V Lige majstrov bránil Figa. Bývalý reprezentant je maliar, natierač

Ich život je šport. Lenže po víťazstvách aj prehrách sa začína reálny život...

Keď ROMAN KONEČNÝ schádzal z ihriska, fanúšikovia mu tlieskali. Skandovali jeho meno. Miestny hlásateľ menoval kluby, v ktorých pôsobil. Medzi nimi Artmediu Bratislava, v ktorej drese hral proti slávnemu Interu Miláno.

Tridsaťdeväťročný odohral v drese rodného klubu TJ Iskra Holíč v šiestej lige posledný futbalový zápas, ale ako chutí život bez profesionálneho športu okúsil už oveľa skôr. Prečítajte si ďalší príbeh zo seriálu Život po kariére.

Čo vám prebiehalo hlavou, keď ste kráčali z ihriska?

Celá kariéra. Cez Ligu majstrov v Artmedii, po zápasy v Slovane, kam som sa nečakane dostal z piatej amatérskej ligy. Keď mi vtedy zavolal tréner Vladimír Weiss, bol to šok. Myslel som, že žartuje, že si zo mňa Slovanisti robia srandu.

Vybavili sa mi aj spomienky, ako som prvýkrát vybehol na trávnik v Holíči. Zažil som tu krásne detstvo.

Koľko ste mali rokov, keď ste začali s futbalom?

Štyri. Od piatich som hrával pravidelne. Na ihrisko ma priviedli rodičia, ktorí ma vždy podporovali. Otec bol brankár, takže futbal mám v génoch.

V mládežníckych kategóriách som hrával za reprezentáciu Slovenska, kde tréner trval na mojom odchode z Holíča. Mal som si nájsť väčší klub.

Na výber som mal medzi Trnavou a Trenčínom, rozhodol som sa pre Spartak. V Trnave som absolvoval učilište so zameraním na futbal.

Premiéru za áčko Trnavy ste si odkrútili ako osemnásťročný.

Nebohý tréner Jožko Adamec prišiel do kabíny dorastu. Ukázal na mňa a Kamila Kopúnka. Vraj si máme zbaliť veci a ideme k mužom.

Zostal som prekvapený. Pre mladého chalana to bola veľká vec. Bol som mimoriadne nervózny. Dorastenecká liga a mužský futbal? Bol to obrovský skok.

Našťastie som mal skvelých spoluhráčov, ktorí mi pomohli. Za všetkých spomeniem Jaroslava Hrabala, ktorý mi ukázal cestu mužským futbalom. V krízových situáciách ma veľmi podržal.

Bol som rád, že som zapadol do kolektívu, v ktorom boli mená ako Marek Ujlaky, Miroslav Kriss či Martin Poljovka.

Ako vyzeral premiérový zápas proti Košiciam?

Je to paradox, ale hneď prvý štart priniesol prvý ligový gól. Vystrelil som z 35-tich metrov a tečovaná lopta zapadla do brány.

Nikto tomu neveril, veľmi sme sa tešili.

Gól ma upokojil a naplno som si veril. Bol som hrdý, že som splatil dôveru trénera Adamca. Ďakujem mu za všetko. Pretože vďaka nemu mohla moja kariéra napredovať.

Aký bol legendárny Jozef Adamec človek?

Výnimočný. Ja ho považujem za svojho druhého otca. Nemali sme žiadne problémy a vždy ma podržal. Vychádzali sme spolu veľmi dobre.

Viete, že sa bál lietať?

Bál sa aj vtedy, keď lietadlo letelo ponad ihrisko. Vždy sa prežehnal a modlil za ľudí, ktorí sú v ňom. Aby dobre docestovali.

Bol silno veriaci človek. Pred zápasmi nám robil na spánky krížiky. Aby sme dobre hrali a nič sa nám nestalo.

S reprezentáciou Slovenska do 19 rokov ste na ME 2002 v Nórsku získali bronz. O rok neskôr ste hrali na MS dvadsaťročných v Spojených arabských emirátoch. Ako spomínate na pamätné turnaje?

Trnava veľa hráčov v reprezentácii nemala. Dostali sme sa tam s Ivanom Lietavom, nominoval nás tréner Peter Polák. Na Spartak si zanadával, že o nás nedal vedieť skôr. Vtedy to tak bolo, že kluby informovali o lepších hráčoch.

Bolo to veľké prekvapenie. Nikto nečakal, že sa vôbec dostaneme cez kvalifikáciu a silné Portugalsko.

Bronzové medaily v Nórsku boli senzačný úspech. Stretli sme sa tam výnimočná generácia hráčov ako Juraj Halenár, Filip Šebo, Viktor Pečovský, Igor Žofčák a mnohí ďalší. Je to úspech, ktorý sa odvtedy neopakoval.

Na majstrovstvá sveta sme išli s malou dušičkou. V osemfinále sme odohrali vyrovnanú partiu s nabitou Brazíliou.

