Najväčšie české derby? Kapitán Sparty si z trucu sadol na loptu, hráča Slavie bodli do stehna

Článok vyšiel v aprílovom vydaní mesačníka Historická revue (číslo 04/2023).

PRAHA. Futbal naberal počas úvodných dekád 20. storočia v strednej Európe na popularite. Veľké mestá sa stali domovom množstva oddielov, šport preto môže byť ideálnou sondou do dobového spoločenského diania.

Pestrý obraz ponúkala aj multietnická Praha – niektorým pražským klubom s vyše storočnou históriou stále patrí výslnie, iné zanikli v toku dejín. Bohatstvo archívnych prameňov tiež prezrádza, s akými nástrahami museli priekopníci futbalu zápasiť.

Prvé futbalové kluby vznikali na území Prahy už v poslednej dekáde 19. storočia, podobne ako aj v iných mestách habsburskej ríše – napr. AC Praha, ČFK Kickers Praha, DFC Praha, SK Olymp Praha, AFK Karlín či AC Sparta Praha.  

Už v roku 1896 písal berlínsky časopis Sport im Bild o pestrom futbalovom dianí okolo Vltavy, konkrétne pražské kluby mali tie viedenské prevyšovať v kvalite aj v kvantite.  

Obzvlášť jeden nemal čoskoro vo svojom okolí konkurenciu a jeho názov je prakticky synonymom prvých veľkých úspechov českého futbalu – SK Slavia Praha. 

O kvalitách Slavie svedčil i zápas 28. marca 1899, keď si pražskí „zošívaní“ pozvali tím priamo z kolísky futbalu – „playerov“ z Oxfordu.

O stretnutie „anglických študentov s českými“, ako hlásali plagáty, bol obrovský záujem. Na Letnú prišlo okolo 4000 divákov, slavisti museli svojim váženým hosťom vyplatiť závratných 40 libier za štartové.  

Konečná prehra 0:3 napokon nebola vôbec zlou vizitkou, nasledujúci deň Angličania naložili klubu DFC Praha 9:0.

Mimochodom, o viac než storočie neskôr, keď Oxford znova v Prahe so Slaviou hral, Angličania tých 40 libier džentlmensky vrátili.  

V nasledujúcich rokoch vznikali ďalšie a ďalšie futbalové kluby, v našom článku si priblížime iba niektoré z nich, najúspešnejšie či z iných dôvodov pozoruhodné. 

Najslávnejšie derby 

Na jeseň 1901 začal svoju činnosť Český zväz futbalový, ktorý zastrešoval celkovo 17 klubov, väčšinou z Prahy.

Do zániku rakúsko-uhorskej monarchie bol potom najvýznamnejšou a vlastne aj jedinou pravidelnou súťažou na území dnešnej Českej republiky Pohár dobročinnosti, organizovaný podľa vzoru anglického Charity Cupu. Prvým držiteľom trofeje sa v roku 1906 stal SK Smíchov.  

Určite si však netreba predstavovať počiatky futbalových meraní síl ako dobu výlučne romantickú a gavaliersku. V múzeu klubu SK Slavia Praha uchovávajú veľmi zaujímavé svedectvo doby pred prvou svetovou vojnou, tzv. Poriadok pre ihriská, ktorý vydal práve futbalový zväz.

„Kluby, na ktorých ihriskách by došlo k opakovaným násilnostiam, budú povinné zaručiť ochranu rozhodcu aj hráčov oddelením miest pre divákov od ihriska, buď prostriedkami technickými, sieťami a podobne, alebo navýšením usporiadateľských a bezpečnostných orgánov,“ uvádza sa v zožltnutom dokumente. 

Najväčšími a najsledovanejšími derby zápasmi v Čechách sú nepochybne stretnutia medzi Slaviou a Spartou, táto rivalita siaha až do roku 1896, keď sa odohral vôbec prvý duel medzi večnými rivalmi z Prahy.

Obe pražské „S“ dokonca po desaťročia sídlili vedľa seba na pražskej Letnej v tesnom susedstve. 

