Nemala ešte ani devätnásť rokov, keď sa rozhodla požiadať o politický azyl v Spojených štátoch. Doma sa v očiach komunistických funkcionárov stala zradkyňou, a tak najväčšie úspechy získala už v amerických farbách. Tenistka Martina Navrátilová, víťazka 18 grandslamových titulov vo dvojhre, oslavuje 70 rokov.

„Hovorila som otvorene všade, kde som bola, doma, v škole, v tenisových kluboch. V našej krajine sa žilo podobne, ako keď sa hrá tenis na antuke, proste na výdrž. Mojou životnou filozofiou však bolo vztýčiť raketu nad hlavu, servis a smeč.“

Táto tenisová metafora z autobiografie Ja, Martina vystihuje, prečo sa Martina Navrátilová necítila v sivej priemernosti normalizačného Československa dobre.

Dievčina z Řevníc, mestečka na brehu rieky Berounky, sa do desiatich rokov volala Martina Šubertová a priezvisko, ktoré preslávila po celom svete, nosí po nevlastnom otcovi.

S tenisom začala päťročná udieraním o stenu, čoskoro ju nevlastný otec vzal aj na skutočný dvorec. Hoci v detstve vynikala nad rovesníčkami, nemožno ju označiť za zázračné tenisové dieťa, akých sa najmä v neskoršej fáze jej kariéry vynorilo na kurtoch niekoľko.

Prvý titul majsterky Československa síce získala v roku 1972, keď nemala ani šestnásť rokov, ale na prvý titul na svetovom okruhu si musela počkať do roku 1974 a grandslamový triumf si prvýkrát vychutnala, keď mala 21 rokov.

Závan slobody pri cestách do zahraničia

Už prvé cesty do „kapitalistickej cudziny“, najprv do západného Nemecka, ale predovšetkým do Spojených štátov, jej ukázali svet, aký doma nepoznala.

Malo to svoje klady aj zápory. Videla, ako sa žije v slobodnej spoločnosti, ale zároveň na vlastnej koži spoznala, aké to je, keď sa to so slobodou (a najmä jedením hamburgerov a lievancov s javorovým sirupom) preženie – z prvého výjazdu do USA sa vrátila o pätnásť kilogramov ťažšia.

Viac než kilá navyše ju trápilo, že po dvoch mesiacoch slobody si musela opäť na všetko pýtať povolenie. Z tínedžerskej rebélie dokonca začala fajčiť, ale tohto zlozvyku sa rýchlo zbavila.

Keďže Navrátilovej forma stúpala, do zahraničia, vrátane Ameriky, cestovala čoraz častejšie. Raz sa z amerického turné vrátila neskôr, pretože sa bez vedomia zväzu prihlásila na ďalší turnaj.

Funkcionári ju dokonca vyzvali, aby sa vrátila pred finálovým zápasom – čo neurobila. Neposlušnej vychádzajúcej hviezde, ktorá sa podľa nich príliš amerikanizovala (čo bola pravda), sa rozhodli pristrihnúť krídla.

Navrátilová vo svojej autobiografii uvádza, že jej nariadili stretávať sa len s hráčkami zo socialistických krajín a vyhýbať sa predovšetkým Američankám.

Ďalším kameňom úrazu boli financie. Navrátilová v tom čase bola ešte amatérka, takže z výhier jej nechávali len akési diéty na stravu – podľa jej slov to v roku 1973 bolo 11 dolárov na deň a o rok neskôr 17 dolárov.

„Táto situácia ma nútila jesť čo najmenej a stravu, ktorá nie je pre športovcov dobrá,“ spomínala neskôr. V roku 1974 si nakoniec vydupala, že si mohla nechávať 80 percent zo svojich výhier.

Napriek tomu na jeseň toho roku začala prvýkrát uvažovať o emigrácii. Viackrát už bolo rozhodnutie na spadnutie, dokonca po Wimbledone 1975, kde s ňou bola celá rodina, plánovali zostať vonku všetci. Nestalo sa tak.

