Šerm pästí na Zátopkovej olympiáde. Janko Zachara bol slnečný človek, box povýšil na umenie

Vo veku 96 rokov zomrel vo štvrtok Ján Zachara, najstarší slovenský olympijský víťaz, držiteľ zlatej medaily v boxe z OH 1952 v Helsinkách. Sportnet prináša jeho portrét z knihy Antona Zerera Hry a sny.

Nikto mu nepovedal inak ako Janko. Aj keď podľa všetkých oficiálnych osobných dokumentov je Ján. Vždy ho tak láskavo oslovovali. Zamlada pre vek a útlu postavu, neskôr z úcty. Slnečný človek. Kto si ho očami premeral, netipoval by ho na boxera. A predsa ním bol. A ešte akým! V päťdesiatom druhom dokonca šampión olympiády. Helsinskej.

U nás dostala prívlastok aj Zátopkova. Ale trochu bola aj Zacharova. Lebo Janko bol pán ringu. Žiadny zatemnený mozog, ale otvorená hlava.

„Patril k tým, čo box povyšovali na umenie,“ takto človečensky ho charakterizoval športový publicista Marián Šimo v autobiografickej knižočke Zlatá za život.

„Box zo mňa urobil chlapa,“ sám priznáva vďačne. „Veď som bol taký slabučký chrústik, ktorého vietor takmer odfúkol.“ A o sebe vravel skromne, že v boxe bol rýdzi amatér, čo boxuje predovšetkým z pasie. Takí to zväčša ďaleko dotiahnu.

Nešťastná robinzonáda

Janko vyrastal v ringu už medzi benjamínmi, ako sa vtedy oslovovali žiaci. Viac ho však lákal futbal. Túžil byť brankárom ako jeho vzor, chýrny Španiel Zamora.

Po jednej robinzonáde si však zlomil ruku. Keď sa uzdravený vrátil medzi žrde, bolo jeho miesto obsadené. A tak si našiel cestu do ringu v trenčianskej sokolovni. Smrdel grošom a box s povesťou proletárskeho športu mu vyhovoval.

Prvý pokus však stroskotal. Tréner Martin Podhradský, armádny dôstojník, ho postavil na váhu. Ručička sa zastavila na 46 kilogramoch. A keďže to nebol chlap podľa ringových predpisov, nezapadal do kolónok žiadnych hmotnostných kategórií. Podhradsky mu odporučil: „Príď, keď zmocnieš.“

Napokon sa mu ho však uľútostilo a čoskoro zistil, že urobil sakramentsky dobre. Tá vyžla hltala všetko, čo povedal; robila všetko, čo prikázal. Navyše šikovne cifroval nohami. Živé striebro. Veď neskôr v Baťovanoch sa naňho prilepila priliehavá prezývka – Janko Mašinka.

Nohy mal mocné. Veď ako chalan pomáhal pri ručnej výrobe tehál. Priviezla sa hlina, naliali na ňu vodu a šarvanci hnietli chodidlami masu blata. Narobil sa ako mulica.

Najjemnejší šport

„Viete, že box je najjemnejší šport?“Otázka, ktorou Zachara často zaskočil svojich neprajníkov. Hneď si aj presvedčivo odpovedal:

„Lebo sa hrá v rukavičkách.“

No, rukavičky ako rukavičky... Príliš jemný výraz. Skôr kožené rukavice. Tie jeho zlaté helsinské, ktoré venoval bratislavskému Múzeu telesnej kultúry, by vedeli rozprávať.

Pred finále perovky na Hrách XV. olympiády prišiel rozhodca, ako bolo zvykom, do šatne s dvoma škatuľami. Z každej vybral pár rukavíc. Olympijské finále sa boxuje s nepoškvrnenými, len na túto príležitosť vyrobenými rukavicami, ktoré aktéri napokon získajú na pamiatku.

Vtedy sa používali ešte osemuncové, iba 228-gramové, a nie desaťuncové ako v súčasnosti. Z dlaňovej strany bielej farby vytŕčal červený štítok, na ktorom bolo napísané: Produce of Denmark. Approved by AIBA, päť do seba vpletených olympijských kruhov a rok 1952.

O tých Zacharových rukaviciach sa písali aj sympatické knižky. Inšpirovali aj renomovaných spisovateľov a publicistov: od Ruda Morica (Majster pästiarskych rukavíc, 1954) až po Mariána Šimu (Zlatá za život, 2009).