Vyhrávali ste 1:0 po góle Filipa Šeba, no nakoniec ste prehrali po predĺžení.

Celý turnaj sme odohrali chorí. Všetkých hráčov chytila viróza a dostali sme horúčky. Napriek tomu sme postúpili zo skupiny a trápili najväčšieho favorita.

Stretli sme sa tam výnimočná partia, na ktorú nikdy nezabudnem.

Veľký zápas ste odohrali aj v drese Artmedie Bratislava, v skupinovej fáze Ligy majstrov ste podľahli slávnemu Interu Miláno 0:1.

Nastúpil som len na šestnásť minút, ale nikdy na to nezabudnem. Bola to skúška ohňom. Do Petržalky som prišiel po polročnom treste a môj prvý zápas bol proti Interu Miláno.

Keď mi tréner Vladimír Weiss povedal, že idem na ihrisko, mal som rešpekt. Po prvej lopte však tlak zo mňa opadol.

Proti nám stáli hviezdy ako Luís Figo, Marco Materazzi či Adriano. Bol to veľký zážitok. A česť brániť takých hráčov.

Za čo ste mali polročný trest?

V Trenčíne som Csabovi Horváthovi zlomil nohu. Obaja sme išli do šmýkačky a nešťastne som ho trafil na píšťalu.

Ťažko sa mi o tom hovorí. Mrzelo ma to. Hneď som mu volal a ospravedlňoval sa. Som rád, že moje ospravedlnenie prijal.

Nebol to prísny trest?

Zlomil som mu nohu, takže nie.

S Artmediou ste boli blízko postupu zo skupiny. V poslednom domácom zápase s FC Porto ste remizovali 0:0, ak by ste vyhrali, dostali by ste sa do vyraďovacích bojov...

Nemecký rozhodca Markus Merk nás totálne zarezal. Videl to celý svet a dodnes to mrzí.

Lopta išla do siete, ale zastala v mláke. V závere sme mali kopať jasný pokutový kop, ktorý nevidel iba Merk. Škoda.

Po sezóne ste odišli do gréckeho druholigového klubu Thrasyvoulos Fylis. Prečo?

Skončila mi zmluva. Keďže som bol po plastike kolena, išiel som sa tam rozohrať. Bol to polročný kontrakt.

V klube mali isté problémy, pre ktoré vypadli do druhej ligy. Potrebovali sa v nej zachrániť, čo sa nám podarilo.

Stretol som sa tam s kamarátom Jozefom Kožlejom, za čo som vďačný.

Thrasyvoulos Fylis je časť Atén, niečo ako Lamač pri Bratislave.

Boli sme pri mori, takže sa to tam dalo zvládnuť…

Nehovoríte to presvedčivo. Písalo sa o tom, že v tých časom sa zápasy v Grécku predávali. Je to pravda?

Miestna liga mala trošku lepšiu úroveň ako slovenská. Keď sa vravelo, že je skorumpovaná, asi to bola pravda. A to sa mi nepáčilo. Odišiel som preto domov. Či je to prvá alebo posledná liga, korupcia do športu nepatrí. Odmietam ju.

Posilnili ste Dunajskú Stredu. Prečo práve tento klub?

Prišla ponuka. Na DAC však takisto nemám dobré spomienky.

Šéfom bol Iránec Khashayar Mohseni. Klub mi nevyplatil približne milión korún, preto som sa s ním súdil.

Ako súd dopadol?

Prehral som. Lebo ja som obyčajný človek a oni majú iné páky.

Bol som znechutený. Vrátil som sa preto domov na Záhorie. So Skalicou sme postupovali zo štvrtej do prvej ligy. Bolo to pekné obdobie.

Chvíľu som hosťoval v českom Hodoníne, no potom prišla nečakaná ponuka. Zo Slovana Bratislava.

Futbal som hral len na amatérskej úrovni, v piatej lige za Holíč. Robil som u otca vo firme a trénoval iba dvakrát do týždňa. Mal som preto minimálnu kondíciu.

Keď mi volal vtedajší šéf Petr Kašpar, myslel som, že odpadnem.

Pýtal som sa ho, či si robí srandu. On iba odvetil, že tréner Vladimír Weiss má o mňa záujem a dal mi ho k telefónu. Aj jeho som sa pýtal, či nežartuje.

To bolo v utorok a cez víkend som už nastupoval na zápas. Ligu som hral bez angažmán a bez tréningovej záťaže.

Bol to obrovský skok, no popasoval som sa s ním veľmi dobre. Z posledných dvanástich kôl som odohral jedenásť zápasov, v ktorých som nesklamal.

Povedali ste trénerovi Weissovi, že ste bez tréningu?

Áno. Vypadli mu zranení hráči, ktorých potreboval rýchlo nahradiť. A tak volal bývalého zverenca z Artmedie.

Hral som vo všetkých troch slovenských veľkokluboch, no mrzí ma jedno. Že som ani raz nevyhral titul či pohár.