„Národné zápasy mužstiev cvičiacich kopanú loptu“ – takto krkolomne sa nazýval turnaj, ktorého súčasťou bolo aj prvé derby Slavie so Spartou.

Na Cisárskej lúke, na ihrisku bez čiar, vyznačenom natiahnutými šnúrami, sa duel medzi hráčmi Slavie v tradičných červeno-bielych dresoch a ich súpermi zo Sparty v dresoch čiernych s bielym „S“ na hrudi skončil 29. marca 1896 chudobnou remízou 0:0.

Jeden gól síce padol, lopta skončila v skladacej bráne Slavie, rozhodca Josef Rössler-Ořovský, majiteľ jediných originálnych futbalových pravidiel v Čechách, ho však neuznal. S kapitánmi oboch tímov sa totiž nevedel dohodnúť, či zásah platil, alebo nie. 

O pár rokov neskôr navštívil Londýn jeden z funkcionárov Sparty, právnik Otakar Petřík, a pozrel si aj vystúpenie populárneho Arsenalu.

Bol nadšený a preto zakúpil pre svojich chlapcov presne také dresy, aké nosili londýnski „kanonieri“ – červené s bielymi trenkami. Tejto kombinácii je Sparta verná dodnes.

Slavia mala na prelome 19. a 20. storočia vôbec najväčšiu hráčsku základňu, na ľavom krídle v „zošívanom“ drese útočil aj mladučký Edvard Beneš.

Jej A mužstvo prakticky vyzývalo na súboje iba tie najlepšie mančafty Európy, napr. v dvoch priateľských zápasoch v roku 1906 Pražania vyhrali nad mníchovským Bayernom 8:0 a 13:0, „osmičku“ dostal v tom istom roku aj reprezentačný výber Holandska, v roku 1911 Slavia dala základ reprezentácie Čiech a teda triumfovala aj na amatérskych majstrovstvách Európy vo francúzskom Roubaix.

Záujem obecenstva z roka na rok narastal, v roku 1913 prilákal boj pražských „S“ 14 000 divákov. 

Krátko pred prvou svetovou vojnou však začal dominovať AC Sparta, azda i preto, že v tom čase mohli za Slaviu nastupovať výlučne študenti. Táto dominancia potom pokračovala aj v prvých rokoch spoločného štátu Čechov a Slovákov, veď „železná“ Sparta medzi rokmi 1919 a 1923 vo svojej Stredočeskej župe kraľovala.  

Sparťania doma žali úspech za úspechom, no zároveň porážali najkvalitnejšie európske mužstvá, napr. v decembri 1921 počas zájazdu v Španielsku pred 60 000 divákmi zdolali Barcelonu v pomere 3:2. 

V závere tretej dekády 20. storočia domáce sparťanské úspechy striedali slavistické, derby zápasy medzi oboma nezmieriteľnými „S“ neprestávali priťahovať masy.

Samotná hra neraz nebola hlavnou témou, napr. keď bol v tlačenici bodnutý do stehna slavista Jindřich Šoltys alebo keď si kapitán Sparty Karel „Káďa“ Pešek sadol na loptu a na protest proti rozhodnutiu arbitra ju odmietol vrátiť.  

Napokon si v 30. rokoch pripísali viac majstrovských titulov „zošívaní“, Sparta však v rokoch 1927 a 1935 vybojovala Stredoeurópsky pohár – najkvalitnejší futbalový turnaj Európy.

Najmä druhý triumf, pražská odveta na novom štadióne na Strahove pred 60 000 divákmi a výhra 3:0 nad budapeštianskym Ferencvárosom patrí dodnes k najlegendárnejším zápasom v histórii „železných“. 

