Na Námestí SNP v Bratislave sa taký početný dav nezišiel od Nežnej revolúcie. Hoci sa dávno zotmelo a aj ochladilo, tisícky ľudí trpezlivo čakali a krátili si čas v družných debatách.
Mobily sa v tom čase používali takmer výlučne len na hovory a posielanie sms.
Keď nadišiel hlavný bod programu, bola už noc. Slovensko oslavovalo nových hrdinov. Pred 25 rokmi získali hokejisti prvú medailu na majstrovstvách sveta, z ruského Petrohradu doviezli striebro.
V kádri boli aj dvaja členovia súčasného realizačného tímu na MS 2025 - asistent trénera Ján Pardavý a tréner brankárov Ján Lašák.
"To, že nás ľudia v noci čakali, to bolo neuveriteľné a nádherné. Možno keby sme si oslavy odložili o dva dni neskôr, ako napríklad v roku 2002 vo Švédsku, možno by sme lepšie odohrali aj to finále proti Česku. Ale spomienka je nádherná a nikto nám ju už nezoberie.
Bol som hrdý na to, že chlapci si napriek veľkej emócii a opojeniu z výsledku zachovali dekórum a prišli sme na Slovensko v poriadku. Neprekročili žiadne pravidlá, čo bývalo po takomto úspechu nezvyčajné," hovorí s odstupom štvrťstoročia pre Sportnet Ján Filc.
V Petrohrade absolvoval prvý svetový šampionát v pozícii trénera slovenskej reprezentácie. Zvolili ho do nej po tom, čo s juniormi získal o rok skôr na majstrovstvách sveta v Kanade bronz.
"S kolegami a vedením zväzu sme hľadali spôsob, ako posunúť reprezentáciu k väčšiemu úspechu, čo sa predtým nedarilo. Nebolo to však vôbec jednoduché.
Bolo to stále obdobie poznačené neúspechom v Nagane. Dôvera hráčov v slovenský hokej nebola na vysokej úrovni. Nebolo jednoduché získať hráčov, aby na konci sezóny prišli reprezentovať," vysvetľuje Filc.
Filc: Všetci mali skvelú formu
V tíme, ktorý v apríli odcestoval na posledný prípravný zápas do Švédska a odtiaľ na MS do Ruska, mali prevahu hráči zo slovenskej extraligy.
V zámorskej NHL nastúpilo v tej sezóne aspoň na jeden zápas dovedna 19 slovenských hokejistov, do Petrohradu prišli iba piati - kapitán Miroslav Šatan (Buffalo Sabres), útočníci Michal Handzuš a Ľuboš Bartečko (obaja St. Louis) a obrancovia Zdeno Chára (NY Islanders) a Radoslav Suchý (Phoenix).
"S výnimkou Šatana a Handzuša sme nemali žiadne hviezdy. Chára alebo napríklad Bartečko boli na začiatku skvelých kariér. Veľmi dobre nám zapasovalo to, že všetci hokejisti mali akurát v tom čase skvelú formu.
Našou úlohou bolo zosúladiť hráčov dokopy a to sa nám vydarilo. Veľkú úlohu v tom zohrali spomínaní Handzuš a Šatan, ktorí pomáhali s komunikáciou," spomína Filc.
Na turnaji hralo 16 tímov rozdelených do štyroch skupín po štyroch. Slováci najskôr zdolali Rakúšanov a po nich aj Talianov. Do zápasu proti Fínom (2:2) prvý raz zasiahli do turnaja aj Handzuš s Bartečkom, ktorí vytvorili elitný útok so Šatanom.
VIDEO: MS 2000 - prvá medaila pre slovenský hokej
"Moja vízia bola taká, že spojím hráčov, z ktorých má každý iné schopnosti, je v niečom inom dobrí a spolu to nakoniec bude fungovať. Takto som to neskôr aplikoval aj na iné formácie, aj na obranu. Tí chlapci si ale musia spolu sadnúť aj v kabíne a mimo ľadu," vysvetľuje Filc.
Do dvoch osemfinálových skupín postúpili traja najlepších zo základnej skupiny. Slováci zdolali na úvod Nórov a zabezpečili si v predstihu postup do štvrťfinále.
Nič na tom nezmenili ani prehry s Českom a Kanadou. V súboji so zámorským súperom však slovenský tím prišiel o obrancu Ľubomíra Sekeráša, ktorého narazil na mantinel Tod Bertuzzi a privodil mu otras mozgu.
Po Bertuzziho faule sa neudržal
Tvrdý zákrok zostal bez reakcie amerického rozhodcu Hansena, čo rozladilo slovenského kouča.
"Na striedačke som musel krotiť emócie, ako som to robil vždy, aby som mužstvu neuškodil. Neskôr si to ale odniesol kôš a stolík v útrobách štadióna. Tam som sa už neudržal. Urobil som veci, ktoré nezvyknem robiť, ale premohli ma emócie," vytiahol spomienku Filc.
Do štvrťfinále postúpilo Slovensko zo štvrtého miesta a narazilo na víťaza druhej skupiny USA.
