BRATISLAVA. Predvádzal elegantné finesy a kľučky. Zatienil najväčšie hviezdy svetového giganta. Mal zásadný podiel na tom, že bratislavský Slovan vo finále európskeho pohára zdolal slávnu Barcelonu.
Najprestížnejší španielsky denník napísal:
,,Slovan mal vo svojich radoch hráča večera. Futbalistu, akého ťažko nájdeme na španielskych ihriskách. Barcelona rozhodne nemala hráča, ktorý by sa mu mohol rovnať.“
Dnes to pôsobí sci-fi, ale slovanista Karol Jokl bol hlavnou hviezdou finále Pohára víťazov pohárov, čo bola v tom čase európska súťaž čísla dva. Písal sa rok 1969.
Podľa mnohých to bol najgeniálnejší futbalista, ktorý sa na Slovensku narodil. Najlepší driblér, najlepší technik. Pamätníci, čo ho videli na živo, ho prirovnávajú k velikánom svetového futbalu ako Lionel Messi.
Ak by žil, tak by mal dnes osemdesiat. Volal sa Karol Jokl.
Sedemnásťročný zjav
Hovorilo sa, že „chodili na Jokla“, pretože sa vďaka svojim kreatívnym fintám stal diváckym obľúbencom.
V roku 1963 prestúpil z rodného Partizánskeho do Slovana a diali si veci. Nebolo to celkom zadarmo, za transfer dostal 1759 korún a svojim bývalým spoluhráčom z Iskry vybavil i nové dresy.
Na jeho prvý tréning na Tehelnom poli prišlo azda tritisíc zvedavých fanúšikov.
Rozchýrilo sa totiž, že z Partizánskeho príde 17-ročný futbalista s technikou Brazílčana. Belasí začínali letnú prípravu a nadšení diváci mladíkovi tlieskali.
Vo svojom treťom zápase dal Spartaku Praha Sokolovo (terajšia Sparta, 5:1) prvý ligový gól.
V novembri toho istého roku mal premiéru v reprezentácii. V Belehrade proti Juhoslávii vystriedal čilského strieborného medailistu Adolfa Scherera.
Jokl mal v Slovane troch trénerov, jedného slávnejšieho ako druhého – Leopolda „Jima“ Šťastného, Michala Vičana a sprvoti spoluhráča Jozefa Vengloša.
Jim Šťastný by ochorel, keby na úvodnom tréningu nedal nováčikovi prezývku. Joklovi v lete 1963 povedal:
Ako sa stal Kopýtkom
„Aha, ty si z tých Baťovian. Budeš Kopýtko,“ rozhodol legendárny tréner.
Partizánske (predtým Baťovany) bolo legendárne mesto obuvi.
Prezývka bola trefná, Jokl pri fintičkách zvláštnym spôsobom vyhadzoval loptu akoby pätičkou. Bol iste najlepším technikom československých trávnikov svojej doby, azda i histórie.
V Club hoteli Slovan sa stretávala bohéma s fanúšikmi. Pokecali si, hráči po tréningu zavše neodmietli dve decká vínka, niektorí si zapálili. Karol k nim patril, ukazoval modré členky po kopancoch súperov, ktoré už nikdy nestratili túto farbu. Na nikoho sa však nikdy nesťažoval.
Medzi futbalistov chodieval, žiaľ, tiež už zosnulý skladateľ, herec, režisér Jaroslav Filip.
V roku 1996 si v SME zaspomínal: „Karola Jokla som ako futbalový fanúšik a veľký slovanista nesmierne obdivoval. Imponovala mi jeho technika, precíznosť, elegancia, prehľad, presná a nečakaná strela. Tieto schopnosti sa uňho snúbili s čistotou jeho hry, pričom práve on bol pre svoju virtuóznosť často terčom hrubých zákrokov bezradných súperov.“
Držal v šachu Barcelonu
Karol Jokl bol hráčom, ktorým sa dnes múdro hovorí – rozdielový. Dva jeho zápasy zostanú fanúšikovi Slovana naveky v pamäti.
Bazilejský Štadión svätého Jakuba videl 21. mája 1969 nezabudnuteľné finále Pohára víťazov pohárov, v ktorom Slovan zdolal slávny FC Barcelona 3:2.
Joklov záverečný koncert futbalovej techniky, keď azda dve minúty naťahoval čas pri rohovej zástavke Španielov, dvíhal zo sedadiel aj katalánskych priaznivcov.