Šerm pästí

„Boxer musí byť psychicky dobre pripravený, musí vedieť rozdávať, ale aj prijímať,“ diktoval mi kedysi do notesa svoju skúsenosť. Sám nemal na ružiach ustlané.

Hoci jeho postava nezapadala do klasických predstáv o boxerovi, v ringu sa zvŕtal jedna radosť. Keď to roztočil, noviny siahali po chválospevoch. Čím si Zachara – dalo by sa povedať až absolútne – získal sympatie? Krásou boja, nebojácnosťou, vytrvalosťou a šermom pästí. Šerm pästí. To odkukal od rytiera medzi dvanástimi povrazmi, s ktorým veľa prežil a skúsil. Nikdy nedal dopustiť na Juleka, ako dôverne oslovoval londýnskeho olympijského šampióna Tormu.

„Medzi tým, ako sme bojovali my a teraz, nie je veľký rozdiel,“ vravel mi ešte v sedemdesiatych rokoch minulého storočia a podpísal by to aj dnes. „Asi už nikdy neuvidím takého boxera, akým bol kedysi Julo Torma. Mal úžasný postreh, pohybovú techniku. Ruky mohol mať aj na bruchu, a neinkasoval. Predovšetkým mi však imponoval jeho ohromný vzťah k boxu. Vedel päsťou nielen rozdávať údery, ale aj prijímať.“

Torma vyliečil aj Zacharovu traumu po Londýne 1948. Obaja vtedy posilnili Baťovany (súčasné Partizánske) a prežili tam krásny baťovský život. Aj napriek tomu, že ako špičkoví športovci zarezávali aj v práci. Zachara pracoval vo fabrike v opravárenskej dielni. Začínal o šiestej ráno a končil o druhej. Býval v internáte a o pol štvrtej už bol pripravený na tréning, zvyčajne s Tormom.

Kto ho nepoznal v ringu, nebral ho na prvý pohľad vážne. Taký šťúply boxer? Tintítko, ako vravia bratia Česi. Kto chce do ringu, musí byť podľa zovšeobecnených predstáv poriadna korba. Ale Jankovi tieto reči šli jedným uchom dnu, druhým von. Čoskoro sa presadil v československom meradle. Už na I. vše slovanských hrách (1946) oslnil a podmanil si pražskú Lucernu.

Vtedy osemnásťročný sa po prvý raz ocitol v reprezentácii. Keď ho nominovali na tieto obľúbené hry, mal veľkú radosť. O titul sa podelil s Rusom Segalovičom. Ocenenie všeslovanský majster – to vtedy znelo.

Aj pražské denníky si ho všimli a obľúbili. Najmä keď sa čoskoro najlepšie zvŕtal v olympijskej kvalifikácii na Londýn. V Budapešti vyhral nad majstrom Európy Lászlóom Bogácsom a z olympijského ústredia ho požiadali, aby im promptne poslal miery na olympijský oblek. Napriek tomu však na ostrovy neodcestoval a zúfalý zostal trčať doma.

„Mal som dvadsať a cítil som veľkú krivdu.“ Namiesto neho do výpravy vpašovali funkcionára, ktorý sa im odmenil tým, že emigroval...

Bolo to zlé a kruté. Janko trucoval. Táto skrivodlivosť ho hlboko zasiahla. V skratovej reakcii sa zaprisahal, že už nikdy v živote nevkročí do ringu. Nikdy však nehovor nikdy. Z depresií ho vyliečil Tormov londýnsky úspech. Keď sa zlatý Julek vrátil do Baťovian a rozprával o olympiáde, zabudol na krivdu a znovu sa s vervou pustil do tréningu. Možno ho raz aj on napodobní.

O štyri roky neskôr akoby niekto skopíroval londýnsky nominačný scenár. Jeho cesta do Helsínk sa sprvu zdala takmer zarúbaná. Napokon však cestovali piati boxeri. To sa však Torma musel poriadne napaprčiť a zasadiť za svojho kamaráta.

„Buď aj Zachara, alebo ani Torma,“ oznámil rezolútne vedeniu. Mimochodom, podobne sa zachoval a zabojoval aj slávny Emil Zátopek za bežca Stanislava Jungwirtha. Funkcionári sa Tormu zľakli. Obhajcovi olympijského prvenstva neradno oponovať. A až na jeho protest nominovali aj Zacharu.