VIDEO: Navrátilová vs Evertová vo finále Wimbledonu 1978

„Kedykoľvek sa mi zdalo, že zostáva povedať konečné áno, vždy som sa zľakla. Československo bol môj domov – je to môj domov –, chcela som si ponechať otvorené vrátka, aby som za sebou definitívne nezatiahla oponu, ktorá ma môže oddeliť od môjho domova, od mojej rodiny,“ napísala po rokoch.

Osudové rozhodnutie

Opona sa nakoniec zatiahla začiatkom septembra 1975 počas US Open, na ktorom vypadla v semifinále s Chris Evertovou, svojou neskoršou veľkou rivalkou.

Navrátilová mala problém na turnaj vôbec vycestovať, ale nakoniec sa za ňu prihovoril wimbledonský víťaz Jan Kodeš aj šéf tenisového zväzu Stanislav Chvátal (čo ho neskôr stálo funkciu).

Definitívne rozhodnutie urobila Navrátilová počas turnaja vo Westchester County krátko pred US Open a v New Yorku – priamo počas grandslamového turnaja – už len doťahovala detaily v spolupráci so svojím finančným poradcom Fredom Barmanom.

Obaja sa báli, že by ju mohla uniesť československá tajná služba, ale nič také sa neudialo. O azyl Navrátilová požiadala 6. septembra. Na tlačovej konferencii zdôraznila, že jej rozhodnutie nie je politické, len stroho skonštatovala, že chce mať slobodu a že komunistická vláda by jej neumožnila hrať v zahraničí tak často, aby sa mohla stať svetovou jednotkou.

Martinina rodina sa o jej emigrácii dozvedela z rozhlasu.

Ideologicky „správne“ podfarbená správa tlačovej agentúry ČSTK tvrdila, že „osemnásťročná tenistka mala v našej republike všetky podmienky, aby sa mohla venovať športovej činnosti. Dali sa jej možnosti rozvinúť svoj talent a uplatniť ho tak v domácich vrcholných súťažiach, ako aj na turnajoch v zahraničí...

Útek zo školskej lavice a zo socialistickej vlasti, ktorá jej dala všetky možnosti – útek do profesionálnej športovej arény, znamená pre mladého človeka prehru pred spoločnosťou i pred sebou samým.“

Do vlasti sa mohla vrátiť až v roku 1986, keď sa v Prahe hral Pohár federácie (dnešný Pohár Billie Jean Kingovej). Na Štvanici vtedy v krátkom príhovore k divákom povedala: „Dúfam, že nebudete čakať ďalších jedenásť rokov na to, aby ste ma tu zase videli hrať.“

Po Nežnej revolúcii síce mala už cestu domov otvorenú, ale v Prahe si znovu zahrala až v roku 1995, aj to len exhibične. Súťažne sa v rodnom meste predstavila až v máji 2006 na Prague Open, kde s Barbarou Strýcovou vypadli vo štvrťfinále štvorhry.

Navrátilová očakávala, že keď sa vymaní z československej kazajky, život v slobodnej Amerike (ktorú však vnímala kriticky aj s jej početnými chybami a nedokonalosťami) bude ľahký. Realita však bola úplne iná: „Bola som podráždená, smutná a hlavne osamelá. Zrazu som sa cítila úplne stratená. Nemala som priateľov a vôbec okolo mňa nebol nikto, kto by mi hodil záchrannú sieť.“

Možno aj vyrovnávanie sa so životom ďaleko od rodiny spôsobilo, že v roku 1976 vyhrala len 72 percent zápasov v porovnaní s viac ako 80 percentami v predchádzajúcom roku.

Kým v roku 1975, ešte pred emigráciou, hrala dvakrát grandslamové finále a pomohla Československu k víťazstvu v Pohári federácie, na ďalšie grandslamové finále si musela počkať do júla 1978. To už však bolo víťazné.