Začiatky Meteoru 

„Muži a ženy! Prívrženci: SK Slavie – hrdého majstra ligy! AC Sparty – železného tímu „rudých“! SK Viktorie Žižkov – oriešku lídrov z Letnej, AFK Bohemians – šťuky ligy, Čechie Karlín – ktorá je známa obetavou hrou, Čafky – na ktorej ihrisku nejeden favorit stratil dva cenné body, Meteorskej chasy – ktorej forma je znamenitá,“ vymenúval vo svojej knihe Muži v ofsajde autor Karel Poláček možných čitateľov, v diele, ktoré je vtipným a nestarnúcim obrazom mentality futbalového fanúšika bez ohľadu na vek, spoločenské postavenie či náboženstvo. 

Aj začiatky existencie Meteorskej chasy, ako prezývali členov klubu SK Meteor Praha VIII, dokazujú dnes už nepredstaviteľné prekážky, s akými sa museli prví milovníci futbalu vyrovnať.

„Bolo to na jar 1896. Štyria nadšení jednotlivci s kapitálom 4 zlatých vydali sa v jeden deň do matičky Prahy, aby uskutočnili dávny svoj ideál, zakúpenie vlastnej lopty. V dobe dnešného futbalového rozmachu ťažko pochopiť, s akými obeťami, zápalom a láskou sa priekopníci nového športu venovali jeho propagácii. Zakladajúci členovia dali športovému krúžku meno po práve rozpadnutom klube cyklistov – Meteor. Ihriskom bola priestorná Invalidovňa v Karlíne, odkiaľ sa už po tme vracali domov všetci, ktorí zaisťovali chod mladého Meteoru týždenným príspevkom 1 a neskôr 2 grajciare,“ písal v roku 1923 týždenník Sportovní věstník. 

Za jeden z najúspešnejších rokov v histórii dodnes činného Meteoru VIII môžu českí športoví historici považovať rok 1906 – vďaka dobrým výsledkom niektorí futbalisti zelenobielych reprezentovali Český zväz futbalový proti Maďarom, resp. hráčom Uhorska. Meteor však vždy patril k menším klubom, i preto znelo jeho heslo „Držme sa – je nás málo“.  

Po prvej svetovej vojne Meteor žiaril aj počas rokov 1923 až 1925 – hráči absolvovali veľmi úspešný zájazd do Francúzska, Španielska a Portugalska, raz skončili v majstrovskej súťaži tretí, patrili k zakladateľom profesionálnej súťaže, no už v roku 1927 vypadli, potom ešte raz v roku 1931, vtedy s jediným bodom na konte, a medzi elitu sa už nikdy nevrátili. 

Mimochodom, Libeň dala českému, resp. československému futbalu ako jediná mestská časť v bývalom Československu až tri prvoligové kluby, nielen Meteor VIII, ale aj SK Libeň a SK Čechie Praha VIII. Poláček však vo svojom úvode spomínal inú Čechiu – SK Čechie Karlín.

„Hlavným činiteľom Čechie je známy športovec, továrnik Šebesta. Karlínska Čechie veľmi získala tým, že si vybudovala vlastné ihrisko na Invalidovni, kde okrem tréningov zohrala, aj keď s finančnou stratou, veľa zápasov a teší sa značnej obľube nielen karlínskeho, ale aj libeňského publika,“ pridával ďalšie informácie o inom slávnom zoskupení Sportovní věstník. 

Spomínaná „Čafka“ bol zase ČAFC Královské Vinohrady, teda Český Athletic & Football Club, klub založený v roku 1899, ktorý už vo svojom premiérovom vystúpení rozdrvil SK Olymp 10:0 a už v roku 1902 dosiahol titul českého šampióna.

Niektoré dobové hlásenia však spomínali aj veľké neúspechy a krivdy, také podobné machináciám súčasných rokov. Milovníci športu a žurnalisti bili v prvej polovici 20. rokov na poplach v súvislosti so záchranou ihriska Radlického AFK, majiteľ pozemku totiž zomrel a dedičia ho dávali do dražby.

„Samotné ihrisko stálo obrovskú prácu, terén bol svahovitý a musel byť celý skopaný. Koľko potu a sily táto namáhavá práca stála. Kto pozemok kúpi, získa niekoľkomesačnú prácu celého členstva a 50 000 korún, ktoré klub do ihriska investoval,“ znela výzva na záchranu „jedného z najstarších a najideálnejších českých klubov, priekopníka československého footballu“. 

