Legendárny tenista má rád slovenskú prírodu i kaviarne. Žil by tu stále

Svetovou tenisovou jednotkou bol takmer toľko ako Roger Federer a Rafael Nadal dovedna. Ešte na začiatku roka 2021 mal viac grandslamových titulov ako Novak Djokovič. Ale na ulici ho spoznávajú iba tenisoví fanúšikovia. „Viete, nie som Roger Federer,“ smeje sa MIKE BRYAN v rozhovore pre Sportnet.

Americký tenista patrí k legendám tenisovej štvorhry. Nik nevyhral v tejto disciplíne viac ako on. Takmer celú kariéru hral po boku svojho dvojčaťa Boba. Práve stretnutie s Mikeom Bryanom nabudilo dnes už víťaza Australian Open Filipa Poláška, aby sa vrátil k športu.

Čo sa zmenilo vo vašom živote, odkedy ste ukončili kariéru?

Všetko. Môj život sa veľmi spomalil, predtým sme žili stále na cestách a v hoteloch. Teraz žijem viac normálnym životom. Navyše máme malé bábätko, takže sa do toho pridala aj starostlivosť oň.

Trávime viac času doma, ale mali sme možnosť ísť aj na dovolenku. Predtým som nikdy nebol na takej skutočnej dovolenke, bolo to najmä o cestovaní na turnaje. A tiež máme viac možností cestovať na Slovensko. Máme viac slobody a menej stresu.

Koľko času trávite na Slovensku?

S Nadiou (manželka, pozn. red.) sme tu asi dva mesiace do roka. Máme v Trenčíne aj dom, hneď vedľa Nadiinej mamy. Robíme tu nejaké renovácie, lebo tu veľmi radi trávime čas.

Vedeli ste predtým niečo o Slovensku? Boli ste tu niekedy?

Áno, v roku 2003. Boli sme vtedy s daviscupovým tímom v centre Bratislavy na jeden týždeň. Vedeli sme, že je to veľmi pekné mesto. Ale vtedy som videl len centrum hlavného mesta, nevedel som, aká je na Slovensku krásna príroda a hory.

Snažíme sa s Nadiou ísť každý týždeň na nejaké nové miesto na Slovensku, boli sme vo Vysokých Tatrách, chodíme na turistiku. Bývame v Trenčíne neďaleko lesoparku Brezina, takže máme možnosť veľa chodiť na bicykel a turistiku. Hovoril som, že by som tu mohol žiť aj stále, veľmi sa mi tu páči.

Takže vás zaujala slovenská príroda...

Áno, ale mne sa veľmi páči aj to, že na Slovensku nie sú žiadne veľmi veľké mestá. Môžeme si kedykoľvek vyjsť do centra a je to všade blízko. Je tu veľa skvelých podnikov s výbornou kvalitou, ale zároveň to nie je taký západný štýl, že by na každom kroku bol Starbucks. Takéto podniky majú oveľa viac svoj osobitý charakter.

Stáva sa vám, že vás na Slovensku ľudia zastavia a chcú sa porozprávať alebo odfotiť?

Občas, ale myslím, že väčšinou sú to najmä tenisoví fanúšikovia. Viete, predsa len, nie som Roger Federer. (smiech) Ale vždy ma to veľmi poteší, je to milé.

A mimo Slovenska vás ľudia spoznávajú viac?

Mimo tenisových štadiónov až tak nie. Samozrejme, občas sa mi stane, že ma niekto zastaví napríklad na letisku. Ale tam vidieť, že to sú väčšinou ľudia, ktorí sa o tenis zaujímajú.

Máte manželku Slovenku, ako ste sa stretli?

Máme spoločného kamaráta. V podobnom čase sme ukončili naše predchádzajúce vzťahy. V Miami sme mali rande naslepo. Veľmi sme si sadli. Veci už potom išli rýchlo. Začali sme spolu cestovať na turnaje. O dva roky neskôr sme sa vzali a máme spolu bábätko.

Chýba vám tenis?

Áno, tenis mám stále v krvi, robil som ho od detstva a je mojou súčasťou. Ale som realista, šport dokážete na najvyššej úrovni robiť len po určitý čas. Okolo štyridsiatky prišiel čas to uzavrieť. Zmenili sa mi priority, ale stále si rád idem zahrať, ale už nepotrebujem súťažiť. Tenis však bude stále mojou súčasťou.

Zvyknete tenis aj sledovať?

Príliš veľa nepozerám televíziu, takže nepozerám ani veľa zápasov, sledujem však pravidelne výsledky. Ale napríklad som si pozrel finále Roland Garros, bolo to úžasné vidieť ďalšiu Djokovičovu výhru.

Uvidíme, možno to časom budem sledovať viac, ak by som začal komentovať pre televízie. To sa možno stane do jedného či dvoch rokov. Je to celkom fajn dať si od toho na čas odstup.