Kráľovná wimbledonskej trávy

Po emigrácii sa Navrátilová stala v Československu personou non grata, takže keď sa v roku 1978 prvýkrát prebojovala do finále Wimbledonu, Československá televízia odvysielala finálový zápas mužov medzi Björnom Borgom a Jimmym Connorsom, ale ženské finále nie.

Príznačné je, že obidva československé športové denníky zverejnili len výsledok bez akýchkoľvek podrobností o priebehu zápasu.

V Zemědělských novinách spomenuli, že sa hralo v slnečnom, ale veternom počasí pred vypredaným hľadiskom a bratislavský Večerník si dokonca dovolil napísať, že vyhrala menej skúsená, ale modernejšie hrajúca Navrátilová. O národnosti či pôvode víťazky nepadlo ani slovo.

Navrátilovej cesta k prvému z deviatich wimbledonských triumfov nebola jednoduchá. Prvý set prehrala 2:6, na začiatku druhého ju Chris Evertová, ktorá sa usilovala o tretie víťazstvo na londýnskej tráve, pri výmene na sieti trafila do spánku.

Navrátilovú to prebralo. „Zrazu som zase dostala do úderov cit a Chris sa mi prestala zdať nebezpečná,“ spomínala.

V treťom sete síce Navrátilová prehrávala 2:4, ale dokázala vývoj otočiť a získala nielen svoj prvý grandslamový titul, ale prvýkrát sa stala aj jednotkou svetového rebríčka. Na prvom mieste vystriedala práve svoju finálovú súperku, ktorá predtým na tróne sedela 113 týždňov

S výnimkou 21 týždňov, keď bola v roku 1980 svetovou jednotkou Tracy Austinová, sa až do augusta 1987, keď sa začala éra Steffi Grafovej, na prvom mieste striedali len dve ženy - Martina Navrátilová a Chris Evertová.

Rokom 1978 sa tiež začala dominancia Martiny Navrátilovej na wimbledonských dvorcoch, ktoré jej útočnej hre svedčali. O rok svoj titul obhájila – opäť proti Evertovej.

Potom nasledovali dva roky, keď sa jej cesta skončila už v semifinále, ale od roku 1982 až do finále roku 1988, keď prehrala so Steffi Grafovou, nepoznala na londýnskej tráve premožiteľku.

Posledný, rekordný deviaty titul pridala v roku 1990, prvom roku, keď jej rodné Československo bolo už opäť slobodné a demokratické. Šancu zaokrúhliť počet wimbledonských víťazstiev na desať jej v roku 1994 zmarila Španielka Conchita Martinezová.

Bolo to zároveň Navrátilovej posledné grandslamové finále vo dvojhre.

Navrátilová – Evertová: z priateliek rivalky

Ak niečo charakterizuje kariéru Martiny Navrátilovej, je to vývoj jej vzťahu s najväčšou súperkou Chris Evertovou.

Z priateliek, ktoré spolu hrávali štvorhru (a vyhrali Roland Garros 1975 a Wimbledon 1976), sa časom stali najväčšie súperky a po skončení kariéry opäť našli k sebe cestu, okrem iného aj skrz oveľa ťažší zápas, než aké zvádzali na kurtoch – Evertová s rakovinou vaječníkov a Navrátilová s rakovinou prsníka a rakovinou hrtanu.

Chris Evertová je od Navrátilovej o necelé dva roky staršia a aj veľké úspechy dosiahla o niečo skôr. Prvý grandslamový titul získala ako 19-ročná v Paríži, a keď ju Navrátilová porazila vo finále Wimbledonu 1978, Evertová mala už na konte sedem grandslamových triumfov.

