Za striebro v Tokiu dostal 2800 korún. Viac ako polovicu mu stiahli

Bol unikátny futbalový zjav. Obávali sa ho nielen súperovi útočníci, ale aj brankári. Góly strieľal vo federálnej lige i pohárovej Európe. Život legendárneho brankára ANTONA ŠVAJLENA (83) je úzko spätý s olympionizmom.

V roku 1964 bol členom strieborného československého tímu. Olympiáda sa vtedy konala na rovnakom mieste ako tá tohtoročná. V Tokiu.

„Medailu som dostal až pri príležitosti šesťdesiatych narodenín,“ hovorí držiteľ Zlatých kruhov SOV, či Zlatého odznaku SFZ.

Čo pre vás znamenala účasť na OH 1964 v Tokiu?

Zúčastniť sa olympiády je to, čo si želá každý športovec. Predstavuje to vyvrcholenie jeho športového snaženia. Aj ja som sa ocitol medzi týmito šťastlivcami.

V tom čase sa mužstvo na olympiádu tvorilo z hráčov, ktorí mohli byť v širšom kádri reprezentácie, ale nenastupovali za ňu.

Bola to prvá olympiáda, ktorá sa uskutočnila na ázijskom kontinente. Aký dojem vo vás zanechala?

Tokio bolo na hry úžasne pripravené. Organizačnú stránku zvládli fantasticky. Všetko bolo do bodky naplánované, autobusy chodili označené olympijskými znakmi. Slávnostné otvorenie hier i olympijská dedina, to všetko bol ohromný zážitok.

Zažili sme aj zemetrasenie so slabšou intenzitou. V noci sme cítili, ako nás začalo triasť. Upratovacia služba nás potom upokojovala, že to nebolo nič strašné. Oni sú na to zvyknutí.

Ďalšia vec sa viaže s bývaním v olympijskej dedine. Ženy v nej boli samostatne, oddelené ostnatým drôtom. Ony mohli chodiť do ostatných častí, ale k nim sa dostať nedalo.

Ako si spomínate na futbalový turnaj?

Do dejiska sme dorazili ako jedna z prvých výprav. Leteli sme cez Hongkong a Austráliu. Absolvovali sme štrnásťdňovú prípravu, počas ktorej sme hrali zápasy s miestnymi akademikmi.

Futbal bol v tom čase v Japonsku ešte v plienkach. Keď som vykopol silnejšie loptu, diváci mi tlieskali. A čím dlhšie letela, tým bol potlesk silnejší.

Jednotkou Československa na turnaji bol František Schmucker. Vy ste sa do brány dostali len raz, ale stálo to za to. Šlo o zápas proti Brazílii.

Bol to posledný zápas v skupine, vyhrali sme ho 1:0. Môžem s hrdosťou konštatovať, že mi Brazílčania nestrelili gól.

Vo finále československý výber podľahol Maďarsku 1:2. Medaily dostali len hráči, ktorí nastúpili, pričom v tej dobe sa ešte nemohlo striedať. Čo sa ušlo vám?

Dostali sme diplomy a po návrate domov nám bolo udelené ocenenie majster športu. Finančne to bolo neporovnateľné s dnešnou dobou. Za olympiádu som dostal dvetisíc osemsto korún. Z toho tisíc osemsto nám stiahli, lebo sme si nechali uniformy a veci, ktoré nám to pripomínali. Neskôr som ich venoval múzeu v Bratislave, kde ich ohodnotili a zaplatili mi za to.

Medailu som dostal až pri príležitosti šesťdesiatych narodenín. Od Slovenského olympijského výboru, ktorého som bol v tom čase podpredsedom. Z medaily Tóna Urbana (kapitán strieborného tímu na OH v Tokiu 1964, pozn. red.), ktorý bol takisto členom SOV, sa urobila kópia.

Boli ste vychýreným exekútorom penált. Okrem československej ligy ste sa gólovo presadili aj v Pohári UEFA proti Spartaku Moskva. Trúfli by ste si kopať jedenástku aj na olympiáde?

Áno, nemal by som s tým problém. Bol som na to aj určený. Ako vôbec k tomu prišlo, že som zahrával penalty? Keď sme raz v pohári hrali proti Slovanu Bratislava, išiel som ich kopať Viliamovi Schrojfovi. Štyri som premenil (v tom čase zahrával všetky penalty v rozstrele rovnaký hráč, pozn. red.), piatu som už nemusel, lebo dve som chytil. Penalty som zahrával aj počas pobytu olympionikov v Južnej Amerike, či Sovietskom zväze.