Pražský „Deficit“ 

Futbalová štruktúra v medzivojnovom Československu bola často pomerne zložitá. Od roku 1922 existovala Československá futbalová asociácia, jej členmi bolo päť navzájom nezávislých zväzov – československý, nemecký, maďarský, poľský a židovský.

Významný medzník v histórii československého, najmä však českého futbalu, priniesol rok 1925, keď bol odohraný premiérový ročník profesionálnej súťaže. Išlo o tzv. Asociačnú ligu, odohralo ju deväť českých mužstiev z Prahy a jedno nemecké – DFC Praha, pričom víťazom sa stala Slavia.

Nasledovali ďalšie ročníky, avšak išlo o súťaže výlučne zväzové a české kluby hrali len medzi sebou. No populárny „Deficit“, ako prezývali celok pražských Nemcov DFC Praha, sa v rokoch 1931 a 1933 mohol hrdiť titulom amatérskeho majstra republiky.

Napokon v roku 1934 prebehla najzásadnejšia reorganizácia majstrovských súťaží, najvyššia súťaž sa nazývala Celoštátna liga, od sezóny 1935/36 v nej hral tiež slovenský zástupca I. ČsŠK Bratislava. 

Bratislavčania sa stretli aj s DFC Praha, ktorý skončil na 11. mieste a vypadol. „Už od obeda putovali fanúšikovia cez most generála Štefánika a ponáhľali sa na ihrisko ŠK Bratislava, aby boli svedkami krásneho a zaslúženého víťazstva Slovákov nad obávaným súperom ligy: DFC Praha.

Zápas začal sa až o 4. hodine, ale už hodinu predtým tiesnilo sa za preplnenými bariérami asi 10 000 ľudí, ktorí s veľkým nadšením očakávali nástup mužstiev. Tesne pred štvrtou hodinou nastupujú v modrých dresoch pražskí Nemci a pozdravujú obecenstvo,“ písal 31. marca 1936 o zápase v Petržalke denník Slovák.

I. ČsŠK Bratislava, zjednodušene nazývaný ŠK Bratislava, vyhral 3:1, podľa autora reportáže hral DFC surový futbal, čo rozhodca Ján Bízik z Vrútok ignoroval. Paradoxne, DFC zanikol po obsadení Čiech Nemcami – klub, ktorý mal priateľské vzťahy s českými partnermi, bol zaiste pre nacistických ideológov tŕňom v oku. 

Obraz multietnickej Prahy dokresľoval aj ŽSK Hagibor Praha založený v roku 1914, so židovskou hviezdou v znaku. Ako uvádza publicista Lubomír Král, viac úspechov dosahovali dorastenci ŽSK 

Hagibor, patriaci k československej špičke, než dospelí hráči. Avšak viacerí pražskí židia niekedy volili radšej farby DFC ako tie modro-biele hagiborské čo pochopiteľne, netešilo vedenie klubu.

Úsmevne písal o jednom oddanom fanúšikovi „Deficitu“ Karel Poláček, ortodoxnom židovi Katzovi, takom nervóznom počas každého zápasu svojich obľúbencov, že radšej roztrasený počúval priebeh zápasu spoza plota. 

Žižkovské mužstvá

Futbalové výslnie v medzivojnovom Československu patrilo pražským „S“, no s výnimkou ročníka 1927/28, keď titul stredočeského majstra vybojoval SK Viktoria Žižkov.

Bolo to teda jediný raz, keď sa z prvenstva tešil niekto iný než hráči „lídrov z Letnej“. Viktorka bola založená, presnejšie znova obnovená v roku 1903, jej káder spočiatku tvorili predovšetkým žiaci miestnych škôl. 

