Bývalý hokejový obranca RADOSLAV SUCHÝ má za sebou bohatú kariéru.

Zažil samotu v Kanade, kde nikomu nerozumel, prebojoval sa do NHL, kde na gól čakal 152 zápasov, a v reprezentačnom drese získal pre Slovensko medaily na dvoch z troch MS, na ktorých nastúpil.

V NHL odohral 451 stretnutí za Phoenix aj Columbus a v zbierke má aj titul zo švajčiarskej ligy.

V rozhovore pre Sportnet spomínal na juniorské časy v Kanade, keď ako jeden z prvých Slovákov vhupol do neznámeho prostredia, objasnil, prečo neukončil kariéru vo svojom obľúbenom Poprade, kde je teraz asistentom, a vysvetlil, ako chce do mesta priniesť trochu z americkej fanúšikovskej kultúry.

Platí o ňom aj fakt, že nepodpísal zmluvy v troch špičkových ligách:

"Keď sa na to spätne pozerám, uvedomujem si, že som mal na stole zmluvy v NHL, vo Švajčiarsku aj v KHL a odišiel som. Asi som bol trochu magor."

Aké máte leto? Riešite hokej, podnikanie alebo oddychujete?

Mám fantastické leto, ako každý rok. Po siedmich rokoch som sa zase vrátil ku golfu, tak ho hrávam často. Klasika je ráno fitko a potom sa venujem ďalším veciam. So spoločníkmi máme developerský projekt, takže občas chodím na stretnutia s architektom a riešime veci okolo toho. Zároveň úzko spolupracujem s Rišom Stehlíkom, športovým manažérom HK Poprad. Keďže som členom športovej rady klubu, venujem sa aj hráčom a príprave mužstva na novú sezónu.

Poďme k hokeju a vráťme sa najprv do roku 1994. Boli ste jedným z prvých Slovákov, ktorí odišli do kanadskej juniorky. Mali ste 18 rokov a napokon ste tam strávili tri roky. Aké bolo odísť taký mladý do Kanady?

Veľmi ťažké. Nevedel som po anglicky. Celé sa to začalo na turnaji v Quebecu, kde sme boli s Popradom. Oslovil nás tam Slovák, ktorý žil v Kanade a chcel robiť hráčskeho agenta. Povedal, že by nám vedel vybaviť angažmán v juniorskej súťaži.

Pôvodne sme mali ísť spolu s Ľubom Bartečkom. Potom však prišiel draft. Klub hľadal obrancu, draftoval mňa a Ľubo zostal doma. Prvá reakcia bola, že sám tam nejdem. Nevedel som jazyk a dovtedy som len raz sedel v lietadle. Bola to cesta do neznáma. Mal som však osemnásť rokov a v Poprade som veľmi šancu hrať za A-mužstvo nevidel. Mojím snom bola NHL, takže Kanada dávala najväčší zmysel. Vedel som, že to nebude jednoduché, ale nechcel som raz ľutovať, že som sa zľakol príležitosti.

Ako ste fungovali bez angličtiny?

Bolo to strašné. Už na letisku v Amsterdame, kde som prestupoval, som mal problém. Išiel som s davom a omylom som vyšiel z letiska. Potom som si spomenul, že predsa musím prestúpiť. Nikomu som nerozumel, kreslili sme si, ukazovali rukami, ale nakoniec som sa dostal do Montrealu.

Tam ma čakal kustód z tímu. Spustil na mňa po francúzsky aj po anglicky a ja som len bezmocne pokrčil plecami. Ani ťuk. Zobral ma do auta a na dve noci ma ubytovali v kanadskej rodine. Boli úžasní, veľmi sa snažili, ale nerozumeli sme si ani slovo.

Potom začal kemp. Bolo tam asi šesťdesiat hráčov. Spali sme v škole vedľa štadióna na žinenkách a v spacákoch. Chalani sa večer zabávali, vystrájali, chceli sa so mnou rozprávať. Ja som sa schoval do kúta a tváril sa, že spím, len aby mi dali pokoj, poznal som možno tri slová – thank you, sorry a tým to končilo.

Bolo to ťažké obdobie, ale išiel som s davom. Keď sa zobudili oni, zobudil som sa aj ja. Keď išli jesť, išiel som za nimi. Bol som ako taký tieň. Vôbec som netušil, čo sa okolo mňa deje. Keby som vtedy vedel po anglicky, možno by som po dvoch týždňoch povedal, že chcem ísť domov.

Ako to potom pokračovalo?

Postupne začali z kempu vyraďovať hráčov a ja som si veľmi neveril, že mužstvo spravím. Hokej bol nesmierne fyzický. Ako jeden z mála Európanov som cítil, že mám na drese terč. Vyložene išli po mne, mnohí chalani mali pocit, že som im prišiel zobrať miesto.

