Pískal na troch olympijských hrách (Rio 2016, Tokio 2020 a Paríž 2024), rozhodoval finále majstrovstiev sveta žien a stal sa aj prvým rozhodcom na svete, ktorý pískal finále na troch po sebe idúcich svetových šampionátoch.
"Rozhodovanie mi pomáha vypnúť z pracovného nasadenia, a naopak v práci nemusím rozmýšľať nad tým, čo ma čaká večer na zápase," hovorí pre Sportnet JURAJ MOKRÝ, profesor farmakológie a jeden z najuznávanejších arbitrov vo volejbale.
Ako ste sa dostali k rozhodovaniu zápasov?
Hrával som volejbal ako junior, som odchovanec prievidzského volejbalu. Keď som nastúpil na lekársku fakultu v Martine, ešte počas prvého ročníka som stále hrával za juniorov Prievidze. Potom som si však opakovane vytkol členok, takže som sa presunul k zapisovaciemu stolu. Dvaja prievidzskí rozhodcovia mi už ako prvákovi spomenuli kurz pre rozhodcov, a tak som to skúsil. Počas štúdia medicíny som sa postupne prebojoval ako rozhodca až do extraligy.
Mali ste v športovej kariére vyššie ambície?
Asi nie, časovo by som to nezvládal. Na tréningy som stíhal dochádzať maximálne vo štvrtok a piatok, keďže som študoval v Martine a v Prievidzi som hrával. Priznám sa, že som nebol nejaký extra hráč. Síce som hral najvyššiu juniorskú ligu a nastupoval som aj proti VKP, ale vždy sme dostali riadnu nakladačku.
Čo vás momentálne baví alebo napĺňa viac – rozhodovanie zápasov alebo učenie študentov medicíny?
Nedokážem to úplne oddeliť. Pri volejbale som zostal, pretože mi poskytuje zmenu prostredia, ktorá je úplne iná než tá pracovná. Rozhodovanie a volejbalová komunita mi pomáhajú vypnúť z pracovného nasadenia, a naopak v práci nemusím rozmýšľať nad tým, čo ma čaká večer na zápase. Obe tieto prostredia sú pre mňa spôsobom, ako si oddýchnuť myšlienkami od toho druhého.
Ako vyzerá váš ročný kalendár? Kedy si plánujete program, aby ste stíhali obe profesie?
Je to veľmi náročné. Európska volejbalová konfederácia CEV aj Svetová volejbalová federácia FIVB vyžadujú pomerne skoré nahlasovanie nedostupnosti a neradi vidia, keď nie sme prístupní. Našťastie som v pozícii, že keď im nahlásim nedostupnosť, tak to akceptujú. Snažím sa to robiť čo najskôr a priebežne. Kalendár sa zostavuje pol až trištvrte roka dopredu. Znamená to, že keď budeme mať na fakulte na budúci rok promócie 1. a 3. júla, tak som už pred dvoma až troma mesiacmi oznámil, že v tom čase nebudem k dispozícii.
Ktorá z vašich profesií má prednosť? A ako sa rozhodujete pri výbere?
Ťažká otázka. Pri rozhodovaní, či zostanem na fakulte, zohralo úlohu aj to, že som v tom čase už bol rozhodca. Ako akademický zamestnanec mám výrazne viac dní dovolenky ako v nemocnici. Je rozdiel mať 45 dní a 25 dní dovolenky. Manželka by určite povedala, že prednosť má jednoznačne volejbal. Delí sa to podľa období. Sú časy, keď potrebujem zabrať v práci, a vtedy je volejbalu menej. A potom zase obdobia, keď sa darí vo volejbale, a v práci musím trochu prižmúriť oči, aby toho nebolo príliš veľa.
Spomeniete si na moment, keď ste sa museli rozhodovať medzi medicínou a volejbalom?
Keď som sa stal prodekanom na fakulte v roku 2008, musel som spomaliť s volejbalom, pretože práce bolo veľmi veľa. Naopak, keď sa blížila olympiáda v Tokiu v roku 2021, potreboval som odcestovať na Ligu národov do Rimini na 30 dní. V práci som preto poprosil o nejaké uvoľnenie a možnosť mať home office. Pani dekanka mi vyšla v ústrety, takže som mohol absolvovať prípravu na olympiádu a neskôr sa zúčastniť aj na hrách.
