Zimné olympijské hry v Miláne a Cortine sa skončili pred piatimi týždňami, ale niektoré okamihy ešte stále sú v živej pamäti športových fanúšikov.
Aby sa na ne nezabudlo ani po rokoch, Slovenský olympijský a športový výbor pripravil tradičnú knižnú publikáciu, ktorá zachytáva všetko podstatné z diania pod piatimi kruhmi.
Knihu s názvom XXV. Zimné olympijské hry Miláno Cortina 2026 uviedli do života v pondelok.
Krstnou mamou publikácie bola biatlonista PAULÍNA BÁTOVSKÁ FIALKOVÁ, ktorá sa zúčastnila na štyroch olympiádach, v Soči, Pjongčangu, Pekingu aj v Miláne a Cortine. Po slávnostnom akte si našla čas aj na krátky rozhovor.
V súčasnosti už veľa ľudí nečíta knihy. Má podľa vás vôbec zmysel, aby sa vydávali takéto publikácie?
Každá významná udalosť si zaslúži svoju knižku. Táto je krásna, fotky krásne zachytávajú emócie. Keď si v nej listujem, tak spomínam nielen na olympiádu, ale aj na cestu, ktorá ma tam viedla.
Verím, že keď ju otvorím aj o desať rokov, tak ma to naspäť prenesie do tohto roku a budem si vedieť to pripomenúť.
Fotky v telefóne nemajú pre mňa až takú emóciu. Dodnes si vytláčam fotografie a dám si ich do albumov. Ako dieťa som v nich často listovala a s rodičmi a súrodencami sme sa o tom rozprávali, kde sme boli, čo sme zažili.
Toto chcem urobiť aj ja pre moju dcéru Romanku.
Čo vo vás teraz vyvolali fotky v knihe o ZOH v Miláne a Cortine?
Zimomriavky. Spomenula som si aj na rok 2014, na svoju prvú olympiádu. Bola to úplne iná Paulína, ako teraz. Počas štyroch olympiád som prežívala rôznorodé pocity.
Do Milána ste odchádzali vo výbornej forme, no preteky vám nevyšli podľa predstáv. Zhodnotili ste si už, prečo sa to asi stalo?
Dodnes si kladiem otázky, prečo. Uspela som dva týždne na to, takže to vo mne stále bolo.
Išla som na olympiádu výborne pripravená, dokonca bez stresu. Asi prvý raz som išla na olympiádu úplne bez napätia, bez otázok, či som všetko urobila, či to bolo správne. Napriek tomu to nevyšlo.
Neviem dodnes povedať, či by som niečo spravila inak, keby sa môžem vrátiť späť, lebo som nenašla chybu v príprave.
Asi to tak malo byť. Biatlon je aj o streľbe a streľba je o hlave. Keď človek veľmi chce, tak to just nevyjde. Už to však nie je dôležité.
Sezóna sa skončila, už týždeň ste oficiálne biatlonistka na dôchodku. Už ste s tým stotožnená?
Myslím si, že som ešte na polceste. My, biatlonisti sme vždy v apríli mali mesačné voľno, keď sme si mohli trochu oddýchnuť od športu.
Keď skončí apríl, vtedy to asi príde, že teraz som začínala trénovať, už sme išli na Dachstein.... A zrazu ja ostanem doma. Vtedy sa ma spýtajte, ako sa cítim.
Ale teším sa na to, verím, že teraz je v mojom živote konečne čas a priestor aj na iné veci, ako len na tréningy od rána do večera, dvakrát denne, víkendy, piatky, všetko…
Máte už konkrétne plány, čomu sa chcete venovať?
Teším sa na bežný život, aj keď je to možno zvláštne a všetci ma vystríhajú: no počkaj, veď ťa to bude baviť len chvíľu.
Viem, že šport bol krásny život, ja som si to aj náležite užívala, ale teraz sa teším na úplne bežné okamihy so svojou dcérou a so svojou rodinou.
Teším sa, že budem môcť dcére venovať čas a vrátiť jej tie dva roky, keď musela tolerovať to, že mama nie je s ňou vždy.
Chcem si nechať čas, aby som prepla z módu profesionálneho športovca a potom sa mi vyjasní, či chcem pôsobiť v športe, alebo sa chcem vydať úplne inou cestou.
Odchod zo športu nepôjde lusknutím prsta, asi pol roka budem ešte v slabom tréningu.
Na krste knihy ste na otázku, čo by ste poradili mladým športovcom, odpovedali, že aby si aj užívali život, aby sa nebrali príliš vážne, aby neprišlo vyhorenie. Môžete to rozvinúť?
Mladí sú teraz už veľmi akcelerovaní a berú to príliš profesionálne. Zo svojich skúseností už viem, že kariéra bude dlhá na to, aby človek vydržal v mentálnom nastavení profesionálneho športovca, v prísnom režime a tvrdom tréningu. Potom príde neúspech, môže prísť aj vyhorenie...
Pretom by som im odporučila, aby v juniorskom, dorasteneckom veku to nebrali až tak vážne, ale trošku viac s rezervou a nemali na piedestáli len šport, ale aj niečo iné v živote.
Aj ja som to tak mala a myslím si, že aj vďaka tomu som vydržala taký dlhý čas. Od devätnástich rokov som súťažila vo Svetovom pohári.
Keď človek už príde k vrcholu svojej kariéry, k tým najlepším výkonom, tak je to mentálne náročné. Keď niekto už v pätnástich-šestnástich rokoch má nastavenie profesionálneho športovca, tak si viem predstaviť, že je z toho unavený a vyhorený už po krátkom čase.
Myslíte si, že vaše slová pochopia aj tréneri juniorov a dorastencov?
Nevravím, aby netrénovali a neposlúchali trénerov, ale aby mali aj iné záujmy okrem športu, aby riešili aj školu. Aby sa im nestalo, že všetko stavili na jednu kartu a potom to nevyšlo. Môžu sa zraniť, alebo výkonnosť nebude na tej najvyššej úrovni a preto sa mnohí rozhodnú robiť niečo iné v živote.
Ja som sama študovala právo a dalo sa to. Venovala som sa aj niečomu inému, nielen športu. Myslím, že práve vďaka tomu, že som mala záujmy rozložené na rôzne veci, som mala v istom bode viacero možností, ako ďalej.
Rozhodla som sa pre vrcholový šport, lebo mi to išlo a dosahovala som úspechy, ale nie každý môže byť tento prípad.
Sledujem, ako už vo veľmi mladom veku majú športovci to najlepšie vybavenie, tie najlepšie doplnky výživy, tie najlepšie podmienky, sponzorov, autá… Potom prídu aj medaily, lebo ak je niekto ako junior už takto podporovaný, tak dosiahne úspechy.
Ale to ešte nezaručuje, že uspeje potom v budúcnosti, môže prísť aj sklamanie. Preto je tá moja rada: Take it easy!
Vo vrcholovom športe ste sa pohybovali štrnásť rokov, súťažili ste na štyroch olympiádach. Čomu ste vďačili za tú dlhovekosť?
Mohla som mať 22-23 rokov, keď som sa naozaj stala profesionálom, že už som bola športovkyňou cez deň aj v noci, každý deň v týždni. Dovtedy som to mala otvorené.
Mala som podporu svojej rodiny, ktorá za každých okolností a podmienok, s každým úspechom a neúspechom stále stála za mnou.
Aj vďaka tomu som vydržala taký dlhý čas. Aj ma to bavilo, bolo to zároveň aj moje hobby. Nebola som príliš skoro vyhorená a preto som vydržala štyri olympijské cykly.
