Dlhé roky patril k najlepším. Viac vraj dokáže len Messi

BRATISLAVA. Po zápase chodil okolo Olympijského štadióna v Ríme spolu s manželkou a deťmi. Na rozlúčku mával fanúšikom, ktorí plakali a držali nad hlavami jeho podobizeň či dojímavé odkazy.

Slzám sa neubránili jeho spoluhráči a ani samotný hráč, ktorý v súčasnom futbalovom svete, v ktorom rozhodujú peniaze, ostal verný celý život jedinému klubu.

Francesco Totti si v štyridsiatich rokoch naposledy obliekol žlto-červený dres AS Rím s číslom desať. Za 25 rokov v ňom odohral 785 zápasov a strelil 307 gólov.

„Je nemožné opísať toľko rokov v niekoľkých vetách. Rád by som to urobil prostredníctvom piesne alebo básne, ale to nie je moja parketa. Všetko som sa snažil vyjadriť svojimi nohami na ihrisku,“ vyhlásil Totti vo svojom príhovore.

Následne sa na štadióne zdôveril, že z konca svojho futbalového príbehu má strach. „Nie je to strach, ktorý máte, keď stojíte pred bránou a musíte premeniť penaltu. Teraz nevidím cez diery v sieti, čo je v diaľke. Preto potrebujem vašu pomoc,“ zareagoval.

Šesťdesiattisíc ľudí na olympijskom štadióne mohutne zaburácalo.

Mal dve možnosti – červenú alebo modrú

Podobnú dojímavú rozlúčku si futbalový svet zrejme nepamätá. Môže za ňu výnimočný futbalový príbeh. Začal v rímskej štvrti San Giovanni, v ktorej malý Francesco naháňal loptu na dlažobných kockách i pri známej katedrále.

Prvé futbalové kroky urobil v malom klube Lodgiani. Už v dvanástich rokoch si talianske kluby všimli jeho veľký talent. V jeden deň zaklopala na dvere ich rímskeho bytu skupina mužov, ktorí sa predstavili ako futbaloví riaditelia.

„Boli v červeno-čiernom. Boli z AC Miláno a chceli, aby som za nich hrával. Mama len rozhodila rukami a vysvetlila im, že dieťa, ktoré vyrastá v Ríme, má len dve možnosti – červenú alebo modrú. AS alebo Lazio,“ prezradil Totti v liste pre playerstribune.com.

„Nebolo ľahké povedať nie. Ponúkali nám slušný balík peňazí. Mama mi vtedy dala dôležitú lekciu. Domov je najdôležitejšia vec v živote.“

Voľba padla na AS Rím. Rozhodol o tom jeho starý otec Gianluca, ktorý im celý život držal vášnivo palce.

„Zomrel, keď som bol malý chlapec. AS preňho nebol len klub. Bola to súčasť rodiny, naša krv, naše duše. Na ich zápase som bol prvýkrát ako sedemročný. Zobral ma tam otec. Ešte stále dokážem zavrieť oči a vybaviť si ten pocit.“

Jedával pizzu, čipsy a nutellu

Na prvé tréningy ho vozila mama. „Vždy ma čakala, kým skončím. Dve, tri, štyri hodiny. V zime, v daždi. Bolo jej to jedno. Čakala, aby som mohol snívať svoj sen,“ priznal.

V štrnástich rokoch podával lopty vo finále Pohára UEFA hráčom, ktorí sa o dva roky stali jeho spoluhráčmi. Za prvý tím nastúpil 23. marca 1993 proti Brescii, kedy vystriedal Ruggiera Rizzitelliho. Mal šestnásť.

„Pred zápasom s nami trénovali viacerí mladíci, ale Totti bol iný. Nasadzoval nám jasličky a pôsobil ako ostrieľaný futbalista,“ spomína Rizzitelli.

Tottiho spoluhráči prezývali Er Pupone (veľké dieťa).