Volali ho Paličko, mal striebro i bronz. Zomrel slávny Molnár

BRATISLAVA. Za Československo hrali na dvoch majstrovstvách sveta a na majstrovstvách Európy iba štyria slovenskí futbalisti. Medzi nimi Pavol Molnár. 

Legendárny futbalista zomrel v sobotu ráno 6. novembra 2021 vo veku 85 rokov.

„Posledné roky delil svoj čas na život v Bratislave a v USA neďaleko Atlanty, kde žije jeho dcéra Danka."

"Tá prišla v minulých dňoch za otcom domov, postarala sa, aby nebol sám, kým bol syn Paľo na liečení. Pri ceste späť do USA ju v Amsterdame zastihla správa, že ockovo dobré srdce dotĺklo,“ napísal známy novinár Peter Šurin na stránke futbalsfz.sk. 

Molnár má striebro z čilských MS 1962 a bronz z marseillských ME 1960.

Okrem neho boli ďalšími Ján Popluhár, Titus Buberník a Andrej Kvašňák (rodák z Košíc, ale celú veľkú kariéru absolvoval v Sparte Praha).

Obe medaily má aj pražský rodák Viliam Schrojf (celú veľkú kariéru bol v Slovane), ibaže nehral na dvoch MS.

Technik i strelec

V záplave veľkých mien sa Bratislavčan Pavol Molnár nespravodlivo krčí. Akoby tomu napovedala i jeho nefutbalová postava.

Po ihrisku sa pohyboval v mierne naklonenej polohe, pripomínalo to krčenie. Bol skvelý technik s úžasným prehľadom a dobrou strelou. Dával dosť gólov, hoci bol, z dnešného pohľadu, čosi medzi útočníkom a ofenzívnym stredopoliarom.

Na svojom poste mal v československej reprezentácii konkurenciu ako hrom – Masopust, Buberník.

Bol typickým odchovancom Slovana. V mladosti ho viedol legendárny tréner Anton Bulla. Mladíkov vtedy vo veľkých kluboch vždy učili hrať tréneri zvučných mien.

Do áčka si Molnára vybral tréner Šťastný.

„Veľká osobnosť, ktorá mala výnimočný rešpekt. Pre nás to bol futbalový boh. Všetkých oslovoval prezývkami, používal ich, aj keď oznamoval zostavu. Vždy začal – Gumár, Fóni, Bimbo… Nezainteresovaní nevedeli, o kom hovorí,“ vravel Molnár pre Pravdu predvlani, keď oslavoval osemdesiatku.

Prezývka? Paličko

Od Šťastného dostal prezývku Paličko, čo evokuje krstné meno.

„Nie je to tak, hoci mi prezývka sedela aj z tohto dôvodu. Hrali sme zápas proti Györu a v jeho drese vynikal obranca Paliczko.

V ďalšom zápase som mal zopár dobrých obranných zákrokov a Šťastný vraví – si dobrý ako Paliczko. Odvtedy mi to prischlo,“ vysvetlil futbalista, ktorý bol v Šťastného tíme od roku 1955.

Vtedy Slovan zavŕšil prvé veľké obdobie belasých so štyrmi titulmi. Devätnásťročný Molnár hral i dával góly.

V mužstve bolo množstvo fantastických hráčov, samé legendy – v bránke Schrojf, v obrane Vičan, vpredu Pažický či Tegelhof. Mal sa od koho učiť.

Aj do reprezentácie sa dostal mladý. V Slovane fungovala spolupráca klasického strelca Antona Moravčíka s mladším Molnárom, prihrávajúcim spoluhráčom.

Obaja sa takmer naraz dostali do reprezentácie v roku 1956. Hrali napríklad v slávnom zápase proti Juhoslávii (1:0) v Bratislave v roku 1957.

Na štadióne bola vôbec najväčšia návšteva v histórii Československu – oficiálne 60-tisíc, neoficiálne, ale celkom isto 65- až 70-tisíc divákov.

Postup ušiel o chlp

Na MS 1958 utiekol Československu postup zo skupiny o chlp. „Nezvládli sme zápasy so Severnými Írmi. V prvom som ešte nenastúpil, podľahli sme 0:1. Potom sme mali síce lepšie skóre ako oni, ale rozhodoval dodatočný priamy súboj o postup. V ňom sme po veľkom boji prehrali v predĺžení,“ opisoval.

Molnár hral dva vynikajúce zápasy proti Nemecku a Argentíne. Nemci obhajovali titul, nastúpili s väčšinou hráčov, ktorí štyri roky predtým zdolali vo finále Maďarov. Československý tím viedol nad favoritom 2:0, súboj sa napokon skončil remízou 2:2.