Na konci prvého polčasu dal Bratislavčan geniálnu prihrávku na gól z autu. Štadión nemal oplotenie, bol obkolesený policajtmi so psami.
Jokl išiel po loptu akoby bojazlivo. Balamutil súpera. A zrazu hodil na polovicu Barcelony, kde bol sám Ján Čapkovič.
Ten opisoval: „Keď Karol zakričal - Jano, bež - vedel som, že dostanem stopercentnú loptu - gólovú.“ Bratislavčania viedli 3:1.
Práve Čapkovič tvrdil, že taký hráč sa na Slovensku rodí raz za sto rokov.
Kúpili by ho za sekundu
Redaktor týždenníka Gól Pechr po bazilejskom finále uznal: „A je tu ešte jeden hráč - Karol Jokl. Ak sa tomuto futbalistovi chce, nemá páru. Proti Barcelone podal výkon, na ktorý bude Európa dlho spomínať.“
Alexander Vencel starší, brankár slávneho „bazilejského“ Slovana a Joklov sused na Tehelnom poli, si v roku 2009 zašpekuloval:
„Neviem, koľkých by vtedy Barcelona zo Slovana kúpila, neviem, či aj mňa. Karola Jokla však za sekundu, hneď v šatni.“
V roku 1975 hral Slovan o titul na susedných Pasienkoch, patriacich vtedy Interu, pod taktovkou Jozefa Vengloša rozhodujúci zápas o ligové prvenstvo s Interom.
Na vedúci gól Jurkemika odpovedal Jokl nevídaným slalomom od polovice ihriska a tesne spoza šestnástky typickou strelou v pohybe a bez viditeľného náprahu vyrovnal.
Slovan získal ďalší titul, Jokl sa rozlúčil s belasým dresom životným výkonom.
Nadpozemský výkon
Karolov dlhoročný spoluhráč, dnes športový riaditeľ Slovana Ján Švehlík, dal druhý gól. „To, čo hral v tom stretnutí Karol Jokl, bolo nadpozemské. Lúčil sa so slovanistickým dresom, ten titul patrí v mojich spomienkach jemu,“ povedal Švehlík.
Nemal ešte ani tridsať, patril k oporám Slovana, keď sa rozhodol po zisku titulu s najvyššou súťažou skončiť. V roku 1975 odišiel do druholigovej Prievidze. Odkrútil si ešte jednu sezónu a bol koniec.
Zaradil sa do civilného života, učil na strojníckej fakulte telocvik a do veľkého futbalu sa zasa vrátil až po takmer dvadsiatich rokoch. A opäť na Tehelné pole, keď si ho tréner Dušan Galis vybral za svojho asistenta. Pomáhal mu k zisku troch titulov.
Tuhý fajčiar málokedy dával navonok svoje pocity. Jokl bol introvert, uzavretý až tichý. Aj v tom Club hoteli pôsobil veľmi skromne. Na ihrisku ho vedeli rozladiť prehnaná tvrdosť, zákernosť, znechutili ho pokriky.
Vnútri však nesmierne prežíval všetko vo futbale a nadovšetko to, čo bolo spojené s jeho Slovanom.
Srdiečko dostalo zásah
Veľmi ho trápili prehry. Po jednej z nich s Lokomotívou Košice doma 0:1 mu prišlo nevoľno.
Necítil sa po ňom dobre, nešiel ani na pozápasovú tlačovú besedu, čo bola v tom čase jeho úloha, ale vybral sa domov. Tam v pondelok nadránom 28. októbra 1996 odišiel do futbalového neba. Srdiečko dostalo zásah, z ktorého sa nespamätalo.
Herec Július Satinský vo svojich Chlapcoch z Dunajskej ulice v opise bratislavského Tehelného poľa kreslí:
„V sedemdesiatych rokoch zriadili pri tenisových kurtoch Club hotel Slovan, kde ste si mohli aj vo všedný deň vypýtať autogram od slávnych futbalistov. Sedávali tam bratia Čapkovičovci, Karol Jokl s doráňanými nohami. Tehelné pole vonia - podobne ako parížske predmestia - vôňou slávnej minulosti. Odjakživa to bolo zdravé jadro Bratislavy.“
Komik – spisovateľ ani futbalista – umelec, žiaľ, už nežijú. Obaja zomreli privčas, Satinský mal šesťdesiatjeden, Jokl ešte o desať rokov menej. Oboch národ miloval.
V roku 2016 ho uviedli do Siene slávy slovenského futbalu.
Jokla si uctili aj v rodnom meste. V Partizánskom nesie štadión jeho meno.