Pamätám si na prvý prípravný zápas. Vyšiel som spoza bránky rozohrať puk. Napadol ma protihráč bez hokejky a bez rukavíc. Chytil ma a hneď chcel bitku. Padli sme na ľad a oboch nás vylúčili. Ešte mi niečo kričal, ale vôbec som netušil čo. Hovoril som si: „Čo tu vlastne robím?“

Keď sme sa vrátili z trestnej lavice, najväčší hráč z našej striedačky sa rozbehol a začal ho mlátiť. Vtedy som si uvedomil, že toto je úplne iný hokej, než aký som poznal doma.

Čo vám pomohlo zotrvať v tíme?

Mal som veľké šťastie na trénera. Bol tam Guy Chouinard, ktorý hrával aj v NHL. Bol rád, že som do tímu priniesol niečo európske. Dával ma hrať s najlepšími hráčmi, pretože vedel, že viem rozohrať puk a nebudem ho len nahadzovať. Presne to odo mňa chcel. Keby som dostal trénera, ktorý by chcel iba nahadzovať puky, asi by ma poslali domov. On vo mne videl potenciál. Zároveň zistil, že sa nebojím, som pracovitý a viem si zastať svoje miesto.

Nasadzoval ma proti najlepším útočníkom, ktorí boli technickí. Bitkár obranca chcel útočníka zraziť, ale ten technický hráč ho vedel obísť. Ja som už vtedy vedel dobre pracovať s hokejkou a rozohrávkou, čo sa mu veľmi páčilo. Zaradil ma aj na presilovky a práve tam vznikali moje body. V juniorke som bol v podstate obojsmerný obranca so silným ofenzívnym využitím. Takú úlohu som mal ešte aj na farme. Až v NHL si ma vybrali ako čisto defenzívneho obrancu. V NHL som presilovky nehrával, takže logicky prišlo menej bodov aj gólov.

Počas juniorky ste bývali v rodine?

Áno. Keď sa uzavrel káder, našli mi hostiteľskú rodinu. Prvý rok mi našli Slovákov, ktorí tam žili. Veľmi mi to pomohlo. Žili tam síce skromnejšie, býval som s ich synom v jednej izbe, boli tam ako migranti, ale mal som pri sebe ľudí, s ktorými som sa vedel porozprávať. Na štadióne som prvé dva mesiace prakticky nepovedal ani slovo. Chodil som tam len ako bludná ovca.

Neskôr som už býval v kanadskej rodine. Mali veľký dom, vlastnú izbu, súkromie. Bolo to pohodlnejšie. Ale ten prvý rok so slovenskou rodinou mi veľmi pomohol. Keď bolo treba niečo preložiť alebo vybaviť, vždy mi pomohli.

Angličtinu ste sa učili popri tom?

Chodil som na jazykový kurz. Keďže to bolo v Quebecu, všade sa hovorilo po francúzsky a mali tam kurzy angličtiny. Boli tam starší ľudia a smial som sa, že som sa učil s dôchodcami. Takže v rodine po slovensky, na kurze po anglicky a na štadióne po francúzsky. Nebolo to jednoduché.

Podarilo sa vám kontaktovať aj vašu rodinu doma na Slovensku?

My sme doma ani nemali telefón. Po dvoch týždňoch mi v klube dovolili zavolať domov. Volal som susedom, ktorí mali telefón. Pani sa najprv rozplakala, že žijem. Potom išla po mamu a tá tiež prišla s plačom, že konečne som sa ozval. Dnes si to mladí ani nevedia predstaviť. Dva týždne rodičia vôbec netušili, čo je so mnou. Až potom som im mohol povedať, že som živý, zdravý a všetko je v poriadku.

Nemali ste sa ani komu vyplakať.

Len do vankúša. Išiel som tam bojovať, tak som sa uzavrel sám do seba. Mal som jasný cieľ – hokej. Išiel som si za ním. Veľmi ma to posilnilo ako človeka. Musel som si to vydrieť, ale keď sa dnes na to pozerám spätne, o to viac si vážim všetko, čo sa mi podarilo dosiahnuť.

Máte nejaké vtipné príhody z tohto obdobia?

Tých bolo viac. Pred 25 rokmi to fungovalo úplne inak.

Keď sme ešte hrávali u nás, spodná bielizeň sa prala doma cez víkend. V klube sa o to nikto nestaral. Tam to však fungovalo tak, že po každom tréningu išlo všetko do práčovne. Po jednom letnom tréningu som si tričko vypral, zavesil som ho vonku na strom a sušil na slnku. Chalani mi niečo hovorili, ale vôbec som im nerozumel. Po druhom tréningu prišiel kustód a zobral mi ho, ale ja som mu ho nechcel dať. Naťahovali sme sa oň, lebo som si myslel, že mi ho berie. Netušil som, že ho ide vyprať. Hovoril som si, v čom budem trénovať. Prišiel som však popoludní na štadión a všetko bolo krásne vypraté, voňavé a vysušené.