Čo považujete za váš doterajší rozhodcovský vrchol?
Dostať sa na olympiádu je ťažké, keďže sa koná len raz za štyri roky, rovnako majstrovstvá sveta. Túto možnosť získa veľmi málo rozhodcov. Nie som si istý, či nás bolo dovedna 20. Dostať sa tam bolo zázrak, a to, že som tam bol opakovane, ani nehovorím.
Ako sa vyberajú rozhodcovia na podujatia alebo veľké turnaje?
FIVB aj CEV majú komisiu rozhodcov. Na každý turnaj sú delegovaní niektorí členovia komisie, ktorí hodnotia rozhodcov. Máme aj poradie, podľa ktorého zaraďujú rozhodcov do určitých skupín.
Do veľkej miery je to aj o šťastí, keď sa na turnaji človek ukáže v dobrom svetle, komisia povie, že dotyčný môže ísť vyššie, a dostane šancu. Veľkú úlohu môže hrať aj to, že už účasť na turnaji znamená možnosť dostať sa na finálové zápasy, pretože tam musí byť rozhodca neutrálny. Napríklad, ak je Talian, Francúz alebo Poliak, na určitom zápase pravdepodobne nemôže byť, lebo veľká šanca je, že jeho krajina hrá finále.
Takže dostať sa na turnaj je jednoduchšie, ak je rozhodca z veľkej federácie, ale na druhej strane je veľká výhoda, keď už sa tam človek dostal a pochádza z malej federácie.
Je ešte nejaké podujatie, ktoré ste ako rozhodca neabsolvovali, a chceli by ste?
Paradoxne som ešte nebol na majstrovstvách Európy mužov, ale to neznamená, že tam musím byť. Som rád, keď sa tam niektorému z našich slovenských rozhodcov podarí dostať, ako pred dvoma rokmi Igorovi Povrazníkovi, ktorý sa prebojoval až do semifinále. Bol som hrdý, že tam bol Slovák, a práve Igorovi som to veľmi prial. Pre mňa by to bolo akoby posledné sklíčko do mozaiky.
Vo futbale či v hokeji čelia rozhodcovia verbálnym a niekedy aj fyzickým útokom od hráčov či divákov. Zažili ste na palubovke podobnú vypätú situáciu?
Fyzicky nie, skôr verbálne. Určite sa stalo, že sa po zápase niekto prišiel „odventilovať“. Stalo sa to aj na Slovensku. Niekedy to patrí k športu. Práve preto sú pravidlá volejbalu nastavené tak, aby sa takéto správanie hráčov dalo riešiť.
Je to nepríjemné a človek nad tým neskôr rozmýšľa, či naozaj nespravil chybu. Hovorí sa, že viac ako 50 % kariet je vyprovokovaných chybou rozhodcu, a do veľkej miery to môže byť pravda.
Lenže keby všetci reagovali na chyby týmto spôsobom, spoločnosť by vyzerala úplne inak. Niekedy treba byť tolerantný a snažíme sa to pochopiť. Aj z našej strany je niekedy potrebné vypočuť hráča alebo trénera. Na druhej strane sú hranice, ktoré musíme dodržiavať. Tresty nemajú len penalizačný efekt, ale často aj preventívny aby sme udržali volejbal pekný a férový.
Rozhodujete radšej zápasy žien alebo mužov?
Neriešim to. U žien sú dlhšie rozohrávky, takže je potrebné dlhšie sa sústrediť a menej sa hádajú s rozhodcom. Je to skôr o kontrole trénerov, nemusíme sledovať, či si niekto sype popod sieť (termín sypať sa používa, keď sa hráč po akcii neotočí k spoluhráčom, aby sa s nimi tešil, ale zostáva otočený k súperovi, čo nie je dovolené - pozn. red.) .
Na druhej strane muži sú dynamickejší. Treba byť sústredený na rýchlosť a dynamiku a to nielen na trénerov, ale aj na hráčov. Situácia sa môže zvrtnúť a lusknutím prsta môže vzniknúť konflikt.
Stalo sa vám, že na ihrisku došlo k bitke?
Počas zápasu Poľsko – Irán došlo ku konfliktu pod sieťou medzi Seyedom z Iránu a Kubiakom z Poľska. Zrazu z ničoho nič triasli sieťou a museli sme ich držať, aby sa nedostali do bitky. Boli to nepríjemné momenty, vyriešili sme to červenými kartami a potom sa už do konca zápasu nič nestalo.