"Pred štvrťfinále proti Američanom som sa šiel pozrieť na ich tréning a Jason Blake po mne pálil puky. Posmievali sa nám – vraj nás rozbijú a pôjdeme domov," spomínal pred rokmi v rozhovore obranca Ľubomír Višňovský.
Tréner Filc prekvapil zaujímavým ťahom. Do bránky poslal mladého brankára Jána Lašáka, hrdinu MS juniorov, hoci všetky zápasy v Petrohrade dovtedy odchytal skúsenejší Pavol Rybár.
"Jano bol veľký bojovník. Presvedčil ma o tom už predtým, poznal som ho odmalička. Vo Winnipegu potvrdil, že bojovnosťou a srdcom dokáže robiť zázraky. Videli sme na tréningoch, že je dobre pripravený, že chce, a tak sme mu dali priestor. Nakoniec tú voľbu veľmi dobrým výkonom potvrdil," vysvetľuje Filc.
Šatan dával Lašákovi lekcie
Lašák pôsobil v tej sezóne v nižšej severoamerickej súťaži ECHL.
"Nikdy predtým som nechytal vo veľkom hokeji, ale už pred majstrovstvami sa pošuškávalo, že by som mal ísť do Petrohradu ako tretí brankár, aby som zbieral skúsenosti. Bol som šťastný, hoci moja mladá hlava si ani poriadne neuvedomovala, čo sa deje," vravel v dávnejšom rozhovore Lašák.
V hotelovej izbe býval s kapitánom Šatanom a v prvej časti šampionátu väčšinou na striedačke dýchal atmosféru veľkého hokeja.
"Pamätám si na to, akoby to bolo teraz. Miro Šatan mi dával lekcie do života a veľmi mi pomohol najmä vtedy, keď sa dozvedel, že budem chytať. Pripravil ma na to a aj vďaka tomu som šiel do bránky sebavedomý a neroztrasený," dodal bývalý výborný brankár.
Proti USA Slováci prehrávali po prvej tretine 0:1, ale skóre otočili a vyhrali 4:1. Ďalšie prekvapenie pripravili v semifinále Fínom, ktorých zdolali 3:1.
"Proti Američanom podalo celé mužstvo skvelý výkon. Chalani mi buď neverili, alebo sa báli a takmer nič nepustili na bránku," zasmial sa pri spomienkach Lašák. "S Fínmi to už bolo ťažšie. Mali veľa šancí. Spomínam si na jednu, tuším za stavu 1:0. Chytil som tutovku. Potom sme dali na 3:1, čo rozhodlo," dodal.
Rusi doma vyhoreli
Finále v novej Aréne Petra Veľkého na Triede boľševikov malo nečakané obsadenie, bývalých federálnych partnerov. So Slovenskom v prognózach pred MS nikto nerátal, po výsledkoch z minulých turnajov mu prischlo označenie "mužstvo z druhého sledu".
Hlavný favorit na titul bolo Rusko, ktoré však doma úplne vybuchlo. Tréneri Alexander Jakušev, Zinetula Biľaletdinov a tréner brankárov Vladislav Tretiak mali pri tom 14 hráčov z NHL na čele s najlepším strelcom zámorskej profiligy Pavlom Burem.
V Petrohrade sa všetko spočiatku krútilo okolo "Ruskej rakety." "Zvíťazíme! Veľkými súpermi môžu byť najmä Fíni, chýba im však Saku Kouvu, čo je veľká strata.
Čechom zasa môže uškodiť zmena trénera, čo je skoro vždy bolestivý proces. Nikdy nemôžeme podceniť ani Švédov," tvrdil optimisticky tréner zbornej z roku 1972 Nikolaj Pučkov.
Lenže Rusi prehrali na turnaji s USA, Švajčiarskom, Bieloruskom aj Lotyšskom a prvý raz od svojho príchodu svetovú scénu v roku 1954 nepostúpili medzi najlepšiu osmičku.
Česi si počkali na chyby
Vo finále Slováci rýchlo prehrávali s Čechmi 0:3 a hoci zápas ešte zdramatizovali a v závere tretej tretiny Šatan znížil na 3:4, Robert Reichel o minútu neskôr pečatil víťazstvo obhajcov titulu.
"V úvodnej tretine si počkali na naše chyby. My sme ich urobili aj pod vplyvom emócií. Potom nám ušli. Možno kedy ten zápas trval dlhšie, vrátili by sme sa. Prehrávali sme iba o gól a až na konci sme inkasovali.
Trochu to pripisujem tomu, že sme sa do tejto situácie (finále) dostali prvýkrát a riešili sme veci ako príchody manželiek, známych, lístky na zápasy, odlet domov… To všetko malo negatívny vplyv na koncentráciu. Bola to pre nás veľká škola," hodnotí s odstupom rokov Filc.
"Urobili sme všetko, čo bolo v našich silách, ale tentoraz to nevyšlo. Možno o rok," povzdychol si po finále sklamaný Ľuboš Bartečko. Tesne sa mýlil. Slováci sa dočkali až v roku 2002.