Mojou výhodou bolo, že som vedel, čo súperov brankár asi spraví. V lige som zahrával dvanásť penált, jedenásť som premenil. Jednu mi Ivo Viktor chytil.

Boli ste od skončenia OH 1964 niekedy v Japonsku?

Nie. Pochodil som celý svet, navštívil som Austráliu, Indiu, Peru a mnohé ďalšie krajiny, ale v Japonsku som už viac nebol.

Mal som aj možnosť ostať žiť v zahraničí, núkali mi pekné peniaze, ale nikdy som na to ani nepomyslel. Vždy som vravel, že mám doma manželku i detí a musím sa vrátiť. Takisto to bolo aj pri ponukách z Prahy.

Pamätám si, že som Japoncov ešte potom prosil, aby mi poslali medailu, ale na SOV prišla odpoveď, že ich mali len toľko, koľko rozdali. Neverím tomu.

K olympionizmu ste mali veľmi blízko aj po skončení aktívnej kariéry. Podieľali ste sa na formovaní začiatkov olympijského hnutia v Československu i na Slovensku. V Košiciach ste roky zastávali funkciu predsedu tamojšieho olympijského klubu, v súčasnosti ste jeho čestným predsedom.

Začalo to tým, že sme založili olympijský klub v Prahe. Tvorili ho športovci, ktorí sa na olympiáde umiestnili do šiesteho miesta. Ja som bol člen výboru.

Keď sa potom zakladala olympijská spoločnosť na Slovensku, bol som oslovený znova. Predsedkyňou bola Mária Mračnová a ja som sa stal podpredsedom. V SOV som bol predsedom Združenia olympijských klubov Slovenska.

Olympijský klub Košice sme ešte pred vznikom samostatnej Slovenskej republiky zakladali spoločne s bronzovým medailistom z OH 1952 Mikulášom Athanasovom, ďalšími zápasníkmi Attilom Borisom, Jozefom Mihókom a ďalšími nadšencami olympionizmu. V ňom som bol predsedom do roku 2013.

Po 57 rokoch sa olympijské hry vrátia do hlavného mesta Japonska. Tešíte sa na to?

Samozrejme. Veľmi ma však mrzí, že vzhľadom na situáciu vo svete, budú hry prebiehať bez fanúšikov. Ako som už povedal, olympiáda je pre každého športovca sviatkom a snaží sa na nej podať vrcholný výkon.

V minulosti som bol na olympiáde v Barcelone, Lillehammeri, Aténach, či Londýne a uvažoval som nad tým, či by som sa po rokoch nevybral aj do Tokia. Ak by ma oslovili, možno by som sa na to dal.

Je smutné, že kým pri príležitosti päťdesiateho výročia zisku strieborných medailí nás pozvali do Prahy, SOV tak vôbec neurobil. Keď som to potom spomenul, bolo mi povedané, že my sme boli za éry Československa.

Komu zo slovenských športovcov dávate v Tokiu najväčšie šance?

Prial by som si, aby každý jeden získal medailu. V tomto som veľký patriot, viem sa vžiť do hláv športovcov. V posledných rokoch nás držali najmä vodáci a veľmi im držím prsty, aby im to vyšlo aj tentoraz. Verím, že medailí pre Slovensko bude čo najviac.

V drese VSS Košice ste odchytali trinásť ligových sezón. Ste členom Klubu ligových brankárov (125 zápasov bez gólu) a vytvorili ste rekord v počte odchytaných zápasov bez prestávky (214). Ako vnímate súčasný futbal?

Veľkú rolu v ňom hrajú peniaze. Aj na nedávnych majstrovstvách Európy boli niektoré zápasy nezáživné. Nepáčia sa mi prihrávky dozadu, až na brankára. Ja som bol naučený rýchlo založiť akciu.

V klube, kde sa schádzame, si zvykneme zaspomínať. S Kánássym i ďalšími. Na vtedajší futbal chodilo v priemere osem až desaťtisíc ľudí. Dnes ich príde maximálne do päťtisíc. Niekedy aj päťsto či osemsto.

Letná olympiáda Tokio 2020 / 2021

• Letné olympijské hry Tokio 2021
• Program a výsledky LOH Tokio 2021
• Slovensko na LOH Tokio 2021
• Všetky športy na LOH Tokio 2021