Zahral som si za reprezentáciu Slovenska, v pohári UEFA i v Lige majstrov. No cenná trofej mi chýba.

Aj v Skalici, keď sme postupovali, stále sme šli z druhého miesta.

Fakt je, že v mužskej kategórii som nikdy ligu nevyhral.

Napriek tomu to bola krásna kariéra. Verím, že všetky úspechy som si ušetril pre synov, ktorí takisto hrávajú. Držím im silno palce.

Čomu sa venujete po skončení profesionálnej kariéry?

Som maliar, natierač. Pracujem v maliarskej firme Schaeffler v Skalici.

Ľudia si myslia, že futbalisti na Slovensku zarábajú milióny. Nie je to však pravda.

Mali sme sa o trocha lepšie ako bežní pracujúci ľudia. Zabezpečiť futbalom na celý život sa však nedá. Aspoň nie u nás.

Mysleli ste počas kariéry na život po nej? Odkladali ste si na horšie časy?

Ja som bol mladý a hlúpy. Tieto veci však za mňa našťastie riešil otec. On myslel na zadné vrátka, držal kasu a ja mu za to ďakujem.

Je pravda, že ste počas kariéry hrávali automaty?

Mal som chvíľu problémy s gamblerstvom. Ako veľa ďalších futbalistov a športovcov. Nikdy som však nehral do mínusu.

Priateľka ma z toho dostala, za čo jej ďakujem. Dnes máme dvoch synov a usporiadaný život.

Postavili sme si dom v dedinke Vrádište pri Skalici a sme tu šťastní.

Čím to podľa vás je, že športovci podliehajú gamblerstvu, drogám, alkoholu či iným nerestiam?

Majú viac voľna ako iní ľudia. Aspoň za našich čias to tak bolo. Tri hodiny sme trénovali a potom sme mali celý deň pokoj.

Dnes to je, našťastie, v popredných kluboch profesionálnejšie. Tréningy sú dvojfázové, hráči majú spoločné aktivity a obed. A nemajú tak čas na hlúposti.

Povedali by ste, že po kariére budete maliarom, natieračom?

Mal som také zadné vrátka. Idem v stopách otca, ktorý je už dôchodca. Pracuje tu i brat, takže sme tu spolu.

Každé ráno o siedmej si oblečiem montérky a natieram všetko od obkladacích priestorov cez chodníky. O tretej končíme, víkendy máme voľné.

Je to náročná práca?

Každá práca je v niečom náročná a v inom ľahká. Je to manuálna robota, s čím som sa musel vyrovnať. Celý život som hral iba futbal, no rýchlo som si na ňu zvykol. Práca na napĺňa, absolútne si nesťažujem. Som tu spokojný.

Ako ľudia vo firme so šesťtisíc zamestnancami berú, že bývalý hráč Ligy majstrov maľuje a natiera?

Vôbec to neriešia. Je tu tiež viacero bývalých hokejistov Skalice. Nevnímam sa ako výnimočný. Som len obyčajný chlap, ktorý chodí do práce. A rád.

Každá práca má svoje pre aj proti. Treba si preto nájsť to pozitívne. A potom vás baví omnoho viac.

Keď manuálne pracujete vo firme, nenapadne vás, že ste mohli byť niekde inde? Úspešný tréner alebo zabezpečený, bývalý svetový hráč?

Nie každému sa podarí dostať do veľkého klubu a našetriť si na celý život. Aj keď je pravda, že ja som to mohol dokázať...

Čo máte na mysli?

S Artmediou sme boli na sústredení v Turecku. Manažér Petr Kašpar prišiel za mnou, aby som sa nezranil, že odlietam na skúšku do anglického Boltonu Wanderers FC.

Znie to neskutočne, ale v poslednom zápase som si sám poškodil predný krížny väz. Zle som sa otočil a praskol mi.

Vtedy namiesto mňa išiel do Anglicka Ľubomír Michalík, typologicky podobný hráč, ktorý sa tam presadil.

Bral som to ťažko, ale asi to tak malo byť. Všetko v živote sa pre niečo deje.

Keby som odišiel na ostrovy, možno som dnes bezdetný a slobodný. A takto mám krásnu manželku so skvelými synmi. Fantastickú rodinu.

S kariérou som maximálne spokojný. Všetko som spravil najlepšie, ako som vedel, preto si nemôžem nič vyčítať. Že som zarobil málo a teraz musím maľovať? To ma nerozhodí. Veď to robím rád.

Koľkí zarobili viac a skončili na psychiatrii s liekmi. Kým sme zdraví, všetko je dobré.

Plánujete sa stať trénerom?

Áno, futbal je moja srdcová záležitosť. V prvom rade sa však chcem teraz venovať rodine. Veľa času som strávil na ihrisku, preto jej to teraz vynahradím.

Články zo seriálu Život po kariére prináša Sportnet.sk a finančná skupina PARTNERS.