BRATISLAVA. Pre tenisových fanúšikov sú už dlhé roky najväčším lákadlom, pre niektorých hráčov je už len účasť na nich splneným snom.
Australian Open, Roland Garros, Wimbledon a US Open, štyri grandslamové turnaje, ktoré prešli počas histórie veľkou premenou.
Spočiatku sa najväčšie tenisové turnaje konali iba v Európe a nehralo sa na tvrdých povrchoch, ktoré sú dnes typické pre dva zo štyroch podujatí.
Ich ikonické pomenovanie je pritom oveľa mladšie než samotné turnaje Veľkej štvorky.
Začiatky bez Ameriky aj Austrálie
Grandslamové turnaje sú štyri najväčšie, najznámejšie a najsledovanejšie podujatia tenisového kalendára, ktoré každý rok lákajú do areálov aj k televíznym obrazovkám veľký počet športových fanúšikov.
Od roku 1987 ich poznáme v súčasnom formáte – Australian Open v januári na tvrdom povrchu, Roland Garros na prelome mája a júna na antuke, Wimbledon v júli na tráve a US Open na prelome augusta a septembra na tvrdom povrchu.
Najstarší z tejto štvorice je Wimbledon so svojimi 138 ročníkmi. Prvýkrát sa však o víťazovi Wimbledonu ako o grandslamovom šampiónovi hovorilo menej než pred sto rokmi.
Keď v roku 1913 vznikla súčasná Medzinárodná tenisová federácia (ITF, predtým ITLF), vyčlenila v kalendári tri turnaje pod názvom svetové majstrovstvá.
Pre tieto šampionáty zvolila trávnatý povrch, antuku a turnaj v hale. Prvé dva menované turnaje boli predchodcovia dvoch grandslamových podujatí – Wimbledonu a Roland Garros.
Hrali sa dokonca priamo v areáloch neskoršieho londýnskeho a parížskeho grandslamového turnaja. Halové majstrovstvá nemali stálu lokalitu, konali sa napríklad v Štokholme, Kodani alebo vo švajčiarskom St. Moritzi.
Na týchto turnajoch boli veľmi úspešní aj hráči z Austrálie a Spojených štátov amerických. Práve z USA znela najsilnejšia kritika, prečo ich federácia neorganizuje žiadny šampionát.
Najmä pre malý záujem o halové majstrovstvá sveta nakoniec medzinárodná federácia presviedčala americkú, aby vstúpila do jej radov.
Od roku 1923 potom národné majstrovstvá Veľkej Británie, Francúzska, USA a Austrálie – teda štyroch najúspešnejších federácií – zaujali pozíciu oficiálnych svetových šampionátov.
Boj o rovnaké postavenie
Na rovnakú úroveň sa tieto turnaje dostali v roku 1925, keď na Roland Garros mohli po prvý raz štartovať aj tenisti inej než francúzskej národnosti.
Úroveň jedeného z turnajov veľkej štvorky však postupne upadala. Australian Open mal pre svoj decembrový termín na konci roka problém, najmä v 70. a na začiatku 80. rokov, prilákať európsku tenisovú špičku.
Európania, ktorí patrili medzi najlepších na svete, radšej volili vianočný odpočinok. To sa zmenilo až potom, keď sa po chaotických a komplikovaných zmenách ustálil termín nie na konci decembra, ale na začiatku januára.
Tento presun zapríčinil, že v roku 1977 sa Australian Open hralo dvakrát – v januári aj v decembri. Američan Vitas Gerulaitis sa vtedy stal na Silvestra piatym grandslamovým víťazom v jednej sezóne.
Problémom pre Australian Open však nebol iba termín, ale aj to, že hráči získavali za víťazstvo menej bodov. Rovnoprávnosť vo všetkom získalo Australian Open až v roku 1993. Už o desať rokov skôr tam však začali pravidelne jazdiť aj najlepší Európania.
„Ak vyhrám US Open, prídem aj na Australian Open,“ zneli slová Björna Borga, jedného z najlepších hráčov, ktorí austrálsky turnaj nikdy nevyhrali.