Našťastie sa takéto situácie nedejú často. Výhodou volejbalu je, že ide väčšinou o hru inteligentných hráčov a medzi nimi je sieť, ktorá prirodzene obmedzuje fyzické strety.
VIDEO: Konflikt medzi Seyedom z Iránu a Kubiakom z Poľska
Sú niektorí hráči alebo fanúšikovia z niektorých krajín impulzívnejší?
Určite v Južnej Amerike, Argentíne a Brazílii, tam je atmosféra až militantná. Potom Turci, Balkán, Bulharsko, tam sú diváci, ktorí tlačia svoje družstvo. Aziati sú síce impulzívni, ale nie útoční, skôr sa snažia podporiť svoj tím a výrazne sa akusticky prejavujú.
Je to rôzne a práve to sa mi páči. Keď človek cestuje po svete, vidí rôzne spôsoby povzbudzovania. V posledných rokoch sa FIVB snaží o určitú unifikáciu zábavy, takže v každej destinácii vidíte podobný model povzbudzovania alebo prejavov v hľadisku.
Pred 15 rokmi, bol zásadný rozdiel v povzbudzovaní v Japonsku, Brazílii, Spojených štátoch alebo v Európe. To bolo na tom krásne, pretože domáce prostredie družstva prinášalo pridanú hodnotu. Neviem, či je to lepšie alebo horšie. Chcú mať jednotný produkt, ale mne osobne sa páčilo, že to bolo vždy rôzne.
Ktorý zápas bol pre vás extrémne náročný?
Prvé finále majstrovstiev Európy žien v roku 2003. Bol som jednoznačne najmladší rozhodca na turnaji. Dostala sa mi dôvera na prekvapenie všetkých, vrátane mňa, na zápas Turecko – Poľsko v Ankare pred plnou halou.
Nemal by som to možno hovoriť, ale čiaroví rozhodcovia neboli úplne objektívni, ešte neexistoval challenge systém, takže tlak bol obrovský. Dôležité však je, že sa to podarilo. Možno práve takéto výzvy otvárajú človeku dvere ďalej.
A skúsim ešte inak. Pred ktorým zápasom ste mali najväčší rešpekt alebo stres?
Každý zápas prináša svoj stres. Musí tam byť napätie, ktoré by sa malo premeniť na pozitívnu energiu. Najnáročnejšie sú zápasy v poslednej fáze turnaja, keď je na vás uprených veľa očí. Dnes sú všetky zápasy vysielané online a každé rozhodnutie sa okamžite analyzuje na webe alebo Facebooku.
Určite väčšiu zodpovednosť som cítil pri otváracom zápase majstrovstiev sveta 2014 na futbalovom štadióne, kde bolo takmer 70 000 ľudí. Keď hrali poľská hymna a všetci ju spievali, môžem povedať, že som mal zimomriavky.
Cítil som sa na ihrisku veľmi maličký. Neskôr ten pocit opadne, pretože človek ide do práce a funguje. Ale spätne, keď si spomeniem, že som sa nezložil, je to povzbudzujúce. Človek si povie: ak som toto zvládol, asi sa dá zvládnuť čokoľvek.
Stretávate sa často s neobjektivitou čiarových rozhodcov?
Nie, je to zriedkavé. Možno v minulosti sa to stávalo častejšie, najmä na Balkáne. Preto tam bol vždy neutrálny rozhodca, ktorý vedel zasiahnuť. Deje sa to aj u nás – každý sa môže pomýliť, alebo má iný uhol pohľadu. Prvý rozhodca môže opraviť rozhodnutie čiarového a to vôbec neznamená, že čiarový konal úmyselne. Na Balkáne to však niekedy možno vyzeralo inak.
VIDEO: Deň v živote volejbalového rozhodcu
Dnes, keď už funguje kontrola systémom challenge, sa to deje minimálne. Dokonca na miestach, kde je zavedený systém challenge, už ani nemáme čiarových rozhodcov. Pre prvého a druhého rozhodcu to môže byť niekedy náročnejšie, pretože niektoré situácie sa s čiarovými ľahšie kontrolovali – napríklad lopta mimo anténky alebo prešľap na podaní. Challenge dokáže odhaliť veci, ktoré prvý rozhodca sám nemal šancu vidieť.
