Okrem jednej veci je v Rige všetko tip top. Slovák bude hrať na MS za dvoch

V slovenskej hokejovej reprezentácii patrí medzi najmladších hráčov. Proti Bielorusku môže 20-ročný útočník zažiť premiéru na svetovom šampionáte.

Dvojdňová karanténa, ktorú musel tím po príchode do Rigy absolvovať, mu neprekážala. MARTIN FAŠKO-RUDÁŠ si zapol hernú konzolu a spojil sa cez internet s kamarátmi z rodného Brezna, aby si spolu zahrali obľúbené hry. „Najradšej mám formulu. Strieľačky mi príliš nejdú, som v nich slabý,“ pousmial sa útočník s netypickým menom.

Zaujíma sa o vaše priezvisko veľa ľudí?

Na Slovensku áno, v zámorí to nikto neriešil. Som na to už zvyknutý. Aj spoluhráči z reprezentácie ma občas podpichnú, že sme dvaja. Niekedy teda musím hrať aj za dvoch.

Proti Bielorusku vás čaká premiéra na seniorských majstrovstvách sveta. Aké pocity to vo vás vyvoláva?

Ešte si to nepripúšťam. Keď pôjdeme z hotela na štadión, zrejme sa dostaví menšia nervozita, ale postupne opadne. Pre mňa je pocta už to, že si môžem zahrať na majstrovstvách sveta a reprezentovať svoju krajinu. Budem sa snažiť pomôcť tímu dosiahnuť čo najlepší výsledok.

Splní sa tým jeden z vašich hokejových snov?

V prvom rade sa priznám, že som nomináciu vôbec nečakal. Možno počas sezóny som veril, že by som si mohol zahrať aspoň v príprave. Nemyslel som si, že si zahrám na šampionáte. Tréner mi však dal šancu a ja sa musím snažiť hrať, ako najlepšie viem. Od malička som sníval, že si raz zahrám na seniorských majstrovstvách sveta.

Prvé dni po príchode do Rigy ste museli ostať v karanténe v hotelových izbách. Ako ste trávili čas?

Najskôr sme sa všetci museli ísť otestovať, potom sme išli do izieb. Ja som sa hneď vybalil a zapojil som si X-box. Takmer celú karanténu som trávil čas hraním hier. Okrem toho som sledoval seriál na Netflixe alebo som len tak ležal na posteli. Snažil som sa stále niečo robiť, aby mi to čo najrýchlejšie ubehlo. Viem, že niektorým chlapcom sa úplne nepáčilo byť zavretý, ale mne celkom vyhovovalo mať čas len pre seba.

Preferujete skôr akčné alebo športové hry?

V strieľačkách som slabý. Napríklad Call of Duty som musel po dvoch týždňoch odinštalovať, lebo mi to vôbec nešlo (smiech). Najradšej hrám Formulu 1. S kamarátmi z Brezna, s ktorými som vyrastal, si cez internet radi zahráme NHL alebo FIFU. Je super spojiť sa s niekým, kto je stovky či tisícky kilometrov vzdialený, a zahrať si to, čo nás baví.

Aké filmy alebo seriály si zvyknete pozrieť?

Som veľký fanúšik formuly. Keď nedávno vyšla tretia séria dokumentu Drive to Survive, mal som ju pozretú za jednu noc. Aj to ma inšpirovalo kúpiť si herný volant ku konzole. Hrá sa s ním omnoho lepšie ako s klasickým ovládačom.

Máte aj ďalšie obľúbené seriály?

Jeden z mojich najobľúbenejších je Peaky Blinders a výborný bol aj Money Heist. Rád si ale pozriem čokoľvek, čo ma zaujme podľa obalu a upútavky. Kamarátom stále hovorím, keď začnú nejaký seriál sledovať, že musia prečkať prvé dva diely a potom ich to už chytí.

Vekový priemer slovenského tímu na šampionáte v Lotyšsku je menej ako 25 rokov. Čo budete musieť urobiť, aby ste nahradili chýbajúce skúsenosti?