Borg prehral každý zo svojich štyroch finálových zápasov v New Yorku, a preto do Austrálie v kariére zavítal iba raz – a vypadol už v treťom kole.
Najzaujímavejšie na tom je, že dnes má Australian Open prezývku „Happy Slam“ a môže sa pochváliť najväčšou popularitou zo všetkých štyroch.
Zaslúžil sa o to bývalý austrálsky tenista Paul McNamee. Bývalá svetová jednotka vo štvorhre sa krátko po ukončení kariéry stala riaditeľom Australian Open (bol ním do roku 2006).
„Paul bol vizionár austrálskeho tenisu a práve vďaka nemu sa teší Australian Open takej popularite,“ spomínal austrálsky tréner Jannika Sinnera Darren Cahill.
Prečo grandslamové turnaje?
V 30. rokoch sa o týchto turnajoch stále hovorilo ako o oficiálnych tenisových majstrovstvách, nie ako o grandslamových turnajoch. Názov, ktorý dnes znie naprieč tenisovým svetom, sa po prvý raz objavil v roku 1933.
Vtedy Jack Crawford po víťazstvách na Australian Open, Roland Garros a Wimbledone útočil aj na triumf na US Open. Vo finále narazil na Brita Freda Perryho.
„Ak dnes Crawford porazí Perryho, bude to ako dosiahnuť grandslam v tenise,“ napísal vtedy novinár z New York Times John Kieran. Odkazoval tak na pojem, ktorý v kartovej hre bridž znamená výhru všetkých možných zdvihov.
Názov Grand Slam následne použili aj ďalší novinári. Od tej chvíle sa stal spolu s kratším pomenovaním Slam označením aj jednotlivo pre každý z týchto štyroch turnajov.
Crawford však finále s Perrym prehral, a tak až o päť rokov neskôr Don Budge vyhral všetky štyri grandslamové turnaje v jednom kalendárnom roku a získal pomyselný Grand Slam.
Okrem neho získali kalendárny Grand Slam aj Rod Laver (1962, 1969), Maureen Connollyová (1953), Margaret Courtová (1970) a ako posledná v roku 1988 Steffi Grafová.
US Open – jediný na všetkých povrchoch
V čase, keď vznikol názov pre štyri najväčšie turnaje a keď Jack Crawford útočil na kompletnú sezónu, sa hralo iba na dvoch povrchoch – antuke a tráve.
Na tráve sa totiž kedysi okrem Wimbledonu hrali aj Australian Open a US Open. Až do roku 1974 sa teda tri štvrtiny grandslamových turnajov hrali na tráve.
Ani turnaj Roland Garros sa však odjakživa nehral na antuke. Tento povrch vznikol až na konci 19. storočia, a preto sa povrchom Roland Garros stala antuka až v roku 1908. Dovtedy sa vo Francúzsku hralo na piesku.
Kým Australian Open prešiel z trávy koncom 80. rokov (1987) na tvrdý povrch, US Open išiel postupnejšou cestou.
Tri roky (1975 – 1977) sa hral na antuke. US Open je teda v tomto, ale aj v tom, že sa konal od svojho vzniku nepretržite, jedinečný.
Jimmy Connors dokonca dokázal vyhrať svoj domáci grandslamový turnaj na všetkých troch spomínaných povrchoch. Zapísal sa tak nezmazateľne do histórie podujatia.
Americký grandslamový turnaj má však mnoho ďalších prvenstiev. Ako jediný sa hrá bez prerušenia od svojho založenia.
Wimbledon prerušili nielen svetové vojny, ale aj pandémia Covid-19. US Open má najväčšiu arénu zo všetkých turnajov, pomenovanú po víťazovi prvého ročníka v open ére Arthurovi Ashovi.
A v neposlednom rade bol v roku 1973 prvým grandslamovým turnajom, ktorý zaviedol rovnaké odmeny pre mužov aj ženy.
Autor píše pre portál tbtennis.cz
