovenského zväzu ľadového hokeja (SZĽH). Vo voľnom čase sa najviac venuje svojím deťom, ktoré aj s manželkou vedú k športu.

Chodievate si ešte zahrať hokej s kamarátmi?

Hokeja je v mojom živote stále dosť. Nie však už v aktívnej podobe. Nechodievam si už zahrať ani na amatérskej úrovni. Napriek tomu som na štadiónoch nonstop. Nie som ten typ, ktorý by si len tak išiel zahrať. Človek sa vyhecuje a potom to na druhý deň telo pocíti (smiech). Takýmto veciam teda príliš neholdujem. V lete si však rád zahrám akýkoľvek šport.

Spomenuli ste, že na štadiónoch trávite veľa času. V čom spočíva vaša práca v rámci SZĽH?

Pôsobím momentálne ako pracovník zväzu pre košický a časť prešovského kraja. Na starosti mám najmä mládež. Dôležité je, aby sa deti venovali akémukoľvek športu, nielen hokeju. Predošlé mesiace boli z dôvodu pandémie pre mládežnícky šport náročné. Pevne verím, že sa už podobná situácia nezopakuje.

Sám ste otec. Idú synovia vo vašich šľapajach a baví ich hokej?

Dávid má šesť rokov a hokej ho veľmi baví. V lete si zahráme futbal alebo tenis. Druhý syn Adam má dva roky a ten po nás opakuje všetko, čo robíme my. V rámci voľného času sa im snažím čo najviac venovať. S manželkou Aničkou sa ich snažíme viesť k športu. Obaja k nemu máme blízko. Samozrejme radi si oddýchneme aj doma. Vždy, keď je dobré počasie, snažíme sa byť vonku a žiť aktívne.

Na posledných MS v Rige dostali príležitosť mladí hráči ako Šimon Nemec či Juraj Slafkovský. Aký dojem máte z nastupujúcej generácie?

Dokázali sa skvele chopiť šance, ktorú dostali. Dôležité je, že ľudí bavila ich hra. Samozrejme, zatiaľ to nie sú výkony, ktoré by stačili na medailu, ale veľmi ma potešil hokej, akým sa prezentovali. Bolo vidno z ich strany veľkú snahu. Páčili sa mi aj výkony chlapcov do 18 rokov na Hlinka Gretzky Cupe. Potenciál je obrovský.

Čím vás najviac títo chlapci zaujali?

Napriek ich mladému veku je v ich hre vidieť prvky typické pre mužský hokej. Myslím si, juniori v kluboch by mali dostávať čo najviac možností zoznámiť sa so seniorským hokejom. Vidíme, že práve to je cesta, aby sme vychovali budúcich reprezentantov. Ak na to chlapec má, je dôležité, aby získaval veľa skúseností. Ja som začínal ako 16-ročný hrať extraligu. Starší hráči môžu práve tých mladých usmerniť a posúvať ďalej.

Má už slovenský hokej to najhoršie za sebou?

Nepoviem, že sme na skvelej ceste, ale už vidno prvé pozitívne signály. Zmeny, ktoré nastali v slovenskom hokeji, postupne začínajú prinášať ovocie. Pevne verím, že za päť až šesť rokov budú opäť plné ulice tešiacich sa fanúšikov a budeme oslavovať úspechy.

Slovensko si koncom augusta vybojovalo miestenku na budúcoročnej olympiáde v Pekingu. Vzhľadom na postavenie vo svetovom rebríčku krajín podľa Medzinárodnej hokejovej federácie (IIHF) museli slovenskí hokejisti o účasť pod piatimi kruhmi bojovať v kvalifikácii. Ako ste to vnímali?

V prvom rade je skvelé, že sa to podarilo a Slovensko nebude chýbať na zimnej olympiáde. Potvrdili sme, že patríme do širšej svetovej špičky. Ak by sme kvalifikáciu nezvládli, určite by to nebolo dobré pre slovenský hokej. Treba sa ďalej venovať aj výchove mládeže, aby sme v budúcnosti mohli znova bojovať o medaily.

Nedávno zavítal do Košíc Stanley Cup, ktorý druhý rok po sebe vyhral Erik Černák. V roku 2003, keď ste slávnu trofej získali s tímom New Jersey Devils, prišiel pohár do Košíc s výrazným oneskorením. Meškanie mal aj tentoraz hoci nie až také dlhé ako pred 18 rokmi. Spomenuli ste si na to počas osláv, ktorých ste sa aj s Erikom zúčastnili?

Chvalabohu, to čakanie na pohár netrvalo celý deň, ako to bolo v mojom prípade (smiech). Hlavná vec je, že sa to podarilo. Ako jednotlivci sa snažíme v prvom rade reprezentovať klub, za ktorý hráme, samých seba a tiež aj mesto a krajinu, kde sme sa narodili a s hokejom sme začínali. Netreba zabúdať, odkiaľ sme vyšli do sveta. Je úžasné, keď sa potom môže človek vrátiť aj s pohárom a ukázať ho Košičanom.

Čo vravíte na Erika Černáka, ktorý v 24 rokoch vyhral dvakrát Stanley Cup a v Tampe Bay patrí k pilierom obrany?

Vyhrať Stanley Cup je veľmi náročné. Erikovi sa to podarilo dvakrát, čo je úžasné. Ja pevne verím, že mu zdravie bude slúžiť. Nech získa čo najviac Stanley Cupov, pokiaľ má možnosť, nech ich má pokojne aj desať.

Čím je Černák výnimočný?

Je to mladý chlapec, ktorý má dobre nastavené priority a tvrdo na sebe pracuje. Hrá vo výbornom tíme, ktorý sa drží svojej koncepcie. Ich káder sa príliš nezmenil oproti minulému roku. Myslím si, že sa môžu dostať ďaleko aj v ďalšej sezóne. Dúfam, že sa Erikovi podarí ešte doniesť pohár do Košíc. Ak nie jemu, azda sa podarí podobný úspech ďalším chlapcom z Košíc.

Blíži sa štart novej sezóny Tipos extraligy. Váš materský klub HC Košice čaká oslava storočnice hokeja v meste. Ako vnímate prípravu oceliarov, v ktorej prehrali šesť z ôsmych zápasov?

Každá sezóna má štyri fázy. Prvou je príprava, v ktorej sa mužstvo len zohráva. Nasleduje základná časť, po nej play off a ak sa tímu darí tak štvrtou fázou je samotné finále. Každá časť má svoje špecifiká. Je pravda, že Košiciam príprava nevyšla. Treba však povedať, že v tíme sú noví tréneri, prišlo veľa nových hráčov. Musia pochopiť odlišnú filozofiu.

Mužstvo povedú premiérovo fínski tréneri. Je už vidieť na košickej hre ich rukopis?

Mal som možnosť si zahrať aj vo Fínsku. Kladú dôraz na útočný hokej a je tam veľa systémových vecí. Chlapci si to musia zobrať za svoje. Tlak na Košice bol a bude. Pevne verím, že ak budú v decembri na piatom, alebo šiestom mieste, nedôjde hneď k výmenám na trénerskom poste. Opäť sa potom musí začať odznova. V každom klube je potrebná koncepcia.

Ako by mala vyzerať v praxi?

Tréneri by mali dostať šancu aspoň na tri až štyri roky. Do tímu je potrebné zapracovať mladých slovenských hráčov, najmä Košičanov. Pre mladých hráčov niet väčšej motivácie, ako keď vidia, že ak na sebe budú tvrdo pracovať, môžu si zahrať v extralige. Odtiaľ potom do reprezentácie a ďalej do sveta.