Ako hrdinu ho vítalo stotisíc ľudí. Slováka zakázali a vymazali

Adolf Scherer zomrel 22. júla vo veku 85 rokov. Z archívu sme vybrali rozhovor zo 17. decembra 2021.

V jeho telefóne sa najskôr ozval ženský hlas, hovoril francúzsky. Nadia, manželka jedného z najslávnejších slovenských futbalistov, vzápätí reagovala anglicky. 

A potom sa už z telefónu z francúzskeho mesta Saint Gilles ozvala slovenčina s mierne francúzskym akcentom.

„Ako sa máte. Som rád, že ste ma našli a spomenuli si. Ak pôjdete niekedy do Francúzska, tak sa u mňa zastavte. Neostýchajte sa a príďte,“ vraví legendárny ADOLF SCHERER (83 r.), vicemajster sveta z Čile 1962. Jediný žijúci Slovák, ktorý si zahral finále svetového šampionátu. Počas rozhovoru pre Sportnet mal dobrú náladu, často sa smial. Aj spomínal.

Ako sa máte vy, pán Scherer?

Ako starý pán, ktorý má už čoskoro osemdesiatštyri. Pomaličky. Sedíme doma a opaľujeme sa na slnku. Žijeme. Na futbal nechodím, lebo v našom okolí je veľmi slabý. Nízke súťaže. Olympique Nîmes, kde som hrával, je v druhej lige. 

Ešte vás baví futbal?

Sledujem skoro každý futbal, na ktorý natrafím v televízii. Niekedy sa dívam aj od rána do večera. Už to nie je taká úroveň ako kedysi (smiech).

Sledujete aj slovenských futbalistov?

Vo Francúzsku veľmi málo píšu o Slovákoch či Čechoch, skoro nič. Aj v televízii skôr dávajú Talianov a Španielov. 

Často spomínate na majstrovstvá sveta v Čile, kde ste získali striebornú medailu? 

Na to v živote nezabudnem, dal som tri góly a dostal som Československo do finále. Bol som veľmi mladý (mal 24, pozn. red.). Okolo mňa boli hráči na vysokej úrovni, usmerňovali ma. Dávali mi parádne prihrávky. Bol som rýchly, technický a strelec. Tréner Rudolf Vytlačil bol skvelý psychológ, dobre nás viedol. Pamätáte sa, nie? 

Nebol som ešte na svete, ale veľa som o tom počul a čítal. Videl som archívne zábery. Súčasní futbalisti bývajú v luxusných hoteloch. O vašom ubytovaní v Čile sa však hovorili legendy. Prečo?

Nemali sme hotel, to bolo niečo strašné aj na tú dobu (smiech). Bývali sme v horách, v nejakej chate s krbom. V jednej izbe sme boli štyria. Ani teplá voda tam nebola. Štípali nás ploštice. Každý deň sme z hôr schádzali do mesta trénovať. Vozili nás na starodávnom a rachotajúcom autobuse po serpentínach. Pred finále sme bývali už v kasárňach. 

S vojakmi?

Jasné (smiech). Pred izbami stáli so samopalmi.