Nečudo, že keď plachú tínedžerku z východného bloku Evertová prvýkrát pozdravila, bola z toho celá bez seba. „Napriek tomu, že sme najväčšie súperky tenisovej súčasnosti, nikdy nezabudnem, že keď som sa prvýkrát objavila v Amerike, neistá a osamotená, stretla som sa tam s Chris, ktorá sa na mňa usmiala a povedala: ,Hello!‘,“ spomínala Navrátilová v časoch, keď bola ich športová rivalita na vrchole.

Partnerstvo vo štvorhre „presekla“ Evertová, ktorá priznala, že sa vedela priateliť len s hračkami, ktoré ju nevedia poraziť – a Navrátilová začínala byť príliš dobrá.

Martina to interpretovala tak, že keď boli najväčšie súperky vo dvojhre, nebolo možné, aby boli spoluhráčky vo štvorhre.

Napriek ochladnutiu vzájomného vzťahu sa však rešpektovali. Dokonca aj keď Evertová raz o Navrátilovej príkro povedala, že ak sa po sérii neúspechov chce opäť dostať hore, musí si najprv dať do poriadku súkromie, Navrátilová verila, že to povedala, lebo jej na nej záleží.

Súboje Navrátilovej s Evertovou boli korením konca sedemdesiatych a takmer celých osemdesiatych rokov. Stáli proti sebe presne osemdesiatkrát.

Dlho bola vo vzájomnej bilancii lepšia Evertová, po 40 zápasoch bolo skóre 27:13. Navrátilová ho vyrovnala až v 62. zápase. Naposledy proti sebe hrali v novembri 1988 v Chicagu. Navrátilová finálovým víťazstvom 6:2, 6:2 uzavrela ich celoživotné skóre na 43:37.

Presne tri štvrtiny zápasov odohrali veľké rivalky proti sebe vo finále turnajov. Tam bola Navrátilovej prevaha výraznejšia (36:24).

Navrátilová a Evertová boli ako oheň a voda. Výstižne ich v dokumente Chris & Martina: Posledný set charakterizovala ďalšia tenisová legenda Billie Jean Kingová: „Máme tu niekoho z komunistického Československa a dievčinu odvedľa zo slnečnej Floridy. Jedna je ľaváčka, druhá praváčka, majú kontrastný štýl – Chrissie hrá od základnej čiary, má skvelú rovnováhu a je pevná ako skala. Martina brilantne hrá servis-volej, je agresívna, vždy ide dopredu a tlačí sa na sieť. To sa divákom páči.“

Prvý a posledný zápas Evertovej s Navrátilovou delilo viac ako pätnásť rokov. Navrátilová zostala na okruhu oveľa dlhšie ako jej súperka, hoci po roku 1994 už hrávala takmer výlučne štvorhru.

A veľmi úspešne, veď ešte 46-ročná vyhrala po boku Leandra Paesa Wimbledon a mesiac pred päťdesiatkou, na svojom úplne poslednom turnaji, vyhrala s Bobom Bryanom miešanú štvorhru na US Open.

Obidve hráčky po skončení kariéry bojovali s rakovinou (a Evertová nedávno oznámila, že rakovina sa jej vrátila). Navrátilová v septembrovom rozhovore pre televíziu PBS povedala: „Chris mala horšiu rakovinu, ale je silná a zvládne to. Neustále si píšeme a zhovárame sa zhruba raz za týždeň alebo dva. Keď sa najbližšie stretneme, pripravím jej pesto. Má rada moje pesto.“

Martina Navrátilová sa už počas kariéry zapojila do rôznych charitatívnych aktivít, dlhodobo bojuje za práva LGBTI ľudí (ale odmieta účasť transrodových osôb v súťažiach žien), je autorkou alebo spoluautorkou troch detektívok a so súčasným riaditeľom Slovenskej národnej galérie Jurajom Králikom vytvorila výtvarné diela nazvané Výtvarný Grand Slam.

V roku 2008 získala späť české občianstvo a 28. októbra 2025 jej prezident Petr Pavel udelil Rad bieleho leva, najvyššie štátne vyznamenanie Českej republiky.