Alebo ďalšia príhoda. Vtedy sa u nás ešte nosili slipy, zatiaľ čo oni už mali dávno boxerky. Keď som sa po tréningu vyzliekol, robili si zo mňa srandu, že som vraj sexy. Raz som sa počas tréningu vrátil zo sprchy a slipy boli nastrihané na malé kúsky, aby som ich už nenosil. Keď sa to zopakovalo aj druhýkrát, pochopil som, že si budem musieť kúpiť boxerky. Lenže peňazí nebolo nazvyš, takže som istý čas chodil len v kraťasoch. Dnes sa na tom smejem, ale vtedy mi nebolo všetko jedno.

Pamätám si aj svoj prvý zápas. Chalani chodili na štadión v oblekoch a ja som prišiel v starých vystrapkaných rifľových kraťasoch a v tričku s nápisom Metallica. Stretol som prvého spoluhráča, mal oblek. Pýtal som sa, či ide maturovať. Potom som videl aj ďalších troch v obleku. Prišiel som do kabíny a všetci boli v oblekoch a potom som tam stál ja. Pozerali na mňa ako na blázna a bavili sa na mne.

Tak ste si museli dokúpiť oblek.

Tím sa zľutoval, ja som nemal peniaze a nemal som si ho za čo kúpiť. Zavolali potom jedného, ktorý ma zobral na nákup a kúpil mi oblek aj boxerky.

Nakoniec ste to dotiahli až do NHL, kde ste odohrali 451 zápasov v základnej časti a desať v play-off za Phoenix a Columbus. Ako si spomínate na pôsobenie v najlepšej lige sveta?

Cesta do NHL nebola vôbec ideálna. Bol som nedraftovaný, takže som sa tam dostal asi tou najväčšou možnou okľukou. Som však rád, že sa mi splnil detský sen. Dosiahol som niečo, čomu som obetoval veľkú časť mladosti. Je za tým obrovské množstvo driny a odriekania. Aj mladým chalanom vždy hovorím, že bez toho to nejde.

Ako vyzerala NHL pred dvadsiatimi až dvadsiatimi piatimi rokmi? V čom bola iná ako dnes?

Bola fyzickejšia. Vtedy si hráčov vyberali najmä podľa výšky a váhy. Dnes je hra rýchlejšia a technickejšia. Nedá sa to porovnať. Zmenili sa pravidlá a s nimi aj štýl hokeja. Keď som prišiel do NHL, bolo tam veľa bitiek a tvrdých osobných súbojov. My Európania sme priniesli viac techniky a iný pohľad na hru.

To bolo ešte obdobie, keď mal prakticky každý tím svojho bitkára.

A nie jedného. Bolo ich viac. Keď ma sledovali skauti ešte v juniorke, prvé, čo ich zaujímalo, bola výška a váha. Stále hovorili, že musím pribrať. Chceli, aby mal každý hráč sto kilogramov a dvesto centimetrov.

Prvý gól v NHL ste strelili v 152. zápase. Aké bolo toto čakanie?

Úprimne, veľmi som to nevnímal. Nikdy som nebol hráč, ktorého úlohou bolo zbierať body. Mojou hlavnou prácou bola kvalitná defenzíva. Nastupoval som proti najlepším útokom súpera, bol som shutdown obranca. Veľakrát som sa počas zápasu ani nedostal za červenú čiaru do útočného pásma. Vyhodili sme puk z obranného pásma a išli sme striedať.

Samozrejme, potešilo ma to, bol to príjemný pocit, ale nijako ma to nezaťažovalo. Ani moja pozícia v tíme, ani zmluva neboli postavené na góloch či bodoch. Prvý gól bol jednoducho príjemný bonus.

V jednom období ste boli vo Phoenixe až štyria Slováci – vy, Michal Handzuš, Ladislav Nagy a Branko Radivojevič. Aké bolo hrať s toľkými krajanmi v jednom tíme?

Prvý rok som tam bol sám. Potom sa Phoenix rozhodol omladiť káder a šetriť rozpočet. Zo St. Louis prišli vo veľkej výmene za Tkachuka Mišo Handzuš aj Laco Nagy. Ja som to privítal. Vždy som bol rád, keď som mal v mužstve krajana. Aj keď som odchádzal z Ameriky, vyberal som si v Európe klub podľa toho, kde budú Slováci. Preto som išiel do Zürichu, kde boli Robo Petrovický a Rasťo Pavlikovský.

V Arizone ste strávili veľkú časť života. Ako ste si obľúbili Phoenix?

Mal som šťastie, že hokejová sezóna sa nehrá v lete. Bol som tam od septembra do apríla, teda počas najpríjemnejšieho obdobia. Keď prišli najväčšie horúčavy, bol som na Slovensku. Nevýhodou bolo, že to nebolo typické hokejové mesto. Nebolo stále vypredané a atmosféra bola iná ako v Kanade. Na druhej strane tam nebol ani taký tlak verejnosti. Jeremyho Roenicka sa raz pýtali, či sa mu tam dobre hrá, keďže Arizona nie je hokejová oblasť. Odpovedal, že má krásne počasie a ešte ani raz nemusel ráno odhadzovať sneh z auta.