Je pravda, že máme veľmi mladý tím. Sú tu však hráči, ktorí už majú skúsenosti z majstrovstiev sveta alebo iných veľkých turnajov. Naša hra bude určite postavená na rýchlosti. Budeme veľa korčuľovať, napádať a hrať tvrdo do tela. Nesmieme sa báť nikoho.

Aké umiestnenie môže mužstvo reálne dosiahnuť?

Cieľom je štvrťfinále. Myslím si, že máme kvalitný tím. Z môjho pohľadu sa nám to môže podariť. Treba si to ale v prvom rade užiť. Je to najprestížnejší turnaj v hokejovom svete. Bude to obrovský zážitok.

Ako vyzeral váš posledný tréning?

Bolo to lepšie ako v predošlé dni. Trénovali sme v inej hale, než v akej budeme hrať zápasy. Ľad bol omnoho kvalitnejší. Cítil som sa veľmi dobre. Nohy aj ruky už pracovali tak, ako mali.

S kým by ste mali nastúpiť v útoku?

Zatiaľ som trénoval s Mariánom Studeničom a Milošom Romanom. Uvidíme, ako to napokon tréneri poskladajú.

Cesta do tréningovej haly v Rige je netradičná. Môžete opísať, ako prebieha?

V našej šatni na hlavnom štadióne sa prezlečieme do výstroja. Potom nasadneme do autobusov a ideme asi desať minút k tréningovej hale. Tam si zatrénujeme a vrátime sa naspäť. Asi nikto z nás nič podobné nezažil.

Zápasy v základnej skupine budete hrať v športovej hale, ktorá nie je určená na hokej. Ľadová plocha je postavená na vnútornom futbalovom ihrisku. Aký ste z nej mali dojem?

Je vidno, že sa to dokončilo na poslednú chvíľu. Je to veľká multifunkčná hala určená pre viacero športov. Myslím, že ešte chvíľu potrvá, kým bude kvalita ľadu vyhovujúca. Verím, že to organizátori stihnú pripraviť a doladiť detaily. Hlavný problém vidím v tom, že je tam veľmi teplo. Ľad je dosť mäkký a ťažšie sa na ňom korčuľuje. Všetky tímy ale budú mať rovnaké podmienky.

Ako vyzerá zázemie štadióna?

Je to tam veľmi pekné. Šatne sú vybudované z unimobuniek. Sú bez strechy, takže počujeme všetok hluk z reproduktorov a vedľajších kabín. Nevidno žiadne pozostatky z iných športových ihrísk. Pôvodnú halu kompletne prerobili a prispôsobili na hokej.

Na regeneráciu používame kade s ľadovou vodou, máme aj stacionárne bicykle a k dispozícii je i veľká telocvičňa. O všetko je postarané na vysokej úrovni.

Na šampionáte ste izolovaní od sveta. Ako ste si zvykli na bublinu?

Nemal som s tým žiaden problém. Jedlo nám najskôr nosili do izieb, teraz už môžeme chodiť do spoločných priestorov, kde sú väčšinou švédske stoly. Varia tu výborne.

Čo vám chutilo najviac?

Asi zeleninové šaláty. Ja som ten typ, ktorý môže zjesť čokoľvek a stále bude mať 77 kíl (smiech). Jedla je tu naozaj dosť. Človek by mohol jesť, až kým nepraskne.

V úvode majstrovstiev odohráte zápasy proti Bielorusku a Veľkej Británii. Je výhodou začať šampionát proti papierovo ľahším súperom?

Nepovedal by som, že na šampionáte je ľahký súper. Všetky tímy majú svoju kvalitu. Musíme sa na každý zápas pripraviť, akoby sme hrali proti budúcim majstrom sveta. Hlavné je sústrediť sa na naše výkony. Musíme hrať skromne a zároveň drzo.