Keď už mal Zachara olympiádu v suchu, nastala galiba s obočím. Posledné tri týždne pred odletom poctivo trénoval na sústredení v Zruči nad Sázavou. V jednom sparingu mu Franto Majdloch nešťastne natrhol obočie. Naporúdzi bol len závodný lekár. Namiesto stehov použil „kramličky“ (svorky), no obočie začalo hnisať.

Rýchlo ho poslali do Prahy, kde mu lekár Rudej hvězdy Jiří Čechura ranu prešil. Na helsinskom olympijskom preukaze bol zvečnený so zafačovaným obočím... Našťastie boxerské súťaže boli na programe až druhý týždeň olympiády, a tak sa stihol vykurírovať.

Sto koní a jeden somár

V mierumilovných Helsinkách sa svet rozdelený studenou vojnou konečne spojil. Moskva si však dala pred olympijskou premiérou podmienku: sovietska výprava bude bývať inde.

A tak športovci zo Západu žili v Käpylä a Východ – keďže ostatní v socialistickom tábore museli držať hubu a krok – v Otaniemi pri baltickom pobreží, blízko sovietskej námornej základne v Porkkale.

Zachara v Otaniemi odhalil niekoľko vecí, ktoré v živote nepoznal. Napríklad fínsku saunu, ktorá mu zachutila tak, že sa po nej cítil ako znovuzrodený, ďalej boxerskú hrušku, do ktorej mlátil v každej voľnej chvíli. Dobrá vecička na postreh a navyše šetrila exponované päste.

Prvý olympijský štart zastihol Zacharu v najlepších rokoch. Mal dvadsaťštyri. Keď si prezeral listinu perovej hmotnostnej kategórie, objavil mená tridsiatich účastníkov. Bude to fuška. Z kufra vzal ihlu a niť a dovnútra trenírok si starostlivo prišil talizman: malého svätého Antoníčka od sestry Marišky. Pre šťastie. Hádam sa zmiluje a pomôže mu. Možno stál pri ňom už počas jednej z ciest do boxerskej haly.

Torma, Zátopek a Zachara sa takmer zaplietli do dopravnej nehody. Zachránil ich iba pohotový Tormov zákrok. Chlapi ešte nezvyknutí na moderný technický výdobytok – svetelnú signalizáciu – ju nerešpektovali a vošli do jazdnej dráhy chevroletu. Duchaplný Julo ich v poslednej chvíli vytrhol spod kolies a karhal Zacharu jedným zo svojich tradičných bonmotov: Ty blázon, on má sto koní, ale ty si len jeden somár.“

Päť stupňov ku zlatej

V helsinskej Messuhalli čakalo Zacharu päť stupňov ku zlatej. V prvom kole jasne vybodoval 26-ročného Švéda Åkeho Wärnströma, boxujúceho

podobným štýlom ako on. Severan nemohol pochopiť, že stále triafa obávanou pravačkou iba do vzduchu. Rodák z Kubry sa šikovne uhýbal.

Toto víťazstvo ho upokojilo. Vyhral aspoň jeden súboj a už mu nikto nemohol vyčítať, že do Helsínk cestoval nadarmo. Po dni voľna vyradil v druhom kole skúseného 30-ročného Kórejčana Su Byeong-rana, ktorý boxoval aj na olympiáde 1948 v Londýne. Defenzívny štýl na Kórejčana platil.

Po súboji však československý reprezentant zmenil farbu pleti do modra.

„Nič ťa nebolí?“ vyzvedal tréner Podhradský, muž, ktorý mu po prvý raz natiahol boxerské rukavice.

„Nemá čo, on má viac modrín,“ víťazoslávne konštatoval jeho domaľovaný zverenec. „Choď za Bidermannom, nech ti dá kúsok hovädziny. Tá ti modrinu do rána vytiahne. Najlepšie je postrkať do nej kúsky ľadu,“ radil Torma sedliacku medicínu, keď zazrel sinky pod Jankovým okom.

