Vychovávajú generácie basketbalistov, ktoré o niekoľko rokov môžu posunúť Slovensko na iný level.
Tréneri TOMÁŠ A MAREK BULÍKOVCI vedú mládežnícke kategórie v klube MBA Prievidza. S tímom dosahujú solídne výsledky a patria medzi najúspešnejšie kluby nielen na Slovensku, ale aj v Európe.
V uplynulej sezóne hrali zápasy s Realom Madrid či Barcelonou a výsledky neboli vôbec markantné.
"Boli unesení našou streľbou, vďaka čomu sme sa im vyrovnávali. Jediný rozdiel bol v tom, že my tých najlepších máme päť, oni pätnásť," povedal v rozhovore pre Sportnet Tomáš Bulík.
Ako ste sa dostali k pozícii mládežníckeho trénera?
Tomáš Bulík: Ja som sa k pozícii mládežníckeho trénera dostal tak, že keď som mal 23 rokov, s aktívnou hráčskou kariérou som musel skončiť pre problémy s kolenami. Potom som pracoval ako fitness tréner.
Niekedy okolo roku 2010 sa brat vracal z klubu v Karlovej Vsi v Bratislave do Prievidze, aby začal trénovať tu. Vtedy ma oslovil a odvtedy som trénerom. Už v tej dobe sme mali vynikajúcu generáciu, niekoľko z nich sa dostalo aj do reprezentačných výberov.
Marek Bulík: Ja som sa dostal k basketbalu v roku 2001. Začínal som pri dievčatách v ŠBK Lúky. Oslovil ma otec terajšieho reprezentačného trénera žien, Maroš Pospíšil. Pri tomto družstve som vydržal len rok a zistil som, že práca s dievčatami nie je pre mňa. Potom som začal trénovať v Karlovke, pôsobil som tam približne osem rokov.
Je práca s mládežou náročnejšia ako s mužmi?
M.B.: Je ťažko povedať, či je náročnejšia. Je to rozdiel, ale treba byť odborníkom v širšom zábere ako pri senioroch.
V čom spočívajú tréningy s deťmi?
M.B.: Keď to zoberieme od úplných začiatkov, začína sa to už počas náborov. Ďalej je veľmi dôležitá komunikácia s rodičmi, pretože bez nich ten mládežnícky šport nefunguje. Celkovo sú najväčšími sponzormi mládežníckeho športu.
V tréningu je dôležité zachytiť senzitívne obdobia na rozvoj pohybových schopností. Či sa to týka koordinácie, rýchlosti či sily. Rozvíjajú sa len v určitých vekových obdobiach a v staršom veku je to náročnejšie. Prvé dva roky pri deťoch to je skôr hranie sa, učenie sa chodeniu na tréningy.
Tým normálnym basketbalom to začína okolo desiatich rokov. Potom to postupne pribúda, dribling, prihrávky, streľba. Pripájame k tomu doskakovanie, herné kombinácie, systémy. Čím sú deti mladšie, je to viac o všeobecnej pohybovej príprave. Potom je to viac o basketbale.
Tento rok ste odohrali niekoľko lukratívnych zápasoch - medzi inými aj proti Barcelone a Realu Madrid. Ako sa vám podarilo zmerať si sily s týmito tímami?
T.B.: Bol to beh na dlhé trate. Neprišlo to len tak, že nám z Barcelony zavolali, či si nechceme zahrať prípravný zápas. Bol to dlhodobý proces. Pamätám si na Marekove slová, že jeho sen je si zahrať proti Barcelone. My sme trénovali aj cez covid a cítili sme, že to družstvo môže mať kvalitu.
Myslím, že to začalo dva roky dozadu, keď sme vyhrali medzinárodný turnaj v Poľsku, potom sme vyhrali turnaj doma a na to Marek mal sen zahrať si v Litve. Ten sme potom vyhrali, dostali sme pozvánku do Španielska, kde sme vyhrali, takisto aj v Taliansku. Vyhral sme dva turnaje EYBL, zvíťazili sme na turnaji v Nemecku.
V tomto nám veľmi pomohlo, že Marek sa stretol s trénerom medzinárodného výberu, ktorý si niekoľko chalanov zobral so sebou. Otvoril nám dvere do Španielska. Potom si vyžiadali nejaké naše videá, zápasy a až potom pristúpili na to, že odohráme nejaký zápas.
Navštívili ste aj športoviská v Španielsku. Čo je v nich iné ako na Slovensku?
M.B.: Za príklad dám dva turnaje v španielskych mestečkách, ktoré majú maximálne 15-tisíc obyvateľov. Mali športové haly, do ktorých sa na šírku zmestili tri menšie basketbalové ihriská. Vonku mali ďalšie ihriská, ktoré boli v noci osvetlené. Na Slovensku sa pomaly nevieme dostať na školské ihriská, pretože musia byť pozatvárané.