V meste vás teda na ulici nespoznávali?

Vôbec a to bolo super. Bolo to len vo výnimočných prípadoch a pri štadióne pred zápasom. V meste prakticky vôbec. Mali sme vďaka tomu oveľa pokojnejší život.

Poďme teraz k reprezentácii. Odohrali ste tri majstrovstvá sveta a získali ste dve medaily. To je celkom úspešná bilancia.

Celkom sa vydarila. Bol som v správnom čase na správnom mieste.

V roku 2000 ste v Petrohrade získali vôbec prvú medailu pre Slovensko na majstrovstvách sveta. Aké spomienky vo vás tento turnaj vyvoláva?

Fantastické. Boli to moje prvé majstrovstvá sveta, takže som vôbec nevedel, čo môžem očakávať. Veľmi som sa tešil. Nikto od nás veľa nečakal. Pamätám si, že sa ma pred turnajom pýtali, s akým cieľom idem. Povedal som, že prinesiem medailu. Bol to môj sen. Úprimne, ani ja som tomu úplne neveril, ale vždy si dávam tie najvyššie ciele. S takým nastavením som išiel aj do Petrohradu.

O tri roky neskôr ste získali bronz v Helsinkách. Slovensko malo veľmi silný tím a v zápase o bronz ste zdolali Česko, čím ste mu vrátili finálovú prehru z roku 2000. Aký bol tento turnaj?

Už sme boli v úplne inej pozícii. Patrili sme medzi favoritov turnaja. Kým v Petrohrade od nás nikto medailu neočakával, v Helsinkách sa s ňou už rátalo. Všetci dúfali, že bude zlatá. Semifinále nám nevyšlo, ale po víťazstve v zápase o bronz sme boli veľmi šťastní. Zdolali sme Čechov, s ktorými sme sa dovtedy dlho trápili. To bolo fantastické.

S Českom ste zažili dve z najväčších derby, aké Slovensko odohralo. Hovorí sa, že Slováci vždy prežívali tieto zápasy emotívnejšie a viac ich to vzalo. Paradoxne, prehra o bronz v roku 2003 vtedy silno zasiahla český tím. Ako ste to vnímali vy?

S hodnotením roku 2000 súhlasím. Pre veľa chalanov to bolo niečo úplne nové a neuveriteľné. Emócie s nami lomcovali a boli sme neskúsení. Nikto z nás dovtedy v takej situácii nebol. Možno aj to bola daň, ktorú sme zaplatili. Napriek tomu si myslím, že sme odohrali výborný zápas a s trochou šťastia sme ho mohli vyhrať. V roku 2003 to už bolo úplne iné mužstvo. Bolo plné skúsených hráčov, ktorí presne vedeli, čo robiť. Tam už nebolo veľké riziko, že by niekto podľahol emóciám. Bol to oveľa taktickejší výkon.

Reprezentačnú kariéru ste ukončili po olympijských hrách v Turíne 2006 ako 30-ročný. V minulosti ste spomínali, že jedným z dôvodov bolo aj to, že ste v reprezentácii už nehrávali veľa minút. Bol to hlavný dôvod?

Skôr som cítil, že nie som pre reprezentáciu nepostrádateľný a že by mali dostať šancu mladší hráči. Zároveň som sa presúval do Európy, kde sezóna končí skôr. Mal som už rodinu a nevedel som si predstaviť, že po skončení klubovej sezóny budem ďalší mesiac absolvovať kempy a stále sa udržiavať vo forme. Chcel som po sezóne ísť s rodinou na dovolenku a trochu si oddýchnuť. Pamätám si, ako veľmi som ja túžil reprezentovať, keď som bol mladý. Verím, že moje rozhodnutie otvorilo dvere ďalšiemu hráčovi, ktorý mohol na veľkom turnaji naštartovať svoju kariéru. Myslím si, že to bolo správne rozhodnutie. Vedel som, že ma v reprezentácii dokážu nahradiť.

Aj po poslednej sezóne v NHL ste mali možnosť pokračovať. Columbus vám núkal zmluvu, ale rozhodli ste sa pre návrat do Európy. Prečo ste sa napokon vybrali do Švajčiarska?

V NHL som už bol zaškatuľkovaný ako šiesty obranca, ktorý chodí proti najlepším formáciám súpera. Mal som svoju úlohu a tú som si plnil. Jedinou výnimkou bola jedna sezóna, keď sa nám vo Phoenixe zranili dvaja obrancovia a tréneri ma postavili na presilovku. Vtedy som dal sedem gólov, hral som s Lacom Nagyom a veľmi ma to bavilo. Stále som veril, že by som túto rolu mohol dostať natrvalo.

Pamätám si, že keď sa mužstvu nedarilo, prišiel za mnou kapitán Shane Doan a povedal mi, že presilovka fungovala, keď som v nej hrával. Spýtal som sa ho, čo s tým mám ja spraviť. Tak on išiel za trénermi.