Spomenuli ste volejbalový VAR, čiže video challenge. Ako vnímate rozvoj technológií vo volejbale? Pomáha to, alebo uberá rozhodcovi z autority?
Jednoznačne to pomáha. Pri challenge systéme musí ísť bokom aj domnelá autorita rozhodcu. V minulosti nebolo možné veci overiť a rozhodca jednoducho nedokázal vidieť všetko. Niekedy reagujeme podľa zažitých vecí: ak lopta letela určitou trajektóriou, predpokladáme, že dopadla dovnútra.
Niektorí rozhodcovia neprijímali príchod challenge systému ľahko. Nevedeli sa zmieriť s tým, že technológia môže odhaliť ich chybu. Teraz sme mali situáciu na Filipínach: domáce družstvo hralo o postup zo skupiny proti Iránu, vyhralo piaty set 18:16, súper si zobral challenge a ukázalo sa, že domáci hráč sa jemne dotkol siete. Filipíny nakoniec zápas prehrali a nepostúpili.
Nemali by sme to vnímať tak, že challenge uberá rozhodcom z autority. Ak družstvo už nemá challenge a dôjde k spornej situácii, aby nevznikli zbytočné pochybnosti, vezmem si ho ja. Jediné, čo treba riešiť, je rýchlosť. Občas sa challenge využíva na zdržovanie a to narúša tempo hry, čo nemám rád.
Myslíte si, že moderné technológie raz úplne nahradia rozhodcov?
Počet rozhodcov sa už znížil. Dokonca sa spomína, že druhý rozhodca možno nebude, lebo prekáža kamerám. Nemyslím si, že sa to úplne stane, ale teoreticky je to možné. Nerád by som hovoril, že technológia úplne nahradí rozhodcov, ale už teraz mení spôsob rozhodovania.
Je nejaké pravidlo vo volejbale, ktoré by ste zmenili?
Mne sa páčilo, ako to bolo pred 10–15 rokmi, keď platilo pravidlo, že dotyk siete sa riešil len pri kontakte s hornou páskou. Jemné dotyky spodnej časti siete pri dopade sa nepočítali. Podobne prešľap pod sieťou, keď nahrávačka ide k sieti a spraví pri dopade prešľap, pričom nikoho neohrozí. Niekedy je to pre rozhodcu nepríjemné, keď to musí odpískať. Ale ak by to neodpískal, súper by mohol použiť challenge a rozhodca by vyzeral zle.
Sú to situácie, ktoré neovplyvňujú hru ani súpera, takže by som preferoval voľnejší priebeh. Páči sa mi, že sme pridali voľnosti pri druhých loptách. Predtým boli prerušenia veľmi subjektívne, každý rozhodca mal vlastný meter, takže prispôsobiť sa hráčom nebolo vždy ideálne. V koncovke setu to mohlo zbytočne vyvolať vášne. Síce to nevyzerá esteticky, ale aspoň sa hrá. Nepresná nahrávka je väčšinou sama o sebe znevýhodnením.
Kde ste zažili najlepšiu atmosféru na zápase?
Na Slovensku sú najlepšie zápasy v menších halách, ktoré sa dokážu naplniť, napríklad Nové Mesto nad Váhom, Brusno alebo Žilina smerujú fantasticky nahor. Finálový zápas Slávia – VKP mal úžasnú atmosféru. Aj na Myjave vedia vytvoriť skvelú kulisu. Som rád, že slovenský volejbal dokáže priťahovať divákov a čím viac zaujímavých zápasov je v televízii, tým viac ľudí si chce ísť pozrieť zápas naživo.
Moja srdcovka je Poľsko. Páči sa mi spôsob povzbudzovania, ktorý je podľa mňa veľmi korektný aj voči súperom.
Na volejbal chodia diváci prídu s deťmi alebo starší ľudia, to ma fascinuje. Poľskí fanúšikovia dokázali za 25 rokov vytvoriť kultúru povzbudzovania vo volejbale, ktorá je podľa mňa lepšia ako na futbale. V iných krajinách hrá futbal často prím, ale skvelú kombináciu ponúka trebárs Brazília – tam sa hrá volejbal ráno, a futbal večer, aby hala bola plná a fanúšikovia vytvorili atmosféra.