Zápas s Argentínou sa zapísal do histórie – Československo vyhralo 6:1, čo je jeho najvyššia výhra na MS vôbec.

„Aj mne sa ušlo dosť chvály. Kým Nemci nás brúsili, bolo to fyzicky náročné stretnutie, Argentínčania hrali technický futbal a mne taká hra sedela. Ani skvelý výkon a vysoké víťazstvo nám však nepomohli,“ spomínal Molnár

Skvelé Čile, hoci nehral

O štyri roky na MS v Čile bol Molnár v striebornom kádri, ale nehral. „Isteže, vnútorne ma to mrzelo, no hneď ako sa začal zápas, tieto pocity prešli,“ reagoval.

„Dosiahli sme fantastický úspech, nastúpili sme vo finále proti Brazílii. Cestovali sme do Čile len osemnásti, funkcionári šetrili na letenkách. Všetci si mysleli, že sme o chvíľu doma.

Až keď sme postúpili do finále, pricestovali za nami ďalší štyria hráči. Vtedy sa ešte nestriedalo, takže mohlo nastúpiť len jedenásť hráčov, ostatní sme sedeli na tribúne a povzbudzovali,“ približoval Molnár.

„Najlepšie som cítil na poste ofenzívneho rozohrávača. Tam bola silná konkurencia, musel by som vytlačiť zo zostavy Masopusta, veľkú osobnosť, kľúčového hráča. Alebo Kvašňáka, ktorého nominovali dodatočne, ale v Čile sa dostal do výbornej formy,“ naznačil.

Darček od Puskása

Molnár sa v Čile bližšie zoznámil s Ferencom Puskásom, ktorý vtedy reprezentoval Španielsko, teda súpera v základnej skupine.

„Prisadol si ku mne na tribúne spolu s Di Stéfanom a Gentom počas zápasu Mexiko – Brazília. Vedel som po maďarsky, dali sme sa do reči. Bol to príjemný spoločník.

V závere zápasu odbehol a vrátil sa s darčekom. Kúpil mi špeciálnu vlajku, na ktorej boli štátne symboly všetkých šestnástich účastníkov šampionátu. Mám ju dodnes,“ vravel Molnár.

Svoj posledný zápas v národnom drese odohral paradoxne už dva roky predtým. Na ME 1960 nastúpil v boji o bronz, v ktorom Československo vyhralo nad Francúzskom 2:0.

„Nik nám nedával šance, ale po dobrom výkone sme zdolali domáce mužstvo. Mal som iba 24 rokov. Až neskôr sa ukázalo, že to bola moja rozlúčka s reprezentáciou, hoci som do nej podľa mňa stále patril,“ myslí si.

Najskôr práca, potom futbal

Na konci kariéry hral Molnár za Inter. Slovan ho nechcel pustiť, ale v roku 1967 povolil. Za prestupom boli aj peniaze.

„Trochu ma ovplyvnila aj manželka. V klube dávali vernostné, no mne sa neušlo. A Inter mi sľuboval hory-doly. Vo futbale neboli ani zďaleka také peniaze ako teraz. Dostal som 20-tisíc korún. Dnes sa nad týmito peniazmi asi niekto pousmeje, ale vtedy to nebolo až tak málo. Auto som si kúpiť nemohol, ale bol to približne ročný plat,“ reagoval.

V Interi Molnár zažil, že nemusel chodiť do práce. Výsadu profíkov mali u nás veľmi dlho iba vojenské a policajné kluby. Potom vznikli fabrické.

„V Slovnafte nás zaradili na rôzne pozície. Dostávali sme priemerný plat zamestnancov. Niečo sme si mohli privyrobiť aj futbalom, mesačne to vychádzalo okolo tisícky i viac, podľa toho, ako sa nám darilo,“ približoval.

Musel mať priepustku

„Kým som bol v Slovane, chodil som do práce - aj ako reprezentant so striebrom z MS a bronzom z ME. Vstával som o piatej, začínal o šiestej ráno, fajront bol o druhej popoludní."

"Keď som potreboval niekam vybehnúť, musel som mať priepustku. Tréningy boli len popoludní. Neprekážalo mi to. Veľa som sa naučil. Bol som technik v elektromontážnom podniku,“ doplnil.

Molnár predvlani pre Pravdu hovoril, že sa cíti primerane veku. Mal osemdesiatku.

„Dosť času strávim pri počítači, používam internet a podvečer debatujem s dcérou cez skype. Žije v USA. Nevydržím dlho sedieť, musím sa hýbať.

"Chodím na dlhé, šesť- sedemkilometrové prechádzky, najradšej popri Dunaji. Od roku 2001 chodím do USA každý rok za dcérou Dankou. Syn Pavol skúšal hrať futbal, ale nechcelo sa mu do ťažkých tréningov,“ priznal.