Slovensko? Pekné, čisté, lepšie než Rusko. Akurát, že je rýchlo hladný

Pochádza z časti sveta, pre ktorú jeho šport znamená to, čo hokej pre Kanadu, či futbal pre Brazíliu.

Patrí k Osetíncom, ktorí sa pre obrovskú konkurenciu vo svojej rodnej krajine rozhodli zmeniť občianstvo.

Zápasník BORIS MAKOJEV už štyri roky reprezentuje Slovensko. K medailám z majstrovstiev sveta i Európy najnovšie pridal olympijskú miestenku.

Slovenský voľnoštýliar sa pod piatimi kruhmi predstaví po dlhých trinástich rokoch.

Ako vníma 28-ročný rodák zo Severného Osetska svoju adoptívnu krajinu? Ako mu ide slovenčina a na čo si trúfa v Tokiu?

Ako s odstupom času vnímate postup na olympijské hry?

Ešte stále neverím, že som sa tam konečne dostal. Veľmi dlho som sa o to usiloval a odkedy sa mi to podarilo, neviem v noci poriadne zaspať. Stále sa budím, či to nie je len sen. Teším sa z toho nielen ja, ale aj celá moja rodina, známi a ľudia v klube.

Záverečný kvalifikačný turnaj v bulharskej Sofii sa niesol v dramatickom duchu. V semifinále proti Abakarovovi z Azerbajdžanu ste po prvom polčase prehrávali 0:4. Čo vám vtedy vírilo hlavou?

Vravel som si, že nemôžem opäť prehrať v semifinále (v predchádzajúcom kvalifikačnom turnaji na OH nestačil v Budapešti na Göcena z Turecka, pozn. red.). Vtedy som súpera podcenil. Teraz som si vravel, že stále mám šancu a musím to dokončiť.

Cez polčas mi tréner zdôraznil, aby som zachoval pokoj, dával si pozor na pravú nohu a útočil. Podarilo sa mi získať štyri body a podľa súperovho dychu som vedel, že už nevládze. Jeho posledný útok sa mi podarilo ustáť.

Už s istotou olympijskej miestenky ste na finále proti Japoncovi Takataniovi nenastúpili. Prečo? 

Bol som predtým zranený, bolel ma chrbát i členok. Chcel som zápasiť, ale o dva mesiace sa už začína olympiáda, preto bolo lepšie neriskovať.

Slovenské zápasenie malo na olympijských hrách zastúpenie naposledy v roku 2008. Ako vyzerali bezprostredné oslavy?

Po skončení kvalifikácie sme šli do hotela, dali si večeru a trocha to oslávili, hoci ja alkohol nepijem. V najbližšom období už na nejaké uvoľnenie sa nebude priestor, keďže začínam prípravu na olympiádu.

Máte na konte striebornú medailu z majstrovstiev sveta i bronz z majstrovstiev Európy. Kam v tejto hierarchii radíte postup na olympiádu?

To sa ešte ukáže. Ak sa mi podarí získať medailu, bude to najväčší úspech. Ak nie, tak byť vicemajster sveta je viac než účastník na olympiáde.

Ste rodákom z Ruskej federácie, pochádzate z oblasti, ktorá je mekkou svetového zápasenia. Ako si spomínate na svoje začiatky?

Vyrastal som na Kaukaze, v republike Severné Osetsko-Alania. Trénovať som začal v dedine Čikola, pod vedením svojho otca. Na žinenke som bol, odkedy som začal chodiť. Najprv som sa tam len hral s chlapcami. Trénovať som začal, keď som mal deväť rokov. Niekedy sa mi to páčilo, inokedy menej.

Pred príchodom na Slovensko som nemal za sebou oslnivé výsledky. Bol som asi dva alebo trikrát druhý na majstrovstvách Ruska. Na majstrovstvách sveta či Európy som dovtedy nezápasil. Stále som však veril, že to vyjde.  

Ako sa zrodil váš príchod na Slovensko?

Keď som mal 24 rokov, bývalý olympionik a neskôr tréner Rodion Kertanti mi povedal o možnosti reprezentovať Slovensko. Rozmýšľal som nad tým, prebral som to aj s otcom a rozhodli sme sa, že je to pre mňa dobrá možnosť.

Dostal som trvalý pobyt a mohol som štartovať za Slovensko. Na klubovej úrovni som začal zápasiť za Olymp Partizánske, kde mi pomohol Karol Múčka.

Začiatky neboli ľahké, pretože keď vám dá nový štát šancu, musíte hneď niečo ukázať. Ja som šiel na majstrovstvá Európy 2017 a z dvoch zápasov som oba prehral...

Odišiel som späť do Ruska a na Slovensko som sa vrátil dva týždne pred majstrovstvami sveta v Paríži.

Na nich ste prekvapili ziskom striebornej medaily.

Cítil som sa tam veľmi dobre a moje sebavedomie ešte viac posilnilo jasné víťazstvo nad bývalým majstrom sveta, Bulharom Ganevom. Potom som uspel aj s Kubáncom Torreblancom, ktorý bol taký silný, že som si na začiatku myslel, že mi niečo zlomí.