Zažili ste niekedy veľký fanúšikovský konflikt?
Fanúšikom Levski Sofia raz zakázali vstup do Poľska, keď mali hrať v Rzeszówe, pretože predchádzajúci zápas v Sofii sa skončil problémami.
Veľký konflikt sa riešil počas finále Ligy majstrov v Prahe v roku 2009. Na súboj Thessaloniki proti Trentinu prišlo z Grécka približne 2 000 fanúšikov, ktorí sa správali nevhodne. Nerešpektovali usporiadateľov, prelomili bariéry, hádzali stoličky a dokonca poškodili notebook niektorému zo štatistikov. Nechceli byť v sektore, kde mali lístky.
Vtedy tam bol Andrej Kravárik, ktorý pomohol upokojiť situáciu. Zápas sa začal s omeškaním, ale neskôr sa odohral bez problémov. Ako fanúšik by som sa tam však necítil bezpečne a určite by som tam nepriviedol deti.
Ste profesor farmakológie na lekárskej fakulte v Martine. Čím vás táto práca lákala?
Počas štúdia medicíny som sa venoval študentskej odbornej vedeckej činnosti na Ústave fyziológie, kde sme skúmali, ako čo v tele funguje, a na farmakológii, sa učí, ako pôsobia lieky. Dva dni po promóciách som cestoval na medzinárodný kurz rozhodcov.
Keď som sa vrátil, mal som zámer ísť na internú kliniku, ale vtedy tam nebolo miesto. Dohodol som sa s prednostom, že pôjdem na vojenskú službu a dovtedy sa uvoľní miesto. Miesto sa však neuvoľnilo, ale ponúklo sa miesto na Ústave farmakológie. To mi vyhovovalo, pretože tam sa kombinovala veda, výskum a pedagogika. Rozhodol som sa to vyskúšať a zapáčilo sa mi to.
Robili sme experimenty, publikovali výsledky, prednášali na podujatiach a cestovali na rôzne kongresy. Keď niečo začnem, snažím sa to robiť čo najlepšie. Postupne som spravil PhD, neskôr docentúru a posledných sedem rokov som profesor.
Farmakológii som verný, pretože je to veda, ktorá ma napĺňa prepája rôzne oblasti medicíny, pretože lieky sa používajú v každej z nich. Našou úlohou je naučiť študentov, ako lieky fungujú a ako ich správne používať.
Vedeli by ste si predstaviť, keby ste nerobili medicínu, že by ste boli tréner?
Vedel, ale dnes už nie. Určite by ma to bavilo, ale viem, že na to nemám čas. Aj preto som učiteľ, baví ma pracovať s ľuďmi a vidieť efekt mojej práce. Možno práve preto som aj lektorom pravidiel pre rozhodcov. Snažíme sa v rozhodcovskom hnutí fungovať v rámci nejakého systému.
Vedia študenti, čomu sa venujete? Debatujete s nimi niekedy o volejbale?
Nechválim sa tým, ale vedia o tom. Slovensko je malé, vonku je to skôr prekvapením, pretože nemajú to odkiaľ vedieť. Keď sa medzi sebou rozprávame s ostatnými rozhodcami o tom, čo robíme v súkromí, niektorí sú prekvapení.
Nie som jediný, kto pôsobí na vysokej škole, sú tam aj prodekani a dekanka z Turecka, väčšinou však na fakultách telovýchovy. Niektorí študenti si ma všimnú, keď v televízii sledujú zápas a potom za mnou prídu a spomenú to. Kolegovia často na obedoch hovoria, že ma videli v televízii. Je to milé, keď si ľudia všimnú moju prácu a ocenia ju.
Môže sa človek uživiť len ako volejbalový rozhodca, alebo je to skôr záľuba popri práci?
Na Slovensku sa tým určite uživiť nedá. Odmeňovanie nie je veľké, väčšinou pokryje len večeru a cestu. V niektorých krajinách je to však iné, napríklad v USA. Vo väčšine prípadov však rozhodcovia popri tom majú iné zamestnanie a venujú sa tomu ako živnostníci alebo na voľnej nohe.
V niektorých krajinách dostávajú rozhodcovia, keď cestujú do zahraničia, v práci špeciálne platené voľno v rámci zákona o podpore športu, napríklad Srbi, Turci alebo Rusi. Ja rozhodujem všetky zápasy počas dovolenky.