Lenže dostal jasný signál, že klub má hráča za štyri milióny dolárov, ktorého získal výmenou za Chabibulina. Nebudú predsa posielať na presilovku hráča s platom štyristotisíc dolárov a štvormiliónový bude sedieť na lavičke. Ako by potom vyzerala organizácia?

Vtedy som pochopil, že svoju úlohu zohráva aj politika. Na jednej strane som to chápal, ale zároveň mi bolo ľúto, pretože som vedel, že už pravdepodobne nikdy takúto rolu nedostanem.

Nebolo to o nevďačnosti. Miloval som hokej aj NHL, ale mal som 30 rokov a vedel som, že v Európe môžem byť prvým obrancom mužstva. Chcel som zažiť tú zodpovednosť, hrať veľké minúty, presilovky, rozhodujúce situácie, závery zápasov a byť jedným z lídrov tímu, a preto som sa rozhodol odísť.

Columbus mi na konci ponúkol dvojročnú zmluvu. Vedel som však, že sa vrátim do tej istej pozície. Už to nebolo iba o peniazoch, hoci v NHL boli najlepšie. Chcel som si hokej viac užívať a to sa mi mohlo splniť iba v Európe.

Ani ostatné kluby, s ktorými ste rokovali, vám nevedeli ponúknuť inú rolu?

Nie. Oto Haščák, ktorý robil skauta v Los Angeles, mi povedal, že mali vytvorené profily vzorových obrancov. Ja som bol vzorový obranca číslo 6. Hovoril mi: „Ty neurobíš chybu. Si použiteľný v každej situácii, spoľahlivý, ľahko trénovateľný a nie si drahý.“

Takto ma videli všetci. Beriem to. Mal som dostatok sebareflexie a vedel som, že v tých mužstvách boli lepší hráči. Len problém bol v tom, že nech som prišiel kamkoľvek, stále ma vnímali ako číslo 6.

Potom prišli štyri roky v Zürichu, počas ktorých ste získali ligový titul aj triumf v Lige majstrov. Dá sa povedať, že to splnilo účel, s akým ste do Švajčiarska odchádzali?

Áno. Veľkú zásluhu na tom mal aj Rasťo Pavlikovský, ktorý už vo Švajčiarsku pôsobil. Práve on mi tú myšlienku zasadil do hlavy. Hovoril mi, že presne tam budem hrať hokej, aký chcem hrať. Vedel, na čo ma nalákať, a zabralo to.

Peniaze boli slušné, život vo Švajčiarsku nádherný a v mužstve som mal rolu obrancu číslo 1, po ktorej som túžil. Hrával som prvé presilovky, prvé oslabovky, nastupoval som proti najlepším hráčom súpera a odohral som 25 až 30 minút za zápas. Presne to ma napĺňalo. Po zápase som býval úplne vyčerpaný, rozbitý a unavený, ale to bolo presne to, čo som chcel.

Na druhej strane však treba povedať, že s touto rolou prišiel aj oveľa väčší tlak. Paradoxne, z mentálneho hľadiska bolo pre mňa najjednoduchšie hrať práve v NHL. Nemal som tam na sebe žiadny veľký tlak. Stačilo odviesť svoju prácu – získať puk, dobre rozohrať alebo ho dostať do stredného pásma. Nepotreboval som robiť nič výnimočné ani predvádzať mimoriadne individuálne zručnosti.

Vo Švajčiarsku už to bolo úplne iné. Očakávalo sa odo mňa, že budem rozhodovať zápasy, riadiť rozohrávku, zbierať body a strieľať góly. V podstate som si na seba ušil bič. Presne to som však chcel. Hokej som si užíval možno trochu iným spôsobom ako v NHL.

Vyplývalo to čisto z vašej pozície v tíme alebo brali celkovo ten hokej Švajčiari vážnejšie?

Bolo to o tej role. Vo Švajčiarsku to funguje jednoducho. Ak sa mužstvu nedarí, na koberec idú cudzinci. Tí sú tam platení za to, aby ťahali Švajčiarov, ktorí sa zvezú.

Cudzinci tam dostanú dobre zaplatené, ale sú pod obrovským tlakom. Najmä v kluboch ako Zürich či Davos. Majitelia, sponzori aj fanúšikovia očakávajú body. Ak mužstvo prehrá alebo dá málo gólov, na vine sú cudzinci.

Pamätám si svoju prvú sezónu. Nebola vydarená ani z tímového, ani z môjho bodového hľadiska. Asi po dvadsiatich zápasoch si manažér zavolal všetkých legionárov. Povedal mi: „S hrou sme spokojní, ale chceme viac bodov.“ Ja som si myslel, že hovorí o mužstve. Odpovedal som mu, že nám ušlo niekoľko tesných zápasov a že je to škoda. On ma zastavil a povedal: „Nie, nie. Chceme viac bodov od teba. Individuálne.“

Tak som mu povedal: „Dobre, môžeme to robiť aj tak, že keď budeme v závere viesť o gól, ja sa budem tlačiť dopredu a naháňať osobné štatistiky, aby ste boli spokojní. Lenže potom môžem chýbať vzadu, súper vyrovná a mužstvo príde o body. To chcete?“ Hneď odpovedal, že nie a dodal: „Nepočúvaj ma, rob to, čo si robil doteraz.“ Takto to vo Švajčiarsku fungovalo.