„V hlavách sokolských pracovníkov vznikla myšlienka založiť na Žižkove športový klub, ktorý by obyvateľom poskytoval nielen zábavu, ale zušľachťoval by aj dušu robotníckeho ľudu. Žižkov je odpradávna mestom proletariátu, ale proletariátu zdravého, schopného svojím nadšením a snahou postaviť sa po boku najintelektuálnejším pracovníkom... Na jar 1903 sa začalo s tréningovým cvičením. Hralo sa na priestranstve pred žižkovskou Kapslovnou, kde sa neskôr hrávala liga. Hralo sa len v civilných šatách a obyčajných topánkach. Na viac neboli peniaze. Tréningu sa v takých podmienkach nedarilo a tak nebojácni zakúpili potrebné veci na dlh. Zohnala sa aj látka na košele. Ukázalo sa, že Viktoria bude vedená duchom národným. Prvé košele boli červeno-biele, dnešné dresy sú tiež červeno-biele. Viktoria ani v zlých časoch nikdy svoje farby nezmenila,“ píše sa v publikácii 25 rokov SK Viktoria Žižkov, vydanej v roku 1928. 

Postupne prichádzali prvé úspechy, v roku 1906 víťazstvo nad Spartou, v roku 1909 slávnostné otvorenie nového ihriska, známeho ako Ohrada, v roku 1911 dokonca výhra nad Slaviou.

Všetko vyvrcholilo v roku 1928 prvým a zatiaľ jediným viktoriánskym titulom, o ktorom sa futbalisti Viktorie dozvedeli na diaľku počas zájazdu vo Švédsku. Sparta totiž v osudovo dôležitom meraní síl nezvládla súboj so zachraňujúcimi sa Bohemians.

Až do prvého zániku spoločného štátu Čechov a Slovákov už potom Slaviu a Spartu iný tím z konečného prvého miesta nezosadil. Viktoria dodnes hráva v charakteristických pruhovaných červenobielych dresoch, po tých slavistických zrejme druhých najstarších v Česku. 

Avšak futbalová mapa kopcovitej časti Prahy obsahovala aj iné lokality, významnejšie i menej významné – podľa niektorých zdrojov až takmer tri desiatky klubov.

V roku 1907 bol založený AFK Union Žižkov, ktorý prežíval svoju najúspešnejšiu éru v 20. rokoch minulého storočia – v roku 1921 sa hráči v čierno-bielych dresoch umiestnili vo svojej župe na skvelom druhom mieste, hneď za Spartou, no pred Slaviou.

Študentský klub sa v roku 1925 nepridal k profesionálom a zostal verný amaterizmu, mnohé dobové správy však naznačujú, že v tom čase mali vyššiu úroveň práve amatérske súťaže, výhodou bol ich celoštátny charakter v zmysle Od Šumavy po Tatry.

Navyše pojem profesionalizmus bol mierne honosný, stačilo, aby hráči zarábali minimálne 200 korún, i to len niektorí. A práve Union sa stal prvým amatérskym majstrom Československa, postupne sa však dostával do úzadia.

Naopak, profesionálnu Asociačnú ligu si zahral v porovnaní s Unionom slabší SK Slavoj Žižkov. Hoci slabší je istým spôsobom nespravodlivý termín, Slavoj „zomieral na krásu“.

Dobové správy naznačujú, že predvádzal prekrásnu až naivnú hru plnú rôznych fínt, kľučiek a kombinácií, azda najkrajšiu v Prahe. Tak ako Union, aj Slavoj dal československému futbalu nejedného reprezentanta. 

Austrálsky príbeh 

Práve od sezóny 1927/28 v tabuľkách figuruje aj celok AFK Bohemians Praha, bývalý AFK Vršovice, ktorý na svojom historickom zájazde v Austrálii používal názov Bohemians, teda Česi.

Bolo to veľkolepé turné, do Austrálie sa tím Bohemians vybral na jar 1927 ako vôbec prvý z kontinentálnej Európy.

Futbalová expedícia trvala takmer štyri mesiace, futbalisti z Vršovíc odohrali u protinožcov 20 zápasov, nastrieľali takmer stovku gólov, pričom 15-krát vyhrali. Na najmenšom kontinente precestovali asi 12 000 kilometrov.

