Prvýkrát na vrchole. DÁVID HANCKO prišiel na galavečer v Bratislave v tmavom obleku a bielych teniskách – nenápadný, pokojný, no sebavedomý.
Presne taký, aký je aj na ihrisku. Po rokoch, keď sa držal tesne pod vrcholom, sa dočkal. Obranca Atlética Madrid sa stal Futbalistom roka 2025.
V rozhovore hovorí o svojej ceste, tlaku, rodine aj o tom, prečo si stále zapisuje poznámky pred zápasmi.
Ako vnímate ocenenie Futbalista roka na Slovensku?
Je to pre mňa obrovská vec. Nikdy som nesníval o tom, že budem medzi najlepšími slovenskými futbalistami. Pamätám si, keď som tu bol prvýkrát v roku 2018 na galavečere, keď som získal cenu Petra Dubovského.
Pamätám si, keď som uvidel tie veľké makety hráčov – a dnes patrím medzi nich. Pre nás to nie sú tie najdôležitejšie individuálne ocenenia, ale byť medzi takýmito hráčmi je veľká pocta.
Čakali ste, že vyhráte?
Úprimne, veľmi som to neriešil. Samozrejme, človek niekde v kúte duše cíti, že by to mohlo vyjsť, ale Stanislav Lobotka mal fantastickú sezónu. Dva roky som bol za ním, teraz sa to otočilo.
Komu patrí vaše poďakovanie?
V prvom rade rodine – manželke Kristínke a našim dvom synom. Pomáhajú mi vypnúť od futbalu. Veľká vďaka patrí aj rodičom, ktorí ma podporujú celý život.
Pomohol vám k oceneniu aj prestup do Atlética Madrid?
Jednoznačne áno. Slovensko má hráča v takom veľkom klube, čo je výnimočné. V minulosti sme mali veľké mená vo veľkokluboch ako Marek Hamšík, Martin Škrtel, Milan Škriniar, či Stano Lobotka, teraz to môžem zažívať aj ja.
Aké spomienky sa vám vybavia, keď sa obzriete späť?
Keď som videl staré fotky, bol som naivné dieťa, ktoré miluje futbal. Dnes je to náročnejšie – je tam tlak aj zodpovednosť. Ale pripomína mi to detstvo. Teraz, keď mám dvoch synov, sa tie spomienky vracajú ešte viac. Teším sa, že to budem môcť prežívať znova s nimi.
Súboj medzi prvým a druhým v ankete bol veľmi tesný. Ako to vnímate?
Určite treba zagratulovať Stanislavovi Lobotkovi. Mal fantastický rok a získal titul v Taliansku. Posledné roky som bol tesne za ním, teraz sme si to vymenili. Som za to veľmi vďačný. Je to výsledok mojej práce v klube aj reprezentácii.
Ste šestnástym víťazom ankety. Je to pre vás symbolické číslo?
Už v Žiline mi ho vybral kustód. Keď som prišiel do reprezentácie, bolo to jediné voľné číslo a odvtedy mi zostalo. Nechcel by som ho meniť. Je to pekná symbolika.
Máte pocit, že si vás viac vážia v zahraničí než doma?
Často sa to spomína. Myslím si, že v Holandsku som si spravil dobré meno. O to viac si vážim, že prišiel úspech aj doma na Slovensku.
Ako na to zareagujú v klube?
Neviem, uvidíme, či si to vôbec všimnú (úsmev). Verím, že mi zagratulujú. Verím, že sa to k nim dostane, aj oni boli veľkou pomocou pre mňa.
Ako ste si zvykli na pôsobenie v Atléticu Madrid?
Je to neuveriteľné. Niekedy mám stále pocit impostor syndrómu (pocit, že tam možno úplne nepatrí, pozn. red.). Keď stojím v tuneli medzi takými hráčmi, napríklad na štadióne Realu Madrid alebo Barcelony, je to až neskutočné. Potom prídu malé momenty – vyhratý súboj, dobrý výkon – a uvedomím si, že tam patrím. Som veľmi vďačný, že som zdravý. Posledné štyri či päť sezón som odohral takmer všetky zápasy, čo si veľmi vážim. Je fantastické, že moja kariéra ide stále hore.
Ako zvládate život mimo futbalu?
Je to náročné. Na Vianoce som nestihol ísť ani na Slovensko, lebo nebol čas. V Prahe sme veľmi málo. Máme rodinu, deti, veľa cestujeme. Rodičia nás často navštevujú, takže si takto prenášame Slovensko aj do zahraničia.
Ste jediným Slovákom, ktorý zdolal Real Madrid aj Barcelonu vysokým rozdielom. Ako to vnímate?
