Sila nepochádza z fyzických schopností, ale z nezlomnej vôle.
Zrejme práve tento nesmrteľný citát geniálneho Gándhiho by som použil, ak by som mal vyjadriť jednou vetou to, čo sa odohralo za päť a pol hodiny v jednom z najdramatickejších finále v dejinách Australian Open.
Vlastne všetko hovorilo proti Nadalovi – prekonal ťažké a zdĺhavé zranenie, keď sa z neho vyliečil, tak ho v decembri zdolal Covid. V podstate on sám považoval za malý zázrak, že vôbec mohol v Austrálii nastúpiť.
Takmer nikto mu neveril, ale Mats Wilander zdvihol výstražný prst a povedal, že ak sa Nadal dostane do druhého týždňa, bude sa zlepšovať od zápasu k zápasu. Myslím, že to bola úplne dokonalá predpoveď.
Dokonca platila aj na jednotlivé sety finále, Rafa naozaj dokonale vystupňoval svoj výkon a zaslúžene vyhral.
Nezlomnosť kľúčom k úspechu
Priznám sa, že po dvoch setoch som to videl na uterák. Ešte nikdy v živote som nevidel Nadala tak zle podávať, motal sa s prvým podaním okolo podpriemernej päťdesiat percentnej úspešnosti.
Carlos Moya mu navliekol až príliš silný taktický korzet. S netradične veľkým počtom slajzovaných úderov, prechodom na sieť a mnohými kraťasmi sa evidentne snažil nabúrať rytmus hry Daniila Medvedeva.
Problém bol len v tom, že mu tento strategický plán nevychádzal, a tak sa od tretieho setu vrátil k svojmu osvedčenému konceptu, ktorým vždy boli dlhé výmeny od základnej čiary a nesmierna bojovnosť.
Práve Nadalova nezlomnosť bola rozhodujúcim kľúčom k úspechu.
Tenisových komentátorov vždy bavilo rýpať sa v štatistikách, ale práve tá finálová najlepšie dokazuje, že nad všetkými kvalitatívnymi parametrami dokáže dominovať schopnosť nikdy sa nevzdať.
Medvedev bol totiž lepší vo všetkých rozhodujúcich ukazovateľoch.
Zahral o sedem víťazných úderov viac ako súper (76/69), urobil o šestnásť nevynútených chýb menej (52/68), zahral 23 es oproti trom Španielovým a zvíťazil aj v celkovom počte získaných loptičiek (189/182).
Tak ako je možné, že Nadal predsa len vyhral?
Ako Mečíř vo Wimbledone 1988