Pred semifinále s Američanom Coxom mi poradil Kertanti, ktorý bol vtedy reprezentačný tréner, že musím byť blízko neho, aby nemohol zaútočiť. Podarilo sa mi urobiť ´okienko´ čo je štvorbodový chmat, ktorým môžete dostať súpera na lopatky.

A hoci bol súper fyzicky silnejší, opäť som využil, že sa rýchlejšie unavil. Tento zápas zároveň priniesol aj jeden úsmevný moment.

Aký?

Ak postúpite do finále, o bronz bojujú tí, ktorých ste porazili. Naše semifinále sa ešte ani nezačalo a súperi, ktorých porazil Američan už robili rozcvičku. Mysleli si totiž, že prehrám.

A tí, ktorých som porazil ja, sedeli v hľadisku a nemali už ani obuté zápasnícke topánky.

Prečo je oblasť ruského Vladikavkazu v svetovom zápasení taká silná?

Existuje tam jasný systém. Ráno o siedmej sme mali hodinovú rozcvičku. Počas nej sme stále boli na žinenke, alebo sme hrali napríklad futbal. Keď som prišiel domov, opäť ma čakala žinenka. S otcom som trénoval ďalšiu pol hodinu až hodinu.

Zo školy som šiel na tréning, a tak stále dookola. Trénovali sme aj v sobotu, akurát v nedeľu bol oddych.

Nie sme iní ľudia, len zápaseniu podriaďujeme všetko. V Osetsku je to šport číslo jeden. Nie je nič výnimočné, keď prídete do haly a na dvoch žinenkách je 60, či 70 ľudí, pričom každý chce byť lepší ako vy. Takže si svoje miesto musíte zastať. Cvičíte si tým nielen ruky, ale aj charakter a víťaznú mentalitu.

Byť vicemajster sveta je na Slovensku veľký úspech. Ako to vnímajú v Rusku?

Za všetko hovorí nasledovná príhoda. Keď som prišiel po majstrovstvách sveta domov, otec bol samozrejme veľmi spokojný. Stretol som však človeka, ktorý je niečo podobné ako tu primátor a vraví mi: Dobré, ale mohlo byť lepšie. Ty si prehral finále. 

V Rusku je taká konkurencia, že ak prehráte na majstrovstvách Európy či sveta, tak hoci vyhráte majstrovstvá Ruska, nabudúce vás nenominujú. Pretože ste svoju šancu nevyužili a v každej váhe je na podobnej úrovni ďalších šesť-sedem zápasníkov. Musíte ich neustále zdolávať na pretekoch i tréningoch. Rátajú sa len víťazstvá.

Z Čikoly pochádza napríklad dvojnásobný olympijský víťaz a šesťnásobný majster sveta Arsen Fadzajev, či ďalší olympijský víťaz a päťnásobný svetový šampión Chadžimurat Gacalov.

Aký je to pocit, ak naturalizovaný Rus v drese inej krajiny porazí reprezentanta Ruska?

Je to predovšetkým veľká frajerina, pretože Rusi majú veľmi dobré podmienky na prípravu. Do reprezentácie berú najlepších zápasníkov prevažne zo Severného Osetska a Dagestanu, ktorí absolvujú spoločné sústredenia s výborným sparingom i trénermi. Každý tréning je veľkou školou.

Poznáte sa navzájom s ďalšími rodákmi z vášho regiónu?

Všetkých, ktorí sú z Osetska nielenže poznám, ale sme kamaráti. Na olympiáde v Tokiu sa predstavíme štyria. Traja budú reprezentovať Rusko a ja Slovensko. Rodáci z Dagestanu budú hájiť napríklad farby Maďarska, Poľska, či Uzbekistanu.

Z Partizánskeho ste sa presunuli na východ Slovenska, do Košíc. Prečo ste sa tak rozhodli?

Po tom, čo v Partizánskom nastali problémy, spojil som sa s Jánom Tokárom zo ZK Košice. V klube boli kvalitní zápasníci, s ktorými sa dalo trénovať. Tokár mi vytvoril veľmi dobré podmienky, dostal som od neho plat.

Keďže som v tom čase nemal slovenské občianstvo - získal som ho až v roku 2019 - a peniaze z Top tímu som ešte nedostával, po dohode s vtedajším reprezentačným trénerom Kertantim mi zaplatil aj sústredenia na Slovensku, v Poľsku, či Bielorusku.

V súčasnosti by som na Slovensku rád trávil viac času, ale pre pandémiu tu mohlo trénovať najviac šesť ľudí pohromade a fitnescentrá boli pozatvárané. V poslednom čase som sa preto viac zdržiaval v Osetsku.

Koľko peňazí dokáže zápasník vášho formátu zarobiť na Slovensku?