Na to nikdy nezabudnem. Vyhrať nad Barcelonou 4:0 alebo nad Realom 5:2 a byť pri tom v základnej zostave v prvej sezóne je neuveriteľné. Sú to momenty, ktoré si budem pamätať celý život. Raz to ukážem aj synom – poviem im: pozrite, váš tatino odohral takéto zápasy. Dnes sme si pripomenuli aj slovenské legendy z roku 1976. Je neskutočné, čo dokázali. Kam sa na nich my hrabeme. My sa na ich úspechy ešte len snažíme nadviazať.
Ste najvyťaženejším hráčom v poli v Atléticu. Ako si to vysvetľujete?
Je to zásluha trénera a aj toho, že som zdravý. Musím zaklopať. Snažím sa si miesto vybojovať v každom zápase svojimi výkonmi. Možno sme ani nečakali, že moja prvá sezóna bude takáto. V každom zápase si hovorím, že opäť bojujem o základnú zostavu. Nechcem, aby prišlo uspokojenie.
Stále používate svoj zápisník z čias vo Feyenoorde?
Áno. Zapisujem si pred každým zápasom úlohy, ktoré mám plniť, a veci, na ktoré sa chcem sústrediť. Je to moja vizualizácia pred zápasom, aby som sa mohol sústrediť iba na výkon.
Premýšľali ste nad tým, ako by vyzerala kariéra, keby vyšiel prestup do Saudskej Arábie?
Áno, premýšľal som nad tým. Rozhodovanie bolo náročné, riešil som to s rodinou. Mal som veľké rozhovory s manželkou Kristínkou, agentom Braňom Jašurekom aj Mariánom Jelínkom, ktorý je uznávaný mentálny kouč v Česku. V tom čase sme vôbec neboli v kontakte s Atléticom, lebo nebola dohoda s Feyenoordom. Stále som však cítil, že chcem ísť do Atlética. A potom sa to stalo – Atlético sa prebudilo, prejavilo záujem a do 24 hodín som bol v Madride. Aj keď to nebolo jednoduché, posilnilo ma to.
Aké máte ešte ciele?
Roky ubiehajú a už nie som mladý reprezentant. O to viac si snažím uvedomovať každý zápas. V nedeľu som hral na pôde Realu Madrid, teraz ma čaká baráž o postup na majstrovstvá sveta, potom štvrťfinále Ligy majstrov proti Barcelone a finále španielskeho pohára. Medzitým ešte liga tiež proti Barcelone. Až mám z toho zimomriavky. Chcel by som zažiť majstrovstvá sveta. Viem, že čas beží a pre niektorých z nás to môže byť posledná šanca. Verím, že ja ich budem mať aspoň dve.
Už vo štvrtok váš čaká v drese národného tímu semifinále baráže o postup na majstrovstvá sveta. Mnohí fanúšikovia považujú Kosovo za najľahšieho súpera v baráži. Súhlasíte?
Čaká nás veľmi ťažký zápas. Aj náš tréner povedal, že ich káder má vyššiu hodnotu ako náš. To hovorí za všetko. Skončili druhí v skupine so Švajčiarskom, Slovinskom a Švédskom. Budú veľmi náročné. Takéto zápasy často nerozhoduje krása, ale efektivita. Musíme sa dobre pripraviť a veriť, že s pomocou fanúšikov to zvládneme. Najradšej by som už išiel na hotel a začal regenerovať.
Aké sú vaše ambície s Atléticom?
V tejto sezóne to asi nevyjde, ale verím, že naše výkony nás tam raz dostanú. Podpísal som zmluvu na päť rokov a bolo by fantastické raz získať španielsky titul. Už čoskoro nás čaká finále španielskeho pohára, kde je Atlético po trinástich rokoch. Sme aj vo štvrťfinále Ligy majstrov, čom som predtým nezažil. Užívam si to. Chcel by som s Atléticom získať trofej. To je jeden z mojich najväčších cieľov.
Prekvapilo vás, akú pozíciu ste si vybudovali?
Možno sme ani nečakali, že to pôjde tak rýchlo. Momentálne mám najviac odohraných minút v tíme, čo je obrovská vec.
Čo je pre vás dôležitejšie – individuálne ocenenia alebo tímový úspech?
Jednoznačne tím. Keby mi niekto povedal, že mi vezme toto ocenenie, ale postúpime na majstrovstvá sveta, okamžite to beriem.
Je rok 2025 vrchol vašej kariéry?
Určite patrí medzi tie najlepšie. Mám pocit, že kariéra ide krok po kroku vyššie.
Chcete urobiť ešte ďalší krok vyššie?
Nie som typ, ktorý rád mení kluby. Teraz by som najradšej zostal v Atléticu čo najdlhšie.