Ich výprava sa pritom niesla naozaj v skromnom duchu, do poľa bolo pripravených iba 14 hráčov a dvaja brankári, domov sa vrátili nielen s úžasnými zážitkami, ale aj dvoma živými kengurami, darom pre prezidenta T. G. Masaryka od predstaviteľov vlády Queenslandu.

Po návrate si športovci z Vršovíc už nový názov nechali, ako aj exotické zviera vo svojom znaku. 

História zeleno-bielych farieb AFK Vršovice, teda aj Bohemians, však siaha ešte hlbšie do minulosti, až do roku 1905.

Najväčším problémom prvých členov klubu bola neexistencia vlastného ihriska, futbalisti opakovane a neúspešne žiadali o pozemky na mestskej rade Vršovíc, niekedy hrali po žatve na miestnom poli, inokedy si požičiavali miesta na hru od konkurentov.

„Najväčšie ťažkosti a starosti sme mali so získaním pozemku na hru, a to hneď od začiatku. Hneď ako sme po žatve obilia prebehli na zadnom poli pána Váchu, prišla jeseň a pluh premenil naše ihrisko na oráčinu. A tak sme zase ďalej putovali po celej Prahe od ihriska k ihrisku, stále však so snahou získať konečne to vlastné. To sa nám napokon vďaka láskavosti pána továrnika Waldesa a Občianskej záložne podarilo. Pamätníci zápasov na primitívne ohradenom poli môžu pochopiť, aké ťažkosti sme s úpravou ihriska mali. Vždy pred zápasom sme museli upravovať pôdu vyjazdenú vozmi, nanovo stavať brány,“ píše sa v klubovom almanachu z roku 1925.

Zástupcovia mesta Vršovice konečne dovolili domácim futbalistom výstavbu vlastného ihriska na vyhradenom pozemku v roku 1912, najväčšiu zásluhu na tomto úspechu mal podnikateľ Jindřich Waldes, majiteľ továrne Koh-i-noor a dlhoročný mecenáš klubu.

Sila priateľstva

Skromný stánok AFK Vršovice mal napokon kapacitu 6000 divákov, diváci zápasy sledovali zo zemných násypov, členom klubového výboru a čestným hosťom patrila drevená klubovňa s verandou.

„Na tom ihrisku sme prežili veľa krásnych chvíľ. Asi jeho chudobný vzhľad bol príčinou, že sme ho všetci mali tak radi. Tu neexistoval rozdiel medzi hráčmi, tu neboli šarže, preto sa tu tak darilo kamarátstvam. Samozrejme, v takýchto pomeroch rástla naša športová výkonnosť a popularita, čo napokon ukončilo slávu takého obľúbeného a obávaného ihriska,“ opisoval štadión, prezývaný Ďolíček, kapitán tímu Karel Bejbl.

Po austrálskom dobrodružstve sa hráči Bohemians tešili na prelome 20. a 30. rokov obrovskej popularite, areál „šťuky ligy“ praskal vo švíkoch, počas zápasu so Spartou diváci dokonca prelomili bariéry.

Kapacita Ďolíčka už nestačila, ako to vyššie naznačili aj slová Karla Bejbla, bola nutná zmena. Dnes futbalisti Bohemiansu hrávajú na útulnom, ale už podstatne zastaranom štadióne, známom ako Ďolíček, je to však iný areál, nachádza sa západnejšie než ten pôvodný a názov nesie z tradície.

Keď však tento stánok na Veľkú noc v marci 1932 otvárali turnajom medzi Bohemians, Slaviou, Viktoriou Žižkov a Teplitzer FK, so svojou kapacitou 18 000 divákov a krytou tribúnou patril k najmodernejším v Československu. 

Iniciátorom výstavby bol predseda klubu a riaditeľ Občianskej záložne vo Vršoviciach Zdeněk Danner. Mimochodom, v súčasnosti sa fanúšikovia Bohemians skladajú na rekonštrukciu hrobky pána Dannera na vršovickom cintoríne.