Čo vám zápasy s takýmito tímami dali do tréningového procesu?
M.B.: Zápasy s najlepšími tímami, ako Barcelona či Real Madrid, nám dávajú hlavne to, že zistíme, v čom zaostávame, na čom potrebujeme pracovať. Aktuálne to je agresivita a rýchly prechod dopredu. To sú asi tie najdôležitejšie veci. V ostatných aspektoch až taký veľký rozdiel nebol.
Ako hodnotili vašu hru španielski tréneri?
T.B.: Počuli sme len pozitívne reakcie. To svedčí o tom, že sme zanechali dobrý dojem, je, že sme dostali pozvánku na stáž do Barcelony. Budeme teda na tom pracovať, aby sme sa tam dostali. Bolo by super, ak by sme videli, ako funguje tréningový proces v top klube.
Boli unesení našou streľbou, vďaka čomu sme sa im vyrovnávali. Jediný rozdiel bol v tom, že my tých najlepších máme päť, oni pätnásť.
Šírka lavičky bola vždy rozhodujúca. Zápasy v Španielsku sú špecifické v tom, že sa hrá šesť štvrtín po osem minút a každý hráč, ktorý je na súpiske, musí odohrať dve štvrtiny.
Vidíte potenciál slovenského mládežníckeho basketbalu?
M.B.: Potenciál je svojím spôsobom vždy. Na Slovensku je veľa talentovaných hráčov. Otázka je potom, kam sa dá dostať dobrým tréningom, kvalitnými zápasmi.
Na Slovensku je problém, že často nemáme konkurenčné prostredie. Takisto aj v súťažiach, keď vyhrajú majstrovstvá Slovenska, myslia si, že sú dobrí hráči. Ale v špičkovom svetovom basketbale to je iný level.
Potenciál kvalitných a mladých hráčov je taký istý, ako všade inde. Verím tomu, že Slovensko by mohlo postúpiť niekde inde, ak by tu bolo šesť klubov na úrovni Interu Bratislava. Netvrdím, že pár klubov má od toho ďaleko.
Aké sú teda ešte problémy v mládežníckom basketbale?
M.B.: Nadviažem na predchádzajúcu odpoveď, konkurenčné prostredie, kvalitný a dostatočný tréningový proces. To isté je to aj s hráčmi, len z kvantity vieme vychovať kvalitu. Ďalej sú to kvalitné zápasy, a časom aj regenerácia či kondičná príprava.
Netreba chodiť ďaleko, aby sme vychovali dobrých hráčov. Dôležité je aj vyhľadávanie potenciálnych hráčov, pretože basketbal potrebuje vysoké deti.
V niektorých kategóriách dominuje Prievidza, v iných Inter Bratislava. Sú pre vás zápasy s ostatnými tímami jasnou záležitosťou?
M.B.: Inter dominuje v kategóriách od starších žiakov smerom hore. Je to najmä tým, že dlhodobejšie pracuje na správnych veciach, má dobre nastavený koncept.
My s ním ešte pracujeme a vyvíjame ho. Kategórie, v ktorých vieme Inter poraziť, sú nižšie. Veríme, že ako budú dorastať chlapci, budeme im konkurovať aj vo vyšších kategóriách.
Zápasy s ostatnými súpermi nie sú vôbec jasnou záležitosťou. Máme tu ďalšie tri štyri dobré kluby. Raz je to B.S.C. Bratislava, inde Svit, v juniorke to bola Nitra. Niekde to je Lučenec či Galaxy Košice. V kategórii do 12 rokov to bola jasná záležitosť a finále M-SR sme vyhrali o 44 bodov.
Aké sú vaše ciele na budúcu sezónu?
T.B.: Začnem asi od toho najdôležitejšieho - absolvovať kvalitnú letnú prípravu. Tým, že sme si minulý rok urobili vynikajúce meno, chceme hľadať top turnaje a zápasiť so špičkovými družstvami.
Určite budeme makať na kondícii, väčšej intenzite, chceme posilňovať, aby sme hrali silový basketbal. Teším sa, že prišiel nový skill kouč, kondičný tréner, spolupracujeme s atletickými trénermi.
M.B.: Stiahli sme niekoľko chalanov z ročníka 2009 a chceme budovať kvalitný kadetský tím, aby sme o tri roky boli silní až po juniorov. Spolupracujeme aj s mužmi, aby sme vychovávali hráčov aj pre extraligu.
Postupne profesionalizujeme trénerský tím. Robíme všetko pre to, aby sme boli schopní vychovávať hráčov aj do starších kategórii.
Kde vidíte slovenský basketbal o 5 rokov?
T.B.: Je vidieť v B-kategóriách mládežníckych majstrovstiev Európy, že už sa dostávajú výbery aj do prvej osmičky. Väčšinou sme hrávali, pri všetkej úcte, o 17.-24. miesto, občas sa nám podarilo prekĺznuť do bojov o 9.-16. miesto.
