Už len úspechy z jedného športu by ho radili medzi legendy. Titul majstra sveta a olympijská medaila v hokeji a tri grandslamové tituly vrátane Wimbledonu však z neho robia svetový unikát. Pred štvrťstoročím zomrel hokejista a tenista Jaroslav Drobný, ktorý za svoj život reprezentoval štyri krajiny.

Športu prakticky nemohol uniknúť, pretože jeho otec bol správcom areálu na pražskej Štvanici. Od štyroch rokov hrával tenis a tak ako mnoho jeho rovesníkov v zime hokej a v lete aj futbal.

Svojmu o generáciu staršiemu klubovému kolegovi z I. ČLTK Praha a neskôr aj nehrajúcemu kapitánovi daviscupového tímu Karlovi Koželuhovi, ktorý reprezentoval Československo vo všetkých troch týchto športoch, sa síce v tejto štatistike nevyrovnal, ale úspechmi na svetovej úrovni ho výrazne predstihol.

Žiaril už ako mladík

Svoj talent preukázal už v mladom veku, veď hokejovú ligu si vyskúšal už šestnásťročný, ešte nemal ani sedemnásť rokov, keď debutoval na dvorcoch legendárneho Wimbledonu (vypadol v prvom kole), a osemnásťročný prvýkrát hral na majstrovstvách sveta v hokeji.

Tie sa konali vo februári 1939, len mesiac pred definitívnym rozbitím Československa. Zo šampionátu sa vrátil so striebornou medailou za majstrovstvá Európy (kam sa nepočítali zápasy so zámorskými tímami), zatiaľ čo na majstrovstvách sveta skončili Čechoslováci štvrtí.

Drobný zaujal najmä piatimi gólmi proti slabučkej Juhoslávii (zápas sa skončil 24:0), ale ešte viac gólom proti Kanade, ktorá mala čo robiť, aby zápas otočila a vyhrala 2:1.

Ešte v tom istom roku stihol posledný predvojnový Wimbledon, ale už ako reprezentant Protektorátu Čechy a Morava.

Tak ako mnohým iným športovcom aj Drobnému ukradla najlepšie hokejové roky druhá svetová vojna.

„Napriek tomu bol potom ďalších desať rokov jedným z najlepších tenistov na svete. Jardo u nás celých päť vojnových rokov nemal súpera.

My všetci jeho kamaráti sme však vedeli, že máme medzi sebou športového génia a ochotne sme sa podriaďovali jeho plánu, ako sa udržiavať vo forme,“ spomínal v publikácii k 120. výročiu I. ČLTK Praha Jaromír Bečka, syn vtedajšieho prezidenta klubu.

Tenisový lakeť mu priniesol hokejový titul

Ako ukázali už prvé povojnové grandslamové turnaje, kluboví kolegovia Drobného skutočne udržali v dobrej forme.

Na parížskej antuke sa v roku 1946 dostal do prvého grandslamového finále, v ktorom vyhral prvé dva sety nad domácim Marcelom Bernardom, ale napokon zápas nedotiahol do víťazného konca. Vo Wimbledone sa prebojoval do semifinále, kde podľahol Austrálčanovi Brownovi.

V prvej povojnovej sezóne bol ešte platným členom hokejovej reprezentácie, ale čoraz častejšie cesty na tenisové turnaje znamenali, že hokejoví funkcionári, tréneri a fanúšikovia už s ním príliš nepočítali.

Jeho športový osud však zvrátila náhoda. Na turnaji v Indii si spôsobil zranenie ľudovo známe ako tenisový lakeť.

Pri hokeji mu to zjavne až tak neprekážalo a reprezentačný tréner, kanadský Slovák Mike Buckna (vo vlasti svojich rodičov známy ako Matej), ho nominoval na majstrovstvá sveta, ktoré sa hrali doslova na Drobného domácej pôde – na Štvanici.

V prvom zápase, opäť proti hokejovému trpaslíkovi z Rumunska (23:1), zopakoval svoj kúsok zo šampionátu v roku 1939 – strelil päť gólov. Proti Rakúšanom pauzoval a potom Poliakom nasúkal štyri góly pri výhre 12:0 a Belgičanom päť pri víťazstve 24:0.