Matička šaštínska! Ani lekár Pavol Handzo ho pod sprchou nepoznal. Taký bol doriadený. Zachara sa cítil ako majiteľ inej tváre. Ale ide sa ďalej. Vo štvrťfinále už čakal nadržaný Maďar János Erdei, od ktorého rok predtým v Budapešti inkasoval nakladačku. Torma bol pečený-varený u Maďarov (veď istý čas bol jedným z nich), ktorí bývali v Otaniemi v rovnakom bloku. Z výzvedov sa však vrátil s kyslou tvárou.

„Janči má dlhé ruky, silný úder, verí si a je od teba o rok mladší,“ konštatoval, no hneď dodal: „To však neznamená, že máš pustiť do gatí.“

Bol to súboj Erdeiových dlhých rúk a Zacharových rýchlych nôh. Rozhodla lepšia kondícia. Možno tie užitočné hodiny tanca a gymnastiky u Hojera v Prahe. Erdei sľúbil Tormovi, že ak nad Zacharom vyhrá, dostane štangľu maďarskej salámy.

„V porovnaní s naším posledným vzájomným zápasom, ktorý môj súper jasne vyhral, som zmenil spôsob boja a on na to prišiel neskoro. Možno ma však aj trochu podcenil,“ pripustil Zachara.

Štvrtý v rade nastúpil Leonard John Leisching. „ Už keď som sa prebojoval do semifinále, bol som spokojný, pretože nejaká medaila bola istá,“ konštatoval dubnický borec. Aj Juhoafričan ťahal za kratší koniec a zrazu tu bola šanca, o akej Janko ani nesníval.

Finále 2. augusta 1952

Zachara postúpil do finále! Sobota 2. augusta 1952, predposledný deň Hier XV. olympiády. V Messuhalli zaznel úvodný gong Zacharovho životného zápasu. Piaty súboj za šesť dní. A pred ním statná prekážka: Talian Sergio Caprari s povesťou zabijaka. V nohách má o zápas menej (v prvom kole voľný žreb). Dvadsiatku oslávil iba týždeň pred olympiádou. Sníval o profesionálnej kariére, a tak sa aj správal.

„Nevšímaj si ho, cirkusanta,“ radil Torma.

„Caprari, ako sa dalo čakať,“ farbisto opisuje finále Šimo, „sa hneď vehementne pustil do útoku. Technici nikdy nezačínajú zhurta. Čochvíľa zasvišťala vzduchom jeho tvrdá pravačka. Zacharovi prečesala len vysokého ježka, čo vtedy nosil na hlave. Stihol sa skrčiť. Vzápätí zakontroval, čo Talian zjavne nečakal. Žiadne hrozivé údery, ale bola ich spŕška.“

Pred týmto zápasom mu Torma poradil: „Trikrát udri a uteč.“

„Ale nepovedal kam,“ smeje sa po rokoch Zachara.

Caprari sa ukázal ako vážny súper. Aj napriek tomu však prvé a azda aj druhé kolo vyznelo jemne v Zacharov prospech. V záverečnom kole sebavedomému Talianovi oťaželi ruky. Do úderov sa silil, stratili ráznosť z úvodu zápasu. Vôľa mu ešte fungovala, no Zachara si už nemusel dávať taký pozor ako predtým, čo využíval na častejšie série zrýchlených úderov, po ktorých odskakoval do úctyhodného bezpečia.

Vyplatilo sa mu, že ako vojak v Prahe v tamojšom ATK často chodieval do telocvične na Václaváku do pasáže hotela Zlatá husa k Jiřímu Hojerovi. To bol macher na gymnastickú a tanečnú prípravu.

Zachara uňho za tréningy nič neplatil, na revanš si občas zaboxoval s pracovníkmi pražských veľvyslanectiev. Keď trénoval, mladým adeptom vždy odporučil, aby sa naučili tancovať. V ringu sa tanec zíde, ani nevieš ako.

Koniec. Rozhodca berie Zacharovu pravú ruku a Talianovu ľavú. Chvíľka napätia. V diváckom reve sa takmer stráca verdikt, že najtesnejším pomerom vyhrala technika nad silou. Keby mal Zachara voľné ruky, zapchal by si ušné bubienky.

Keď z reproduktorov zaznelo, že je olympijským víťazom, do ringu vletel Torma, ktorý dovtedy sedel pod ním, a s ďalšími pästiarmi aj basketbalistami, ako Epem Křepelom, vyniesli Zacharu na pleciach.

