Hovorí sa, že slovenskí komentátori sú veľkí fanúšikovia a nedokážu sa odosobniť od zápasu, v ktorom hrá slovenská reprezentácia. Je to pravda?
„Každý komentátor, keď komentuje zápas vlastnej krajiny, je do istej miery fanúšik. Nesmie to však prekryť objektivitu. Aj my vidíme a vieme pomenovať chybu. Boli by sme sami proti sebe, najmä spolukomentátori, keby svoju profesionalitu vystavili takémuto riziku.
Je pravda, že naše zápasy sú vnímané najcitlivejšie. Komentovanie nie je ľahké, obzvlášť, keď sa Slovákom nedarí. Na tomto šampionáte bol extrémom zápas so Švajčiarmi, ktorý sa robil veľmi zle, keďže nebolo koho za čo pochváliť.“
Ako vnímate časté výhrady divákov, že keď počujú slovenských komentátorov, radšej prepínajú na Českú televíziu?
„Hovorí sa, že v susedovej záhrade sú vždy chutnejšie jablká. Aj mne prišlo niekoľko pochvalných e-mailov spoza rieky Moravy. Nemôžem poprieť, že Česká televízia, ktorá si dvanásť rokov drží športový kanál, môže robiť formáty inak, lepšie, a venovať sa podrobnejšie každému športu.
Je tam fenomén Roberta Zárubu, ktorý patrí k absolútnej komentátorskej špičke. Aj českí kolegovia si berú niekde príklad a sú televízie, ktoré sú pred nimi, čo nie je hanba priznať. Osobne si skôr pozriem NHL. To, ako to robia v TSN a NBC, je jedna báseň. V Európe absolútne vedú Švédi.“
V ktorej krajine sú komentátori najväčší patrioti?
„Veľké hokejové krajiny si vedia patriotizmus postrážiť. Máme profesionálnu deformáciu a sledujeme iné televízie, ako stvárňujú majstrovstvá sveta. Švédi a Fíni majú obrovskú pozornosť. Druhý sled objemu sú Česi, pomaly sa k nim pridávame my.
Prekvapujúce je, že zaostávajú Rusi, ktorí sa nikdy nezaujímali o trendy. Spolukomentátorov začali volať ako poslední. Televízne štúdio mali len na šampionáte v Moskve a Petrohrade 2016. Na to, aká je to obrovská krajina, je ich produkcia skromná.“
Na olympiáde v Pjongčangu sa pri živom rozhovore s trénerom Craigom Ramsaym strápnil váš kolega Ján Hudok. Ako sa to vôbec mohlo stať?