Potom prišiel návrat domov do Popradu. Prečo ste sa rozhodli vrátiť?

Starší syn Markus išiel do školy, s manželkou sme sa rozprávali o budúcnosti a ja som si nevedel predstaviť, že by sme vo Švajčiarsku zostali natrvalo.

Chceli sme, aby začal chodiť do školy na Slovensku a aby tu vyrastal aj hokejovo. Možno som to bral aj podľa seba. Nikdy som nemal rád časté zmeny kolektívov, tak som chcel, aby mal jednu školu, jeden kolektív a jedno prostredie. Zároveň som vždy túžil ukončiť kariéru v Poprade.

Lenže po roku ste ešte odišli do Omsku do KHL, hoci len na päť zápasov.

Ja som tam vôbec nechcel ísť. Ozval sa mi český agent s tým, že ma chce tréner Čada. Povedal som mu, že nie. Rozhodol som sa pre Slovensko a meniť to nechcem.

Potom mi však povedal, akú zmluvu mi ponúkajú. Boli to dokonca väčšie peniaze, než aké som zarábal v NHL. Vysmial som ho a povedal som mu: „Dobre. Ak toto naozaj vybavíš, urobím výnimku a pôjdem.“ Bol som presvedčený, že je to nereálne. O dva dni mi zavolal, že je všetko dohodnuté. Ostal som zaskočený a vravel som, že ja nikam nejdem.

Lenže dal som slovo a chcel som to dodržať. Nechcel som tam ísť a bola to náhoda. Neveril som, že tie možnosti v Rusku sú až také, kvázi neobmedzené. Bola to moja hlúposť, ale tým, že som mu to sľúbil, nechcel som, aby si mysleli, že moje slovo sa nedá brať vážne. Tak som išiel.

Prečo sa to potom skončilo už po piatich zápasoch?

Zišlo sa viac okolností. Prvou bola tragédia Lokomotivu Jaroslavľ. Manželka mi povedala, že sa bojí lietať a do Ruska s deťmi nepríde. To znamenalo, že by som tam zostal úplne sám.

Druhá vec bola, že ma síce chcel tréner Čada, ale manažér nie. Keď som prišiel, verejne vyhlásil, že som trénerov hráč, ktorý ma tam dotiahol a že on mal predstavu o niekom inom.

Keďže Čada bol veľmi prísny tréner a hráči ho príliš nemuseli, automaticky si mysleli, že som jeho kôň. Ja som pritom trénera Čadu dovtedy osobne nepoznal. Hráči ma však spájali s trénerom, ktorého nemali radi.

Atmosféra sa tým pokazila. Jeden z hráčov mal narodeniny a pozval na oslavu celé mužstvo okrem mňa. Báli sa, že by som trénerovi doniesol, čo robili a koľko vypili. Bol som zaskočený, čo sa tam deje, necítil som sa chcený a cítil som sa nekomfortne.

V tej chvíli som si povedal, že to nemá význam a nestojí mi to za tie peniaze. Išiel som za manažérom a zmluvu som rozviazal. Pamätám si, že agent mi radil, aby som počkal, nech ma klub vyhodí a vyplatí mi polovicu kontraktu. Ja som to odmietol. Toto bolo moje rozhodnutie. Nejde len o peniaze. Mám svoje meno a status. Možno som tým prišiel o veľa peňazí, ale celý život som sa snažil fungovať čestne. Tak som to cítil a tak som sa rozhodol.

Keď sa na to spätne pozerám, uvedomujem si, že som mal na stole zmluvy v NHL, vo Švajčiarsku aj v KHL a odišiel som. Asi som bol trochu magor.

Je teda pôsobenie v KHL obdobím, na ktoré spomínate najhoršie?

Ani nie. Ja tým chlapcom nič nevyčítam. Chápem ich. Bolo to nešťastné od manažéra. Niekedy stačí jediná veta a človeku úplne zmení situáciu.

Postupne, keď ma spoznali, sa ich pohľad menil. Vraveli, že aj Červenka pri mne ožil, predtým sa s nimi nebavil. Získaval som si ich, ale keď som k tomu pridal fakt, že manželka s deťmi za mnou neprídu a ja som už aj tak chcel hrať doma, bolo to jednoduché rozhodnutie. Do Ruska som išiel len preto, že som chcel dodržať slovo, ktoré som v slabej chvíli dal.

Spomínali ste, že ste chceli ukončiť kariéru v Poprade, no napokon ste posledné dve sezóny odohrali v Liptovskom Mikuláši. Prečo?