Proti Švajčiarom ani Švédom neskóroval, ale opäť sa presadil v záverečnom zápase proti USA, ktorý Československo vyhralo 6:1 a vďaka predchádzajúcemu senzačnému triumfu Rakúšanov nad Švédmi získalo svoj prvý titul majstrov sveta.

Na parížskom turnaji na dvorcoch Rolanda Garrosa ešte absentoval, ale na wimbledonskej tráve sa dostal do štvrťfinále a na US National Championships až do semifinále.

To ešte netušil, že v nasledujúcej sezóne príde na grandslamové turnaje už ako olympijský medailista.

Olympijské striebro a odmietnutie NHL

Na rozdiel od pražskej Štvanice do švajčiarskeho St. Moritzu na hokejový olympijský turnaj pricestovali aj Kanaďania, ktorých reprezentoval tím Ottawa RCAF Flyers.

Favorit na zlato bol teda jasný, ale nakoniec k senzácii nechýbalo veľa. Drobný opäť potvrdil povesť potentného strelca proti slabším súperom, ale opäť sa presadil aj proti Američanom (ich výsledky sa do olympijského turnaja nepočítali pre bizarný spor o to, ktorý z dvoch výberov ich bude reprezentovať, ako aj o amatérsky status družstva, ktoré vo Švajčiarsku nakoniec hralo). Na turnaji strelil spolu desať gólov.

Československo uhralo v St. Moritzi s Kanadou historickú bezgólovú remízu. Tréner Buckna si od útočníka Vladimíra Zábrodského vypočul kritiku za príliš opatrnú hru, ale československý výber doplatil najmä na zbytočne inkasované góly od slabších súperov, ktoré mu zhoršili skóre.

Po odpočítaní zápasov s USA mali Kanaďania skóre 57:2, kým Československo dostalo štyri góly od Britov a po tri aj od Rakúšanov a Talianov.

Ak by rozhodoval rozdiel gólov, boli by so skóre 76:15 olympijskými šampiónmi, lenže do úvahy sa bral podiel gólov a tam jednoznačne dominovali Kanaďania.

Pre Drobného to bola strieborná rozlúčka s hokejovou kariérou. Účasť na majstrovstvách sveta v roku 1949 už odmietol (čím sa pripravil o ďalší majstrovský titul).

Jeho reprezentačná bilancia sa tak zastavila na 31 zápasoch a 36 góloch za Československo a 5 zápasoch a 6 góloch za Protektorát Čechy a Morava.

Rovnako povedal nie aj ponuke z Bostonu Bruins.

„Ponúkli mi dvadsaťtisíc dolárov, čo už boli nejaké peniaze, ale neprijal som to. Keby som kývol na návrh z NHL, nesmel by som hrať tenisové turnaje,“ vysvetľoval po rokoch.

Nešlo len o to, že takýto harmonogram by bolo časovo nezladiteľný, ale Drobný bol v tenise amatérom, kým v hokeji by bol profesionálom, čo bola v tom čase neprípustná kombinácia.

Krátko po olympijskom hokejovom turnaji zorganizovali komunisti v Československu puč, ktorým sa na viac ako štyri desaťročia dostali k moci.

Drobný už po návšteve Moskvy v roku 1947 vedel, že takýto režim mu nie je po vôli. K emigrácii ho však donútila príhoda, ktorá priamo súvisela s tenisom.

V júli 1949 odcestoval spolu s ďalším skvelým tenistom Vladimírom Černíkom na turnaj do švajčiarskeho Gstaadu.

Emigráciou sa vyhol väzeniu

Často sa uvádza, že československé úrady im zakázali hrať proti nemeckým súperom, správa z dobovej tlače hovorí trochu iný príbeh: „Keď sa zistilo, že na turnaji hrajú aj hráči Francovho fašistického Španielska, vyzvala Prezidiálna rada ČOS (Československej obce sokolskej, pozn. red.) Drobného a Černíka, aby odriekli štart na majstrovstvách.

Drobný a Černík neuposlúchli a oznámili, že sa do ČSR nevrátia. Týmto podradným krokom dali Drobný a Černík najavo, že sa rozišli s vlasťou a československým amatérskym športom a že sa rozhodli slúžiť za peniaze ako profesionáli športovým kapitalistickým podnikateľom.“

Mimochodom, Drobný zostal do konca tenisovej kariéry amatérom, takže žiadnym športovým kapitalistickým podnikateľom neslúžil.