Do posledných pretekov nebolo ešte nič isté. Medzi kanoistkami súperila s kolegyňou Soňou Stanovskou.

Finále Svetového pohára vo francúzskom Vaires sur Marne napokon rozhodlo, že v internej kvalifikácii si miestenku na olympijské hry 2024 do Paríža vybojovala 18-ročná ZUZANA PAŇKOVÁ.

V slovenskej nominácii vodných slalomárov ju dopĺňajú Eliška Mintálová, Jakub Grigar a Matej Beňuš. "Olympiáda bol odmalička môj sen. Trvalo mi dlho, kým som to spracovala," povedala v rozhovore pre Sportnet.

Budete patriť k najmladším slovenským olympionikom. Čo to pre Vás znamená? 

Je to česť, že som to dala v 18-tich rokoch. Snívala som o olympiáde a nevedela som, že to môže prísť tak skoro. Ťažiť budem aj zo skúseností, ktoré majú moji kolegovia.

Odkedy ste snívali, že pôjdete na olympiádu?

Bol to môj sen odmalička. Dlho mi trvalo, kým som to spracovala.

Odmalička ste splavovali Hornád a Dunajec. Zaujalo vás to až natoľko, že ste sa rozhodli pre vodný slalom?

Ani nie. Vždy sme so starými rodičmi splavovali. V roku 2009 sa v Košiciach znovu otvoril klub vodného slalomu. Keď som mala šesť rokov (V roku 2011, pozn. red.), prišla som na tréning a zamilovala som si to. Rada som trávila čas na loďke, no táto bola rýchlejšia, porovnávala som sa s ostatnými, pretekala som. Milujem vyhrávať.

Aký máte vzťah so starými rodičmi, ktorí vás priviedli na vodu?

S mojou babkou a dedkom mám úžasný vzťah. Sme jedna veľká vodácka a turistická rodina. Veľa času som trávila v prírode, čo si veľmi vážim.

Ako Vaša rodina prežíva, keď súťažíte?

Na preteky so mnou nechodia, bola by som veľmi nervózna. Moja mamina to veľakrát nestíha ani sledovať naživo kvôli práci. Všetci mi však píšu, volajú.

Ako reagovali, keď ste sa kvalifikovali do Paríža?

Všetci mi hovorili, že to dám už skôr. Boli veľmi šťastní, pyšní a veľmi mi to priali. Zopár minút po pretekoch som s mamkou aj volala.

Po Svetovom pohári vo Francúzsku ste povedali, že budete oslavovať všade. Ako teda vyzerajú oslavy?

Po pretekoch som bola sama v izbe, volala som s mamou. Pozerala som si všetky fotky od roku 2015, keď som začala jazdiť singel. Trochu som si aj poplakala. Keď som prišla domov, poobjímala som všetkých. Dostala som aj torty, niektoré sa už pojedli, no nejaké ma ešte čakajú a už sa na ne teším.

Čo bolo najťažšie, keď ste športovo vyrastali?

Prekážky som brala ako výzvy. Náročné bolo aj to, že som bola jediné dievča. Sedem rokov som jazdila medzi chlapcami. Nebrala som to však ako nevýhodu, že boli silnejší. Náročné bolo aj cestovanie, keďže doma divokú vodu nemáme. Od 11-tich rokoch som bola stále na cestách a čas mimo domu je vždy dlhší a dlhší.

Cesty z Košíc boli únavné?

Áno, bolo to pre mňa zo začiatku asi najťažšie. Počas sezóny trénujem v Bratislave. Naučila som sa aj do päť minút zaspať. Ten čas v aute sa snažím využiť aj na čítanie, počúvanie podcastov. Päť hodín v aute pre mňa je už normálna vec.

Vodácka komunita v Košiciach pre vás v minulosti vyzbierala nejaké financie. Prekvapila vás táto iniciatíva? Na čo ste tieto peniaze použili?

Spomínam si na moje prvé lode. Peniaze som viac využila na dofinancovanie ciest na sústredenia alebo športové vybavenie. Veľmi ma to prekvapilo. Je to neskutočná komunita a veľmi mi prajú. Často mi aj napíšu, no toto som nečakala.

V siedmich rokoch ste jazdili na lodi Eleny Kaliskej. Ako ste sa k nej dostali?