V minulej sezóne aj U16 aj U18 hrala postúpila do štvrťfinále, tento rok sa to podarilo U20. Určite nejaký posun tu je. Ak sa k Interu pridajú ďalšie tímy na Slovensku, budeme vedieť postúpiť aj do A-kategórie. Pár talentov určite máme vo všetkých generáciách. Verím tomu, že sú tu nastavené pozitívne signály.
Kto sú najväčšie mládežnícke talenty?
M.B.: Tých, čo všetci poznajú, sú to Timotej Malovec a Sebastián Rančík, aj keď ťažko povedať, či sú to ešte mladí hráči. Sú to najväčšie talenty.
Môže sa k ním pridať aj Matúš Hronský, ktorý môže byť na úrovni Euroligy. Dobre sa ukazujú aj chalani z Interu - Golian, Minarovjech, Randuška.
Ak by som spomenul v Prievidzi, minulý rok odišiel Matúš Rybár, no je veľmi mladý a má pred sebou veľa roboty. Začne sa to lámať pred osemnástkou, či bude vedieť nastupovať v extralige.
Vzali by ste ponuku extraligového trénera?
T.B.: Za nás oboch môžem povedať, že určite nie. Práca s mládežou nás napĺňa. Ja by som to nevymenil asi za nič na svete. Mužský extraligový basketbal je úplne iný šport.
Čo podľa vás robí klub ako Prievidza dobre, prípadné inak oproti iným a čo viac môže mladým ponúknuť?
M.B.: Nábory robíme už v predškolskom veku. Dôležitá vec je to, že na každom tréningu máme dvoch trénerov. V mladšom veku robíme strelecké tréningy na šiestich košoch. Pred rokom a pol sme zaviedli, že máme raz za týždeň tréning s atletickými koučkami, ktoré sa zameriavajú na atletickú prípravu.
Prievidza je basketbalové mesto, no nie preto, že to robíme inak, ale že v meste basketbal pozná každý. Je to tu šport číslo jedna, a to je výhoda.
Čo je ďalšia vec, čo robíme inak, je, že so všetkými kategóriami chodíme na kvalitné medzinárodné turnaje. Veľa klubov to tak nerobí.
Vladimír Brodziansky je v súčasnosti možno najznámejším odchovancom prievidzského basketbalu. V našom rozhovore priznal, že v mladosti mu pomohol najmä Martin Blaho. Ako si na Brodzianskeho spomínajú v Prievidzi?
T.B.: Myslím, že ho netreba nijako špeciálne predstavovať. Je to ikona prievidzského basketbalu a každý ho pozná. Ja keď som začal trénovať, veľmi som ho nezachytil, pretože bol v staršom veku.
Pamätám si, že keď som ešte robil fitness trénera, cez leto makal na sebe. Každú voľnú chvíľu robil na tom, aby sa zdokonaľoval. Ja na neho mám len dobré slovo a je to vynikajúci hráč a aj človek. Nie nadarmo je najlepší slovenský basketbalista.
Práve Brodziansky spomenul, že zo Slovenska vedie nesmierne náročná cesta do NBA či prvotriedneho európskeho basketbalu. Vravel, ako kľúčová bola pre neho univerzita v zámorí. Hviezdy ako Dončič či Jokič ukázali, že sa dá predrať aj európskou cestou. Ako by mala podľa vás vyzerať cesta mladých basketbalistov k úspešnej kariére?
M.B.: Čo sa týka cesty do kvalitného európskeho basketbalu, je to ťažké povedať. Tých skutočne dobrých hráčov máme extrémne málo. Rozprávali sme sa, že od balkánskeho basketbalu sa dá dostať aj do toho svetového.
Všetko je to o tom, ako sa niekde pracuje. Keď bude na Slovensku viac funkčných klubov, bude cesta odtiaľto. Ak nie, bude viesť cez zahraničie.
Tých ciest je veľa a nedá sa povedať, ktorá je správna. Za seba poviem, veľa slovenských hráčov chodí do Česka. Nech mi niekto ale povie, kto z tých chalanov sú špičkoví hráči. Dovolím si povedať, že ani jeden.
Vždy je to aj o šťastí na trénerov či zranenia. Najlepšie by bolo, ak by sa podarilo dostať do Európy cez Slovensko. Ak chceme mať kvalitných hráčov, musíme tu začať výborne pracovať, venovať sa najväčším talentom a profilovať ich na moderný basketbal.
T.B.: Súhlasím, že každá minúta strávená v telocvični je pre hráča len plus. V tom basketbalovom živote je mnoho vecí, na ktorých sa treba zdokonaľovať, strašne veľa. Či už je to dribling, strela, prihrávka, starostlivosť o svoje telo.
Ak chcú byť úspešní, ten tréning je nekonečný.
št 18:00