Najúspešnejší slovenský deblista Filip Polášek po svojom víťazstve v Cincinnati 2019 hovoril pre ATP o svojom príbehu, ako sa vrátil k tenisu. Možno jednu z najdôležitejších častí ste v príbehu zohrali vy. Spomínate si na to, o čo išlo?

Áno, celý jeho príbeh je úžasný. Skončil s tenisom a potom sa vrátil a vyhral grandslam. No a ten príbeh? Ja som vtedy bol na Slovensku na niekoľko týždňov a potreboval som s niekým trénovať. Mali sme na výber viacero hráčov. Vybral som si jeho, išli sme do Piešťan a asi hodinu sme trénovali.

Bol som uchvátený, stále bol v dobrej forme a perfektne triafal loptičky. Navrhol som mu, aby sa skúsil vrátiť na okruh. A on sa tej myšlienky chytil. Myslím, že ho to stretnutie ovplyvnilo. Fyzicky bol na tom veľmi dobre. Po návrate rýchlo stúpal rebríčkom hore a kruh sa uzavrel, keď ma porazil pri svojom triumfe v Cincinnati.

Veľmi som zaňho rád, zaslúži si to. Podľa mňa má pred sebou ešte veľa rokov. Môže ešte vyhrať ďalšie grandslamy. Keď je vo forme, je to jeden z najlepších tenistov na svete.

Na okruhu sa mu darí s chorvátskym spoluhráčom Ivanom Dodigom. Na olympiáde však bude musieť hrať s krajanom. Vybral si mladého tenistu Lukáša Kleina, s ktorým nemal veľa možností hrať spoločne. Môže byť takáto spolupráca úspešná?

Filip bude lídrom tímu, jeho spoluhráč môže od neho získať veľa skúseností. Podporí mladíka z psychickej aj z taktickej stránky. Ak budú mať dostatok času sa zohrať, môže to byť skvelé. Filip je skvelý hráč, má skvelé podanie i hru na sieti. Ak ho bude vedieť jeho mladý spoluhráč dobre doplniť od základnej čiary, môže z toho vzniknúť zaujímavá spolupráca.

Podľa mňa môžu ísť ďaleko. Nie je to jednoduché s novým spoluhráčom uspieť hneď na prvom turnaji, ale nikdy neviete. Niekedy sa novozložený tím vezie na takej vlne úvodného nadšenia a môže uspieť. Nikdy som toho mladého hráča nevidel, ale predpokladám, že je dobrý, keď si ho vybral najlepší slovenský tenista. Pomôcť by im mohol aj dobrý žreb.

Vy ste mali počas zranenia brata Boba veľmi úspešnú spoluprácu s Jackom Sockom. Vyhrali ste dva grandslamy. Ako ste sa dali dokopy?

Keď sa Bob zranil, nemal som príliš čas hľadať si nového spoluhráča. Wimbledom bol veľmi blízko a väčšina hráčov tak už mala vybratých spoluhráčov. Jack sa v tej dobe sústredil na dvojhru a ani neplánoval hrať štvorhru vo Wimbledone. Zavolal som mu, či by si so mnou nezahral štvorhru.

On bol v tej dobe vo dvojhre tesne za prvou desiatkou. Poradil sa s trénerom. Ten mu povedal, že keď chce hrať štvorhru, tak jedine s jedným z bratov Bryanovcov. Tá spolupráca fungovala skvele, lebo Jack výborne využíva svoju atletickosť, je silný a ja zas mám veľa skúseností a rýchle ruky. Bola to teda silná kombinácia.

Vyhrali ste Wimbledon, US Open a Turnaj majstrov, takže ešte k tomu aj veľmi úspešná...

V Queen’s Clube pred Wimbledonom sme prehrali už v druhom kole, takže začiatok sme nemali najlepší. Aj vo Wimbledone sme museli odvracať mečbal. Asi to takto naozaj malo byť.

Veľmi mi pomohlo, že som na Wimbledon išiel s Nadiou, bolo to po prvý raz, čo so mnou cestovala na turnaj. Neriešil som tak veľmi, či budeme vyhrávať, ale bol som rád, že s ňou môžem tráviť čas. Užívali sme si Londýn, takže som nepociťoval tak veľmi tlak a nakoniec to skončilo čarovne.

Dodalo nám to odvahu aj smerom k US Open a bola z toho vynikajúca spolupráca. Bola medzi nami chémia.

Ako veľmi je dôležité, či sú spoluhráči mimo kurtu kamaráti?