Ja som so svojím platom spokojný. Je to niečo cez dvetisíc eur. Okrem toho, čo dostávam vo VŠC Dukla Banská Bystrica a Košiciach, mám ako člen Top tímu možnosť čerpať prostriedky na materiálne zabezpečenie.

To znamená, že si nemusím z vlastných zdrojov hradiť zakúpenie výživových doplnkov, oblečenia a športového náradia.

Ako vnímate život na Slovensku?

Je to tu veľmi fajn. Môj otec nemá rád cestovanie a keď sme sem prvýkrát prišli, sťažoval sa, že čo tu bude dva týždne robiť. Ubehlo to ako voda a potom mi zas vravel, či už musíme ísť domov.

Vo Vladikavkaze je tiež dobrý život, ale to je veľké mesto a tu je to dobré aj na dedine. Je tu pekne, čisto a celkovo určite lepšie než v Rusku.

Napríklad lekár na Slovensku zarobí viac než tisíc eur, kým v Osetsku v prepočte len zhruba dvesto až tristo. A z toho musí žiť. Aj tam sú ľudia, ktorí zarábajú veľa peňazí, ale stredná vrstva je na nižšej životnej úrovni ako na Slovensku. Platy sú tu troj- až štvornásobne vyššie ako v Osetsku.

Je niečo, čo vám na Slovensku chýba?

Áno. Napríklad kvalitné jedlo. U nás v dedine každý chová baranov. Sme zvyknutí na kvalitné mäso, jeme najme hovädzinu. Tu keď si dám kuracie stehno alebo stejk, o polhodinu som znova hladný. Ale sú aj miesta, kde sa dá veľmi dobre najesť.

Rozdiel je aj v cene. Kým na Slovensku stojí veľký steak cez dvadsať eur, v Rusku asi šesť. Platí to aj pre ovocie a zeleninu, ale tam je rozdiel len niekoľko centov.

Majú v jedálničku zápasníka miesto vyprážané jedlá?

Ja nejem ani čokoládu... Ale nie, organizmus potrebuje aj cukor. Musí to však byť s mierou. Prvým súperom zápasníka je vždy váha, preto je potrebné sa stravovať kvalitne. Dva mesiace pred súťažou si už na to dávam veľký pozor.

Čo dievčatá? Sú krajšie Rusky alebo Slovenky?

V Rusku sú veľmi pekné ženy. Asi v tomto nad Slovenskom vyhráva, ale tu je tiež sa za čím obzerať. Len to nedávajte čítať mojej manželke... Pandémia v súčasnosti komplikuje udelenie víz do Schengenu, ale budem rád, keď tu bude so mnou.

Hovoríte plynulo po slovensky. Nerobila vám slovenčina problémy?

Po slovensky rozumiem asi 90 percent. Rozprávanie nie je až také ľahké. Namiesto ženského rodu občas použijem mužský a je toho viac, čo ešte neviem. Napríklad namiesto ´bol som tam´ zvyknem povedať len ´bol tam´.

Zatiaľ posledným slovenským voľnoštýliarom na olympiáde bol takisto rodák z Osetska. Poznáte sa aj s Davidom Musuľbesom, olympijským šampiónom zo Sydney 2000?

Áno. Prvýkrát sme sa stretli, keď ho v Osetsku zavolali do haly, aby nám ukázal nejaké útoky. Vedel o mne, že takisto zápasím za Slovensko a porozprával mi o krajine i o sebe. Neskôr sme sa stretli aj v Trnave, kde sme boli obaja pozvaní ako hostia, takže sa už poznáme celkom dobre.

Pýtal sa ma, napríklad, či chodím s ruskou reprezentáciou na sústredenie. Odvetil som mu, že po majstrovstvách sveta, kde som skončil druhý, ma už nepozývajú. Zasmial sa, že niečo podobné zažil tiež.

Musuľbes vybojoval v Pekingu na sklonku svojej kariéry pre Slovensko bronzovú medailu. Po neskoršej diskvalifikácii sa dokonca posunul ešte o jedno miesto vyššie. Trúfate si vo vašej kategórii do 86 kg na niečo podobné?

Urobím všetko pre to, aby som jeho výsledok minimálne zopakoval. Tento rok som absolvoval štyri ťažké turnaje a momentálne som už začal s prípravou na olympiádu. Dostať sa tam bol môj sen a budem zo všetkých síl bojovať o to, aby som v Tokiu získal medailu.

Pred olympiádou prídu na rad šampionáty v najpopulárnejších kolektívnych športoch na Slovensku - v hokeji a vo futbale. Budete ich sledovať?

Hokej veľmi nesledujem, nepoznám dobre pravidlá. Futbal pozerám pravidelne. Fandím Realu Madrid a s pánom Tokárom sa pravidelne doberáme, keďže on je fanúšik Barcelony. Vraví mi, že otec ma zle vychoval, pretože aj on fandí Barcelone.

A komu fandíte, keď na seba narazí slovenská a ruská reprezentácia?

Vtedy som za dobrý futbal, či hokej. Už ovládam túto diplomatickú odpoveď.