Vlani ste hrali na juniorskom šampionáte v Česku, kde ste mali takmer domácu atmosféru. Zahrali ste si proti najlepším mladým hráčom sveta. Bola to pre vás skúsenosť, z ktorej môžete teraz čerpať?

Hrali sme proti chlapcom, z ktorých budú hviezdy NHL. Mám na to len pozitívne spomienky. Prišlo nás podporiť kopa ľudí zo Slovenska. Na každý zápas sme mali vypredané. Prišla sa pozrieť aj rodina a kamaráti. Bolo to super.

Dá sa to porovnať s tým, čo vás čaká teraz v Rige?

Nastúpime proti hráčom, ktorí už majú za sebou zápasy v NHL, KHL či iných top ligách v Európe. Na to sa najviac teším. Bude to ešte o stupeň náročnejšie ako na šampionáte dvadsiatok.

Do reprezentácie vás vyniesli aj výkony z Banskej Bystrice, kde ste boli najproduktívnejším Slovákom. V 48-zápasoch ste zaznamenali 38 bodov (15 gólov a 23 asistencií). V budúcej sezóne už budete obliekať dres Liberca. Cítite, že prežívate zatiaľ najlepšie obdobie v kariére?

Som vďačný za to, že som mohol v Bystrici odohrať veľkú porciu minút. Tréneri mi verili. Určite mi to pomohlo aj v tom, že si ma všimli v Liberci. Veľmi sa tam teším. Je to jedna z najlepších organizácií v Česku. Keď som s nimi rokoval, cítil som sa dobre. Bol som presvedčený o tom, že tam chcem ísť.

S hokejom ste začali v rodnom Brezne. Po deviatich rokoch ste si na jednu sezónu odskočili do Trenčína a ďalší rok ste strávili v projekte osemnástky. Nasledujúce tri sezóny ste odohrali v juniorskej súťaži v zámorí. Ako si na to spomínate?

Najťažšie boli prvé dva mesiace. Keď som išiel do Ameriky, myslel som si, že viem po anglicky. Rýchlo som však zistil, že to tak nie je. Nejaký čas mi trvalo, kým som sa naučil lepšie komunikovať. Potom to už bolo super.

Pomáhali mi tréneri, spoluhráči aj rodina, v ktorej som žil. Každý chcel, aby sa mi v hokeji darilo. Na ľade som sa dohovoriť nepotreboval. Išlo len o to, ako hrám. Páčil sa mi život v Amerike a neskôr aj v Kanade. A samozrejme, hokej bol na omnoho vyššej úrovni, než som bol dovtedy zvyknutý.

Aké to bolo žiť v americkej rodine?

Boli skvelí. Vo všetkom mi pomáhali. Dá sa povedať, že mi na istý čas nahradili moju skutočnú rodinu. Keď príde mladý hráč z Európy, je nemysliteľné, aby žil v hoteli alebo býval niekde sám. Mestá sú tam obrovské, navyše mladí chlapci nemajú väčšinou ani osemnásť rokov a bez vodičáku by bolo komplikované chodiť na tréningy. Aj v tomto smere pomáhali náhradní rodičia.

Neskôr sa už dalo dohodnúť aj so spoluhráčmi, ktorí boli starší a mali autá, aby ma vozili. Pôsobenie v zámorí hodnotím ako vynikajúcu skúsenosť, ktorá mi dala veľa v hokejovom aj osobnom živote.

Videli ste naživo aj zápas NHL?

Bol som sa pozrieť na zápas v Edmontone, ktorý hral s Winnipegom. Bol obrovský zážitok vidieť hviezdy ako McDavid, Laine alebo Scheifele. Je to úplne iné ako v televízii. Zážitok na nezaplatenie. Vôbec sa nečudujem, prečo je snom každého hokejistu zahrať si v NHL.

Platí to aj o vás?

Jednoznačne. Amerika a Kanada sú úžasné krajiny. Život aj hokej je tam perfektný. Ak by som dostal znova možnosť ísť do zámoria, neváhal by som ani na sekundu.