To je skôr otázka na trénera Ozimáka. Rozhodol sa, že som pre mužstvo starý. Ja som však tvrdohlavý a nechcel som, aby mi Ozimák ukončil kariéru. Preto som si našiel možnosť, kde som mohol zostať doma a zároveň ešte hrať hokej. V tom čase sa v Liptovskom Mikuláši rekonštruoval štadión, takže sme hrávali v Spišskej Novej Vsi. Aj preto to bola pre mňa dobrá možnosť.

Áno, bol som už starší, o tom niet pochýb, ale prišlo mi zvláštne, že potom podpísali tridsaťročného ruského hráča. Vtedy skončil aj Arne Kroták. Síce si ho nechali, ale tréner z neho podľa mňa urobil maximálneho hlupáka. Nevyužíval jeho silné stránky, nechával ho sedieť. Keď sa na to pozerám spätne, vlastne som ešte vyhral. Aj keď som odišiel, stále som sa bavil hokejom a nemusel som tam trpieť len preto, že si niekto potreboval umelo dvíhať ego.

V Liptovskom Mikuláši vám dokonca na dres dali „A“.

Tam sme sa bavili aj o kapitánovi, ale povedal som, že by ním mal byť niekto z domácich hráčov. Úprimne, nikdy som veľmi netúžil byť kapitánom.

V tom období boli tréneri veľmi emotívni a stále posielali kapitána za rozhodcami. Toto mi bolo úplne proti srsti, chodiť a vyplakávať rozhodcom. Práve preto som ani nemohol byť kapitánom. Rozhodilo by ma to. Ja som sa vždy chcel sústrediť na zápas, odviesť si svoju prácu a nie chodiť diskutovať s rozhodcami. V NHL to bolo super. Tam neexistovalo, že by hráči chodili za rozhodcami vyplakávať. U nás to bol svojím spôsobom národný šport.

Teraz už máte za sebou päť rokov vo funkcii asistenta trénera v Poprade. Ako túto skúsenosť hodnotíte?

Dobre. Keď som skončil hráčsku kariéru, najviac mi chýbal kolektív, kabína a partia. Povedal som si, že skúsenosťami môžem pomôcť mladším hráčom a usmerniť ich.

Nikdy som nemal ambíciu stať sa hlavným trénerom. Viem, čo všetko tá práca obnáša, aký tlak s ňou súvisí, a ja som sa chcel hokejom ďalej baviť. Hlavným trénerom úprimne nezávidím. Je to veľmi náročné povolanie. Navyše, keď sa zápas začne, tréner už jeho priebeh až tak veľmi neovplyvní. Všetko je na hráčoch na ľade.

V Poprade bol záujem, aby som prišiel trénovať, a napokon sme sa dohodli na pozícii asistenta. Vyhovuje mi bližší, viac kamarátsky vzťah s hráčmi a úloha spojky medzi kabínou a trénerským štábom. V tejto pozícii som sa našiel a stále ma veľmi baví.

Popri tom mám na starosti aj hráčov, ktorí hrávajú menej alebo nie sú nominovaní na zápas. Robíme s nimi kondičné tréningy podobne, ako to fungovalo v Amerike, aby sa fyzicky dotiahli na hráčov s vyššou zápasovou záťažou. Tam sa s nimi idem vyblázniť. V tom ma veľmi nemajú radi a vedia, že to bude tvrdé, ale zároveň pochopili, že je to pre ich dobro.

Naznačili ste, že pozícia hlavného trénera vás neláka. Nevidíte sa v nej ani v budúcnosti?

Nie. Naozaj nie. Vidím, čím všetkým si hlavní tréneri prechádzajú. Ja sa chcem hokejom baviť, ale oni sú často nešťastní ľudia.

Môžete robiť svoju prácu najlepšie, ako viete, byť výborný tréner, ale jednoducho si mužstvo nesadne. Na tréningoch všetko funguje, no príde zápas a akoby na tím spadla deka. Na Slovensku je potom najjednoduchším riešením výmena trénera. Pre kluby je to najlacnejšie.

V Poprade ste s hokejom začali a stále ste jeho súčasťou. Znie to tak, že je to vaša srdcovka.

Jednoznačne. Som Popradčan a musím povedať, že sa mi veľmi páči vízia súčasných majiteľov. Dlhé roky boli v Poprade rôzne spory, no dnes vidím snahu všetkých spojiť.

Mesto podporuje klub a spolupráca medzi mládežou a A-tímom je stále lepšia. Majitelia sú úspešní podnikatelia, ale v prvom rade veľkí fanúšikovia hokeja. Zároveň sú pokorní a vedia si nechať poradiť, keď niečo nefunguje. Spojili sa tu ľudia, ktorým na popradskom hokeji naozaj záleží. Vidím, že sa všetko uberá správnym smerom a o to radšej chodím na štadión.

Musím priznať, že trochu závidím Nitre. To, ako dokážu zaplniť štadión a akú atmosféru tam vytvoria, je úžasné. Presne to je aj náš cieľ.