Protokol finálového duelu Zachara - Caprari s bodovými verdiktmi rozhodcov znel: H. Ericson (Švédsko) 59:57, E. Laukedrej (Poľsko) 59:58, W. van Eecken (Belgicko) 58:60.

Kuchár výpravy Bidermann z hotela Paríž, ktorý mu brnkol na slabôstku – čokoládu, mu jej od radosti venoval celé kilo.

„Dosiahol som najväčšie víťazstvo v kariére, ale akiste nie najkrajšie,“ priznáva.

Mimochodom, jeho manželka sa o triumfe dozvedela od susedov, ktorí počúvali rozhlas.

Posledná helsinská zlatá

Z chabého vreckového, ktorým vyplatili našich olympionikov, kúpil Zachara v Helsinkách vtedy polročnej dcérke látku na šatôčky, manželke päť či šesť olympijských šatiek a otcovi cigarety. Na pamiatku mu ostalo štartové číslo 258.

„Pre seba som si nekúpil nič. Ja som si mohol doviezť domov akurát modriny, na ktoré som bol háklivý, ale po Helsinkách som ich mal málo,“ smial sa.

Helsinská olympiáda bola najúspešnejšia v celej československej histórii: nevídaných trinásť medailí, z nich sedem zlatých. Tá jeho bola úplne posledná. Získal ju deň pred záverečným ceremoniálom.

Po návrate na slávnostnom privítaní výpravy na zaplnenom pražskom Strahove stál v prvom rade zlatých medailistov po boku manželov Zátopkovcov, kanoistu Holečka a členov třebonskej štvorveslice.

Podpredseda federálnej vlády Zdeněk Fierlinger všetkých šampiónov vymenoval, každému poďakoval, ale o Zacharovi nepadlo ani slovko. Zabudli naňho. Jeho otec a manželka, ktorí merali cestu z Trenčína do Prahy, na tribúne nechápavo krútili hlavami.

Od vtedajšieho ministra obrany Alexeja Čepičku - lebo počas olympiády bol Janko na vojenčine a reprezentoval pražský armádny klub ATK – dostal švajčiarske hodinky, ktoré dodnes tikajú (iba raz ich odniesol do opravy), kožený kabát, dvojtýždňový opušťák z vojenčiny a povýšenie z čatára na podporučíka. Najmilší mu však bol darček od zamestnancov trenčianskej Meriny – vyzbierali medzi sebou 10 200 vtedajších korún.

Do fabriky musel priniesť potvrdenie, ako s nimi naložil. Pridal k nim tri a pol tisíc a kúpil si dve fotelky a sekretár do obývačky. Zväzáci, ktorí práve budovali Priehradu mládeže, mu venovali dvanásť dielov Stalinových spisov.

Keď jeden zväzok rozbalil, zistil, že ich nelistuje prvý. Ktosi pred ním isté časti textu náruživo popodčiarkoval. Zachara nimi aspoň potešil svoje deti, ktoré si šplhli v školskom zbere papiera.

Žolík s Tormom na Gruzii

Zachara sa nominoval aj na olympiádu 1956 do Melbournu. Vypadol vo štvrťfinále s Fínovi Hämäläinenom, v súboji dvoch helsinských olympijských šampiónov. Prežil strastiplnú cestu späť na ruskej lodi Gruzia.

S Tormom do zbláznenia mastili žolíkové karty. Mal 32 rokov, keď v roku 1959 boxoval súťažne naposledy vo Svite, za ktorý vtedy hosťoval. Súpera Škreka vyprevadil z ringu v 2. kole technickým knokautom. V Prahe si kúpil knižku o profesionálnych boxerských legendách.

Dozvedel sa napríklad, že Joe Louis zo svojich zárobkov zaobstaral mame dom. To však bola iná liga. Jeho trápil banálny pozemský problém. Kde schýli hlavu jeho rodina.

V Trenčíne mu sľúbili byt, ale napokon ho pridelili dajakému futbalistovi. A tak sa zdržal ešte zopár rokov v Čechách, kde si ho viac uctili. Nakoniec sa vrátil do rodného kraja, ktorému zostal vždy verný. Dubnickým boxerom pomohol k trom titulom majstrov Československa a slovenský olympizmus v ňom našiel obetavca, ktorý ako jeden z mála vždy nezištne propagoval krásnu myšlienku života pod piatimi kruhmi.