Tour de France bola kedysi oslavou utrpenia. Sme otroci, sťažovali sa cyklisti

BRATISLAVA. Bol to veľký vlastenec, zapálený športovec, zároveň však mal sklony k despozizmu, narcizmu. Vládol pevnou rukou. Medzi cyklistami nebol príliš obľúbeným. 

Henri Desgrange bol šéfredaktorom denníku L’Auto a zakladateľom slávnej Tour de France. Jeho odkaz prežil viac ako sto rokov. Položil základ modernej cyklistiky. Mnohé prvky, ktoré do cyklistiky priniesol, sú súčasťou pretekov aj po vyše sto rokoch.  

Na začiatku však bola vášen pre bicykel. Desgrange bol úradníkom, keď prepadol cyklistike.

Sám súťažil, v roku 1893 vytvoril prvý oficiálny rekord v hodinovke - 35,325 km a neskôr sa stal riaditeľom velodrómov v Parku princov a d'Hiver v Paríži. 

Tour bola od začiatku bestsellerom

Keďže prepadol cyklistike, chcel ju spropagovať. Nepáčilo sa mu, že športový denník Le Vélo neinformoval o podujatiach na velodróme a mal aj iný názor na politický škandál známy ako Dreyfusova aféra. 

V roku 1900 tak založil vlastný denník – L’Auto. Lenže po troch rokoch bol na pokraji krachu. Potreboval nápad, aby neskončil na mizine.  

Hoci sa Desgrangeovi často pripisuje, že bol autorom myšlienky na založenie Tour, v skutočnosti to bol reportér z jeho denníka - Geo Lefèvre. On navrhol zorganizoavať preteky okolo celej krajiny – Tour de France. Mala to byť kombinácia cestných pretekov, ktoré vtedy existovali prakticky len v podobe jednorázových súťaží, a vtedy mimoriadne populárnych šesťdňových pretekov na dráhe. 

Desgranga to najskôr až tak nenadchlo, lenže príbehy, ktoré priniesli preteky, ľudia s nadšením čítali. Tour sa stala bestsellerom a denník L’Auto vďaka výhradnému pokrývaniu pretekov bol zrazu žiadaný. Jeho predaj vyletel. 

Rokmi sa z pretekov, ktoré mali byť reklamou na denník a zvýšiť jeho predaj, stal spoločenský fenomén. 

Desgrange možno nebol autorom myšlienky, ale bez neho by Tour neprinášala príbehy. Formoval ich z pozície riaditeľa. Prinášal nápady, určoval pravidlá, komunikoval s pretekármi, písal príbehy z etáp.  

Lenže k pretekárom bol niekedy krutý. Až nezmyselne. 

Zakazoval všetko, čo uľahčovalo cyklistiku

Na začiatku Tour prišiel s nápadom, že preteky by mali byť také náročné, že do cieľa by mal prísť len jeden pretekár. Ten najsilnejší. 

Zakazoval všetko, čo by pretekárom znížilo ich utrpenie. Zakazoval podporu mechanikov, používanie náhradných bicyklov, prehadzovačiek, trestal aj jazdu v zákryte, teda v skupine. 

Keď v roku 1924 odstúpil z pretekov jeden z najlepších cyklistov tej doby a obhajca prvenstva Henri Pélissier, urobil to na protest proti Desgrangovým pravidlám. Na Tour vtedy platilo, že pretekár musí prísť do cieľa so všetkým, čo mal na štarte. 

To sa vzťahovalo nielen na náhradné diely či napríklad deravé duše, ale aj na oblečenie. A to bez ohľadu na počasie. 

Keď si v polovici tretej etapy Henri Pelissier vyzliekol teplý dlhorukávový dres, pretože sa oteplilo, jeden z rozhodcov ho napomenul, že ho za to musí potrestať. 

Obhajcu to rozhnevalo a rozhodol sa odstúpiť. V emotívnom rozpoložení ho vtedy v jednom pohostinstve zastihol novinár denníka Petit Parisian. 

Otroci cesty

Pelissier bol vytočený a dal jeden z najslávnejších rozhovorov. Vyšiel s titulkom: Otroci cesty. 

Hneval sa ako mu komisár pred štartom kontroloval, čo má oblečené. Musel totiž zaevidovať oblečenie, aby bolo zrejmé, či má všetko so sebou aj v cieli.  

„Nemám rád tieto spôsoby. Prečo ho trápi, že mám oblečené dva dresy? Mohol som ich mať pätnásť, ale nesmiem odštartovať s dvoma a prísť do cieľa v jednom. Také sú pravidlá. Nestačí, že jazdíme ako blázni, ale musíme aj mrznúť a potiť sa. Zdá sa, že aj to patrí k športu,“ vravel vtedy.

Pelissier bol vo švungu. Opísal novinárovi aj to, že cyklisti používajú kokaín, chroloform a rôzne podporné tabletky na zmiernenie utrpenia. Napriek tomu sú po 400-kilometrových štrekách na konci síl.