Myslím, že to veľmi pomáha. Dokážete sa navzájom porozprávať aj zabaviť. Pre toto fungovala moja spolupráca s Bobom. Veľa sme spolu počas tréningov počúvali hudbu, trávili čas mimo kurtu. Tá pozitívna energia sa prejaví aj na kurte. Najlepšie tímy podľa mňa tvoria hráči, ktorí sú mimo kurtu priatelia. To porozumenie sa prenáša aj na kurt.

Fungovala vám aj spolupráca s Jackom Sockom, váš brat mal vtedy zdravotné problémy. Nenapadlo vám, že by ste možno zostali hrať, aj keby musel pre problémy ukončiť kariéru?

Naším cieľom bolo vždy prísť na kurt aj z neho odísť spolu. Úplne som nevedel, či sa Bob vráti, presvedčil ma však, aby som hral aj bez neho. Aby som zostal vo forme. Nevedeli sme, aké vážne bude jeho zranenie. Bol som pripravený, že ak sa nevráti, skončím s kariérou. Ale ubezpečoval ma, že sa vráti.

Mal však vážnu operáciu, dostal kovový implantát bedra. Bol prvým hráčom, ktorý s niečím takto vážnym hral. Keď sa vrátil, veľmi sme sa na to tešili, vedeli sme, že nám zostávajú najviac jeden či dva roky. Takže sme si chceli hlavne užiť zostávajúci čas na kurte.

Takže ani pokiaľ by sa Bob už nemohol vôbec vrátiť, nepokračovali by ste?

Myslím, že to by som asi ukončil kariéru po US Open alebo po Turnaji majstrov (2018, pozn. red.). Hrať s Jackom bolo veľmi úspešné, bolo to fajn, ale bolo to niečo úplne iné ako s Bobom. Ak by sa Bob nevrátil, skončil by som skôr aj ja.

Keď som si zadala do vyhľadávača vaše mená, našla som viaceré články, kde sa buď priamo písalo, alebo to o vás niekto hovoril, že ste s bratom zachránili štvorhru. Súhlasíte s tým?

Nemyslím si, že my dvaja by sme osobne zachránili štvorhru. Ale asi pred pätnástimi rokmi tu bolo obdobie, keď riaditelia turnajov a vedenie ATP chceli spraviť rôzne škrty na šetrenie peňazí, chceli zmenšiť počty hráčov na turnajoch.

Bola tu vtedy snaha urobiť zmeny spôsobom, ktorým by deblisti prišli o robotu, väčšie šance by mali singlisti. Nepovažovali sme to za férové. Preto sme bojovali s hráčmi za podmienky pre deblistov. Našťastie, prezident ATP súhlasil a ochránili sme štvorhru. Udiali sa viaceré zmeny a reformy, a myslím si, že štvorhra je aj vďaka nim stále vo výbornej forme.

Kde by dnes bola štvorhra, ak by ste nezažalovali ATP?

Ťažko povedať. V najhoršom prípade by tu asi štvorhra nebola. (smiech) Ale nie, vážne, štvorhra má silnú históriu. V Spojených štátoch tak osemdesiat či deväťdesiat percent hráčov hrá aj štvorhru. Máme teda silných nasledovníkov. Našťastie, naše hlasy boli vypočuté a podarilo sa nám zachrániť štvorhru. Ale je ťažké si to predstaviť, čo by bolo, keby sa toto celé nestalo.

Čo ste podľa vás s bratom priniesli do tenisu?

Hra sa stále vyvíja. Stále sa vylepšuje. Za našej éry sme s Bobom veľa hrali na sieti, každý chcel hrať takto. Dnes je to veľmi o taktike. Je vidieť, že mnohé tímy dnes majú vysokú kvalitu a popularizujú tak štvorhru. Je pravdou, že ja mám všeobecne veľmi rád, ak sú hráči krajania, je to pre fanúšikov ľahšie ich podporovať.

Sú tu dnes napríklad výborní Kolumbijci (Robert Farah a Juan Sebastián Cabal, pozn. red.), Chorváti Pavič a Mektič, taktiež Francúzi Herbert a Mahut. Je však tiež skvelé, že ATP dnes dáva priestor štvorhre aj v televízii a hráči dostávajú možnosť hrať na veľkých kurtoch. 

Čo z toho, čo ste dosiahli, považujete za svoj najväčší úspech?

Najväčší úspech je, ako dlho sme spolu dokázali hrať na vysokej úrovni. To, že sme mohli hrať spolu viac ako dvadsať rokov. A samozrejme, reprezentovanie našej krajiny. To, že sme mohli reprezentovať v Davis Cupe a na olympiáde je viac ako iba vyhrávanie titulov. Vytvára to pocit, že nehráte iba za seba.

Letná olympiáda Tokio 2020 / 2021

• Letné olympijské hry Tokio 2021
• Program a výsledky LOH Tokio 2021
• Slovensko na LOH Tokio 2021
• Všetky športy na LOH Tokio 2021