Keď som hrával v Columbuse, zažil som atmosféru okolo univerzitného tímu Ohio State. Na zápasy amerického futbalu sa prakticky nedali kúpiť vstupenky. Permanentky sa tam dedia z generácie na generáciu. V deň zápasu viseli po celom meste vlajky a aj dôchodcovia chodili pomaľovaní klubovými farbami. Celé mesto tým žilo.

To je môj sen aj pre Poprad. Aby keď hrá Poprad, žilo tým celé mesto, ľudia o tom rozprávali a na domoch viseli klubové vlajky. Možno je to nereálne, ale minimálne chceme pravidelne vypredať štadión. Chceme, aby fanúšikovia dostávali dobrú emóciu a prišli zas a znova. Verím, že ak sa nám podarí naplniť štadión a ľudia sa budú na hokej tešiť, raz príde aj vysnívaný titul. Poprad je hokejové mesto.

Dá sa na Slovensko priniesť americká športová kultúra?

Ja veľmi rád sledujem nástupy tímov, atmosféru, hudbu, všetko okolo. To by som raz rád zažil aj u nás, ale nedá sa to. Keď sme ešte hrali finále extraligy proti Košiciam, presvedčil som vedenie, aby sme pripravili takzvaný white out. Nakúpili sme lacné biele tričká a položili ich na každé sedadlo, aby si ich fanúšikovia obliekli.

Lenže prišli prví diváci a začali si brať tričká aj zo susedných sedadiel. Nakoniec sme museli postaviť pracovníkov SBS, aby ich strážili. Človek chce pripraviť pekný zážitok, ale stále nám chýba určitá športová kultúra. Bolo mi to ľúto. Nemalo to ten efekt, aký sme očakávali.

V Poprade trénujete aj syna Markusa. Aké je viesť vlastného syna?

Ťažké. Ale on to má oveľa ťažšie. Ja som naňho vždy najprísnejší. Robím to preto, že viem, čo znesie, a verím, že je to pre jeho dobro. Už sa dokonca stalo, že Adam Cracknell na striedačke videl, že chcem Markusovi po chybe niečo povedať, ale on sa postavil medzi nás a povedal: „Nechaj ho, porozprávam sa s ním ja.“

Spätne uznávam, že som to niekedy možno aj preháňal. Ale keď sa o tom rozprávam aj s Brankom Radivojevičom, Milanom Bartovičom či Rišom Zedníkom, všetci sa zhodneme, že na vlastných synov sme najtvrdší. Je to taká „hard love“ – tvrdá láska. Robíme to preto, lebo chceme, aby boli lepší. Potom už záleží len na nich, ako sa s tým vyrovnajú.

Spomenuli ste Adama Cracknella. 41-ročný kanadský útočník s vyše 200 zápasmi v NHL si našiel domov pod Tatrami. Čo priniesol do mužstva?

Keď prišiel, mnohí nad ním už lámali palicu. Aj tu som musel ľudí presviedčať, že vek je len číslo. Mali sme mladé mužstvo a potrebovali sme presne takého lídra. Napokon prišiel a dal kabínu dokopy. Spojil Slovákov aj cudzincov. Je férový človek, veľký profesionál a výborný líder.

Na tréningoch by občas mohol pridať, ale treba si uvedomiť, že má 41 rokov a v zápasoch hráva veľké minúty. Jeho telo už neregeneruje ako u mladých hráčov. Tým mladším preto vždy vysvetľujem, aby sa naňho v tréningu nepozerali.

V zápasoch však nevypustí jediné striedanie. Ide do každého súboja, výborne číta hru a presne vie, čo mužstvo potrebuje. Keď bolo treba tím prebudiť, rozbehol sa, niekoho tvrdo dohral alebo sa pobil. Je fantastický človek. Dokáže sa rozprávať s mladými aj staršími hráčmi. Keď si v kabíne zoberie slovo, všetci stíchnu. Je predĺženou rukou trénera a s takým hráčom sa pracuje oveľa ľahšie.

Keď sme riešili jeho ďalšie pôsobenie, povedali sme mu, že možno nebude hrať v prvom útoku. Odpovedal, že je to úplne v pohode. Je v Poprade rád a chce tu hrať s mladými chalanmi a niečo im odovzdať. Ak bude aj v treťom alebo štvrtom útoku, odvedie maximum. Vôbec nerieši svoju pozíciu. To je obrovský rozdiel oproti mnohým Slovákom, ktorí riešia, v ktorom útoku budú hrať a do zmluvy si chcú dať, že budú nastupovať na presilovkách.

Nechápal som, ako to tu miluje on aj jeho rodina. Máte tu Tatry, aquapark, hokej, pokojné prostredie. Poprad síce nemá vysokú školu a nočné podniky tu veľmi nefungujú, ale pre rodiny je to ideálne miesto.

Aj preto máme Adama ako výbornú referenciu. Keď chceme získať nejakého zahraničného hráča a pýta sa, kde to je, povieme mu, nech zavolá Adamovi Cracknellovi. Lepšiu reklamu si ani nemôžeme priať. Na Poprad nedá dopustiť.