Začiatkom júla 1932 sa na novom štadióne odohral prvý medzinárodný turnaj, počas Všesokolského zletu si funkcionári Bohemiansu pozvali na znak slovanskej vzájomnosti celky Hajduk Split a Levski Sofia. Chorvátov aj Bulharov zdolali, i takúto podobu mal futbalový život v časoch 1. ČSR.

Text jednej z informačných tabúľ umiestnenej pod krytou tribúnou štadióna Bohemians 1905 Praha výstižne konštatuje, ako sa v 20. rokoch minulého storočia stal z vršovického klubu rýchlo klub pražský, navyše známy v celej Európe.

Slovenské súvislosti

Počas celého medzivojnového obdobia sa však dajú nachádzať v súvislosti s pražskými klubmi aj mnohé slovenské spojitosti.

České celky, vrátane tých najúspešnejších, prichádzali za rieku Morava hrávať priateľské zápasy a slovenským kolegom umožnili absolvovať veľmi cenné konfrontácie.

Žiaľ, niekedy sa oslava futbalu zvrhla, ako keď sa v marci 1929 stretli na rozmočenom teréne v Petržalke mužstvá I. ČsŠK Bratislava a pražskej Slavie, pričom udalosť sa skončila výhrou 4:0 pre hostí.

Na ihrisku sa udialo niekoľko incidentov a fyzických konfliktov medzi hráčmi oboch celkov, denná tlač konštatovala, ako „sympatické a všade obľúbené mužstvo Slavie zanechalo veľmi špatný dojem a Slavia bola vypískaná a fuj výkrikmi vyprevádzaná po zápase“. 

No zájazdy boli na osoh aj druhej strane. Hodnotenie SK Čechie Karlín za rok 1922 uvádzalo tri veľké úspechy – tretie miesto na župných majstrovstvách, finále Stredočeského pohára a zájazdy na Slovensko, do Viedne a Španielska.

„Čechisti“ odohrali na Slovensku celkovo päť zápasov – v štatistikách sa uvádzajú výhry 11:0 nad Košicami, 5:1 nad Železničiarmi Košice a 4:0 nad Törekvés Košice.

Sportovní věstník zase spomínal, ako Meteor VIII zobral pod svoju „patronáciu“ Slaviu z Banskej Bystrice a zo svojich „skromných prostriedkov ju všemožne podporoval“.

Čoskoro však dochádzalo aj k veľmi dôležitým duelom. Napríklad niekoľko klubov pochádzalo z pražskej štvrte Košíře a keď v roku 1925 získal I. ČsŠK Bratislava primát amatérskeho majstra Slovenska, vo štvrťfinále amatérskych majstrovstiev ČSR Bratislavčania po prehre s AFK Čechoslovan Košíře vypadli. 

No slovenské stopy, a to veľmi výrazné, sa odtlačili aj v tých najväčších pražských klubových úspechoch.

„Bican, Čambal, Plánička, Ženíšek, Puč, Vodička – kto by tieto mená nemal rád, keď ho potešili toľkokrát,“ spieval vo svojom šlágri Večná Slavia spevák Stanislav Procházka a vymenúval najväčšie hviezdy „zošívaných“ svojej doby.

Ostrostrelca „Pepiho“ Bicana, ktorého dobová tlač často oslavovala nielen vďaka čuchu na góly, no aj nezištnosti, keďže v streleckých pozíciách radšej ochotne prihrával ešte lepšie postaveným hráčom.

Zlatého chlapca so zlatými rukami, pomerne nízkeho brankára Františka Pláničku. Ale aj Štefana Čambala, niekdajšieho futbalistu bratislavských celkov Ligeti SC a I. ČsŠK Bratislava, následne slavistu, československého reprezentanta a držiteľa striebra zo svetového šampionátu v roku 1934.

Iný Slovák, rodák zo Šiah Ferdinand Daučík, odohral za Slaviu vyše 230 zápasov. Získal štvoricu majstrovských titulov, v septembri 1938 preberal ako kapitán Slavie nesmierne cenenú trofej – už spomínaný Stredoeurópsky pohár.